Guzeľ Jachinová: Zulejka otvára oči
Takou autorkou je aj Guzeľ Jachinová. Skromná rodáčka z Kazane publikovala svoju tvorbu najprv časopisecky a až po dlhšom hľadaní ochotného vydavateľa, čitateľská verejnosť uzrela jej román Zulejka otvára oči. Sprvu boli na knihu rôzne ohlasy, no, aj prostredníctvom prekladov, sa kniha, našťastie, dostala do širšieho čitateľského povedomia a získala si pevné postavenie v knižných poličkách po celom svete.
Román z obdobia tridsiatych rokov 20. storočia je rozdelený do štyroch častí, v ktorých je zmapovaný život mladej ženy, Zulejky, pochádzajúcej z dedinky Čišme. Mladá Tatárka moslimského vierovyznania žije so svojim mužom Murtazom a jeho matkou, s príznačnou prezývkou Upírka, v dedinke Julbaš. Jej život pozostáva z opätovného opakovania sa scenára jedného dňa. Vstať skoro ráno, obriadiť pohodlnú a despotickú svokru, postarať sa o statok, dobytok, urobiť jesť, pomáhať mužovi, opäť obskakovať okolo Upírky, potom okolo muža a ľahnúť si vyčerpaná na pec. Popri prebehovaní z jednej roboty do druhej sa Zulejka občas zastaví, vytiahne múčne jedlo, oriešky či medový plást a nechá ho na danom mieste alebo ho hodí do skuvíňajúcej víchrice. Prečo? Predsa pre basu kapka ijase alebo bičuru, duchov, ktorí sprevádzali Zulejku v príbehoch a poverách od detstva. Duchov, hoci už iných, si so sebou odnáša aj na Sibír, spolu s ešte nenarodeným dieťatkom, kam ju posielajú po dramatickej príhode v lese medzi jej manželom a veliteľom Ignatovom. Zulejka sa pridáva k zástupu stovák ľudí násilne vytrhnutých z ich domovov, putujúcich cez červeného „slizniaka“, ako Zulejka nazvala Rusko potom, čo uvidela svoju vlasť na mape v Julbaši. Po strastiplnej a nebezpečnej ceste sa pozostatok pôvodnej masy vysťahovalcov ocitá na Sibíri, pri rieke Angara, pod velením Ignatova, ktorý sa bezradne snaží o záchranu vyhladovaných, špinavých a vystrašených nešťastníkov, ktorým, ako sa na prvý pohľad zdá, hrozí istá smrť. Práve tehotná Zulejka je impulzom, ktorý Ignatova prinúti, aby ich zachránil, minimálne ju, drobnú a šikovnú Tatárku s pohľadom, ktorý sa Igantovovi zapísal do veliteľského srdca od prvého stretnutia v lese. A tak sa hŕstka vysťahovalcov spolu s veliteľom snaží najprv o prežitie, potom o stavbu prvého obydlia, o dostatočné prípravy dreva na prvú zimu na Sibíri a nakoniec o udržanie súdržnosti, ktorá ich zachráni pred úplným zúfalstvom. Ani sa nenazdajú a počet narodených prerastá počet mŕtvych. Do zabehnutého režimu osady pribúdajú ďalší ľudia, stavajú sa nové domy, lazaret i kantína. Avšak už relatívne pokojný život Semruku, lebo také meno im bolo zapísané, naruší vojna, ktorá opäť obracia Zulejkin svet a svet jej priateľov z osady naopak...
Zulejka otvára oči nie je knihou, z ktorej sa dozviete absolútne podrobnosti o režime, ale dozviete sa toho mnoho, o tom, ako sa žilo v tatárskej dedine, čomu ľudia verili, čoho sa báli, ako si schovávali úrodu, aby im ju nezobrali v prospech štátu, o tom, ako nenápadne „nepohodlných“ ľudí odsúvali do ústrania, najlepším variantom bolo ich vysťahovať. A dozviete sa aj to, že Sibír v zásade nemusí znamenať nadmerne nízku teplotu, sneh všade, kde sa pozriete a mŕtvolné ticho. Sibír môže, tak ako pre Zulejku, znamenať aj nový začiatok. Miesto, kde pomaly otvára oči, ktoré ju nútili mať zavreté a kde začína vnímať svet v reálnych kontúrach. Na najnepravdebodobnejšom mieste, o ktorom Zulejka ani nesnívala, jej síce nie je ponúknutý jednoduchý život, ale život, ktorý môže prežiť v akej-takej slobode, podľa seba, kde sa postupne zo zakríknutej „zmoknutej sliepky“, ako ju volala Upírka, stáva odvážna sibírska lovkyňa.
Za recenziu ďakujeme Barborke Tatierskej. :)
Instagram: @theartcticlass
