Ďalším prehliadaním stránky súhlasíte s používaním cookies.

DOPRAVA ZADARMO PRI NÁKUPE OD 15 EUR

Peter Balko: „Knižný Lošonc je iný ako reálny Lučenec.“

Autor: Diana Mašlejová, 29. mája 2015
thumbnail
Peter Balko: Vtedy v Lošonci

Má 26 rokov a vzhľadom na svoj vek nevídané úspechy. Peter Balko je víťazom súťaže Poviedka, spoluautorom scenára a asistentom réžie úspešného filmu Kandidát a najnovšie sa so svojím prozaickým debutom Vtedy v Lošonci dostal do finálovej desiatky prestížnej literárnej súťaže Anasoft litera. V rozhovore prezradil, nakoľko je jeho nový román autobiografický, ako sa mu spolupracovalo na filme, aj prečo kvôli literatúre pripálil rizoto.

Film Kandidát zaznamenal veľký divácky úspech. Ako prebiehala spolupráca?

K filmu som sa dostal cez Maroša Hečka, ktorý bol mojím pedagógom na VŠMU na filmovej scenáristike. Najskôr sa z nás stali kolegovia a potom aj priatelia. Jedného dňa za mnou prišiel s námetom na celovečerný hraný film, ktorý napísal spolu s Michalom Havranom a postupne sme na ňom začali pracovať. Naším cieľom bolo urobiť satiru na súčasné politické a mediálne prostredie. Samotné písanie scenára trvalo približne tri mesiace, postupne do tímu pribudli režisér Jonáš Karásek, dramaturgička Zuzana Gindl-Tatárová a ďalší. Kolotoč príprav sa následne rozbehol na plné obrátky, išlo však skôr o nízkorozpočtový film. Divácky úspech, ktorý Kandidát dosiahol, nás všetkých milo prekvapil. V kinách ho videlo takmer sto tisíc divákov, čím sa stal jedným z najnavštevovanejších slovenských filmov za posledných 20 rokov. Film okrem iného získal aj viacero ocenení na domácich, ale aj zahraničných filmových festivaloch a stal sa malým slovenským fenoménom.

Sadla vám aj téma mediálnej a politickej propagandy, ktorú film rozoberá?

Sadla mi najmä optika mediálneho marketingu, ktorý vie predať takmer čokoľvek a kohokoľvek. Samozrejme, chce to dobrú reklamnú stratégiu i odvahu riskovať. Myslím si, že s danou témou mali väčšie skúsenosti ostatní kolegovia, Maroš Hečko, Michal Havran a najmä Jonáš Karásek, ktorý pôsobí prevažne ako tvorca reklám a videoklipov. Avšak, téma vplyvu a moci reklamy je pre mňa osobne dráždivá, zábavná i kontroverzná. Keďže sme zvolili satirický pohľad, treba povedať, že sme to trocha zveličili a nafúkli do obludných rozmerov.

Peter Balko, foto Matej HakárNeobávali ste sa, že to môže spadnúť do gýču?

Je pravda, že samotný námet spraviť z neznámeho človeka populárnu osobnosť nie výsostne novátorský. To, čo nás však lákalo, bolo zasadiť tento model do slovenskej spoločnosti a nachádzať v nej popkultúrne odkazy. Samozrejme, obavy pri písaní, či ide o klišé alebo samotnú latku kvality, sú súčasťou tvorivého procesu, ale mám pocit, že sme si vhodne nastavili žánrové mantinely a spôsob videnia, a preto sa to nakoniec vyvinulo podľa našich predstáv.

Pre mladého človeka, takmer začiatočníka, musel byť takýto rázny rozbeh zaujímavým javom. Máte pocit, že vám úspech filmu otvoril dvere do sveta?

Kandidát bol mojím debutom na poli celovečerného hraného filmu. Vďaka jeho úspechu môžem svoj profesionálny život pokojne rozdeliť na dve obdobia – pred Kandidátom a po Kanditátovi, pretože mi otvoril dvere k viacerým zaujímavým projektom. Filmová scenáristika je obor, ktorý ma zaujíma úplne najviac, a preto som vďačný, že sa mu môžem venovať.

Nedávno vám vyšla kniha, prozaický debut s názvom Vtedy v Lošonci. Mali ste aj s ním túžbu po komerčnom úspechu?

Svet filmu a literatúry je po finančnej stránke veľmi rozdielny, preto som ani neočakával, že by sa z mojej prvej knihy stal literárny hit. Na druhej strane, samotný pojem „literárny hit“ je na Slovensku skôr oxymoronom. Čiže očakávania po komerčnej stránke som nemal, jediným kritériom pre mňa, vydavateľa Kalomana Kertésza Bagalu a redaktora Matúša Mikšíka, bolo vydať dobrú a peknú knihu, v ktorej bude kvalitný obsah korešpondovať s kvalitnou formou. A mám pocit, že túto predstavu sa nám podarilo naplniť. Osobité poďakovanie preto patrí ilustrátorovi Dávidovi Koronczimu, grafikovi Emilovi Drličiakovi a mojej priateľke Veronike, ktorá je prvou čitateľkou mojich textov.

V knihe píšete o Lučenci. Ako vidíte toto mesto vašimi očami?

Lučenec je moje rodné mesto, v ktorom som prežil krásne detstvo i pubertu, teda prevažnú časť môjho života. Často sa tam vraciam, mám tam rodinu aj blízkych priateľov. Keď som teda uvažoval, do akého priestoru zasadiť dej románu, Lučenec bol pre mňa jasnou voľbou, pretože ho považujem za veľmi osobitý geopolitický, kultúrny i jazykový priestor. Zároveň dôverne poznám jeho históriu, miestne legendy, svetlejšie i temnejšie stránky. Knižný Lošonc, čo je historický a maďarský názov mesta, je iný ako reálny Lučenec. V mnohom je knižný Lošonc dokonca zaujímavejší ako skutočný súčasný Lučenec. Na druhej strane musím podotknúť, že súčasný Lučenec má veľmi silnú životnú energiu a atmosféru, ktorú necítim v Bratislave, Prahe ani Budapešti. Je to zvláštny svet vo svete.

V knihe sa vraciate aj do histórie mesta. Bol to zámer? Peter Balko v galérii Priestor v Lučenci, foto Dávid Koronczi

Na začiatku bola téma detstva, na ktorú nadviazali oblasti ako dospievanie, láska a priateľstvo. Zasadenie do Lučenca však prinieslo ďalšie témy – história, príbehy z minulosti či otázka: „nakoľko kolektívna pamäť môže a dokáže ovplyvniť samotnú realitu?“. Pôvodný zámer to však nebol, ale do knihy sa história očividne pretavila. Knihu Vtedy v Lošonci rád označujem za labutiu pieseň pre Lučenec.

Hlavné postavy knihy, priatelia Leviathan a Kápia, majú predlohu v reálnych charakteroch?

Hlavný rozprávač s prezývkou Leviathan je do istej miery mojím vlastným osemročným alteregom, pretože jeho pohľady na svet sú v mnohom totožné s mojimi vlastnými. Kápia, jeho najlepší kamarát na svete, je doslova malý satan so seba-deštruktívnymi a sociopatickými sklonmi. Nemá reálny predobraz, je literárnou fikciou, aj keď je pravda, že som mal v detstve kamaráta, ktorý ma učil záškoláctvu a odkrýval mi dovtedy nepoznaný, iný svet.

Nakoľko je kniha Vtedy v Lučenci spomienkovou?

V istom momente písania som si skutočne položil otázku, či nie som až príliš autobiografický. Viackrát som totiž siahol po reálnych príbehoch mojich starých rodičov alebo rodičov a mal som pocit, že dochádza k istému obnažovaniu niečoho veľmi intímneho. To bol možno jeden z hlavných dôvodov, prečo som nakoniec zvolil literárnu formu, v ktorej sa často využívajú rôzne jazykové hračky, odbočky a prostriedky, ktorými sa zakrýva očividná autobiografickosť.

Kniha má tragikomický a groteskný nádych. Je to štýl, ktorý ste si už prisvojili, ktorý s vami ostane?

Myslím, že spôsob, akým je kniha Vtedy v Lošonci napísaná, je môj vlastný charakteristický a prirodzený literárny jazyk. Vychádza zo mňa, iný už nebudem. Nemám rád čiernobiele pohľady, páči sa mi, keď sa v texte objavia pekné, smutné, tragické, reálne, aj fantazijné prvky a táto koláž je mi veľmi blízka. Je zjavné, že magický realizmus na mne zanechal svoje stopy.

S poviedkou Labutia balada ste zvíťazili v literárnej súťaži Poviedka, s románom Vtedy v Lošonci ste sa stali finalistom prestížnej ceny Anasoft litera. Aký význam pre vás majú ocenenia?

Úspech v súťaži Poviedka, určenej pre autorov, ktorí ešte nevydali knihu, mi otvoril dvere do sveta literatúry. Vďaka oceneniu som sa spoznal s mojím dnešným vydavateľom Kalim Bagalom, s ktorým sme potom pracovali na románe Vtedy v Lošonci. Dá sa teda povedať, že nebyť Poviedky, nevznikla by ani moja prvá kniha. To, čo robí Kali pre slovenskú literatúru už dvadsať rokov, je fascinujúce a obdivuhodné. Anasoft litera je v rámci literárnych súťaží iná liga, pretože sa vyberá zo všetkých slovenských prozaických kníh. Dostať sa do finálovej desiatky, popri etablovaných autoroch ako Pavel Vilikovský, Márius Kopcsay či Alta Vášová, je pre mňa veľkou cťou. Spomínam si na moment, keď mi počas priameho prenosu vyhlásenia výsledkov zavolala krstná mama mojej knihy, poetka Mila Haugová, s gratuláciou a výbornou správou účasti vo finálovej desiatke. Následkom toho mi prihorelo rizoto, ktoré som práve varil. Porote som nesmierne vďačný, ale pravdepodobne im nechám preplatiť zničený hrniec (smiech).

Foto: Matej Hakár a Dávid Koronczi

Peter Balko (1988) pochádza z Lučenca, vyštudoval filmovú scenáristiku na VŠMU v Bratislave.

Je spoluautorom scenára a asistentom réžie filmu Kandidát, ako scenárista sa podieľal i na televíznej minisérii Moje Povstanie a diskusnej relácii Večera s Havranom. V roku 2012 zvíťazil v literárnej súťaži Poviedka s poviekdou Labutia balada, ktorá sa stala predlohou k jeho debutovému románu Vtedy v Lošonci - Via Lošonc (KK Bagala 2015).

Foto: Dávid Koronczi, galéria Priestor v Lučenci

... viac

Produkty