Jean-Paul Didierlaurent: Čitateľ z vlaku o 6:27 alebo toaletná romanca

Asi nie je namieste očakávať aj na našom knižnom trhu ohlasy podobne veľkého rozsahu (hoci priamo úmerne v menšom). Prečo? Tak v prvom rade to pre nás nie je vec národná, neprezentujeme domáceho autora, na ktorého by sme mohli byť okázalo hrdí a potom: Čitateľ z vlaku o 6:27 to má u nás trochu ťažšie, najmä pre silného, stále čerstvého a nestarnúceho konkurenta v podobe Jonassonovho Storočného starčeka, ktorý vyliezol z okna a zmizol. A to je veru tvrdý súper. A prečo spomínam tento severský fenomén? Nuž preto, lebo podobnosť medzi týmito dvoma knihami určite nie je náhodná, veď aj kritikou sú často porovnávané a dávané do akéhosi príbuzenského vzťahu. A nebude to len z rozmaru. No aj keď starší švédsky príbuzný nepochybne poslúžil autorovi ako inšpiračný zdroj, nie je podľa mňa fér hľadať medzi nimi podobnosti za každú cenu, nebodaj sa medzi ne pokúšať napasovať znamienko rovnosti.

Čitateľ z vlaku o 6:27 v žiadnom prípade nie je kópiou a verím, že v pomyselnom a bájnom literárnom orchestri by nehral druhé husle. Svojím spôsobom však hrá na istotu, a to je dobre, lebo ústrednou témou i všadeprítomnou láskou ku knihám si získa srdce nejedného milovníka literatúry a kníh všeobecne. Tak bude román, pevne verím, čítaný aj vo vlaku cestou do práce či do školy a nielen vďaka tejto symbolike presvetlí rána nejednému knihomoľovi. Tým samozrejme nechcem povedať, že by patril do katégorie označovanej ako „čítanie do vlaku“. A teraz prichádza tretie prečo. Prečo románu tak fandím? Je to preto, lebo z neho vyžaruje čosi veselé, priam huncútske a milé. Ak by som však mal charakterizovať knihu jediným slovom, najlepšie ju vystihuje toto: netypická.

Ale teraz pár slovami k deju. Ardlo Buret je nespokojný a ubitý človek. A zďaleka to nie je len kvôli menu – osobnej stigme. Ruku na srdce, kto z nás by odolal vďačnou prešmyčkou neprekrstiť ho na Bulo Retard? Horšia než táto trauma z detstva, ktorá je stále živá a živená jeho okolím, je to ubíjajúca práca, ktorú z duše nenávidí. Ardlo má knihy úprimne rád, no iróniou osudu pracuje ako operatér stroja, čo knihy recykluje - premieňa ich späť na celulózu. A samotný stroj pre neho predstavuje deštruktívnu silu, personifikuje ho do podoby nenásytného, žravého monštra. Chudák Ardlo nemá šťastie ani v súkromnom živote. Je to presne ten typ, ktorý by bol moderným a necitlivým človekom označený ako „lúzer“. Jeho jedinými priateľmi sú vrátnik, ktorý je fanatik do klasickej drámy a rozpráva len vo veršoch a potom invalid, neustále hľadajúci svoje nohy, o ktoré prišiel pri pracovnej nehode. A jeho spoločníkom a dôverníkom je zlatá rybka.

Román je však netypický aj spisovateľskými postupmi. V určitej časti sa nám totiž predstaví druhá hlavná postava, s ktorou sa ale oboznamujeme len prostredníctvom jej zápiskov. Je to mladá toaletárka Julie s talentom a literárnymi ambíciami. Zvedie ich osud nakoniec dokopy? Nebudem nič prezrádzať, ale okrem toaletného humoru si užijeme aj malinkú štipku romantiky.

Táto kniha so správne absurdným dejom a vrcholne absurdným panoptikom podivínov, ktorí v nej vystupujú, má ozajstný potenciál zaujať. V netypickej podobe predostiera posolstvo o tom, aby sme nepodceňovali a neponižovali druhých. A tiež toho, že sa nikdy netreba vzdávať.

← Predchádzajúci blog

Peter Balko: „Knižný Lošonc je iný ako reálny Lučenec.“

Nasledujúci blog →

Talkshow s Dadom Nagyom v júni