Gellert Tamas: Laserový muž

Chcel som to napísať ja, povedal o Tamasovej knihe autor tejto svetovej kriminálnej série Stieg Larsson. Čo ho na nej tak veľmi fascinovalo?
V roku 1991 sa Štokholm mení na mesto strachu. Neznámy útočník ozbrojený laserovou ostreľovacou puškou postupne vystrelí na jedenásť ľudí. Spája ich jediná vec iná farba pokožky. Gellert Tamas nás vo svojom dokumentárnom románe Laserový muž pozýva priamo do duše vraha, ktorý sa neskôr stal vzorom Andersa Breivika. 
Vedľa seba sa paralelne rozvíjajú motívy zo života vraha Johna Ausonia i z priebehu pátrania po tomto nebezpečnom mužovi s ostreľovacou puškou. Vzniká tak skutočná reportážna detektívka, ktorá je jednou z najčítanejších švédskych non-fiction kníh. 

 "Cítil som sa ako totálne bezvýznamný človek. Ako zviera, čo ušlo zo zoologickej záhrady. Môj život mal zjavne menšiu hodnotu ako poťah na sedadlo auta."

Môj názor: 

Laserový muž ma zaujal hneď, ako som videla, že má táto kniha vyjsť. 

Po prvej prečítanej kapitole, som bola úplne nadšená. Po druhej, to už trošku opadalo a potom chvíľu trvalo, kým som si zvykla kto je kto a zapamätala mená, ale hneď potom, som sa do knihy úplne vcítila a nikto ma od nej nevedel odtrhnúť. 

Rozprávanie je podané tromi príbehmi. Prvý je životný príbeh laserového muža, Johna Ausonia. Druhý obsahuje kriminálne vyšetrovanie prípadu, ktoré je hodné prepracovanej detektívky a posledný sa skladá z dôkladného spoločensko-politického pozadia, prelomu švédskych 80.-90. rokov so zameraním na imigračnú politiku a vzostup extrémistických strán.
Je strašidelné, ako veľmi aktuálne sú tieto témy aj dnes a hlavne u nás.

Občas táto kniha bola veľmi ťažká a prečítanie niektorých kapitol mi trvalo neskutočne dlho, ale niekedy sa kniha čítala sama. 

Určite to nie je jednoduchá téma. Hlavne, keď ide o skutočný príbeh. Napriek tomu, by som ju zaradila medzi knihy, ktoré by si mal prečítať každý a nad obsahom, by sa mal poriadne zamyslieť. 

 

Za recenziu ďakujeme Adriane Šmígovskej. :)

Instagram: @knihy_knihy_a_knihy

← Predchádzajúci blog

Štefan Žáry: Bratislavská bohéma

Nasledujúci blog →

Eka Kurniawan: Krása bolí