John Green: Všade samé korytnačky

Aza sa jej rozhodne pomôcť, keďže z detstva pozná Pickettovho syna Davisa. Zoznámili sa kedysi v tábore pre deti, ktorým zomrel jeden z rodičov. Dievčatá stoja pred zásadnou otázkou: Stal sa miliardár obeťou únosu, alebo utiekol pred políciou, ktorá ho chcela obviniť z úplatkárstva?
Aza sa snaží byť dobrou dcérou, dobrou kamarátkou, dobrou študentkou a možno aj dobrou detektívkou, no pritom musí bojovať s vlastnou úzkosťou a ustavične padá do špirály obsesívno-kompulzívnych myšlienok. Toto a ešte viac sa dozviete v knihe Všade samé korytnačky.

Mal som pocit, akoby sme sa ocitli na mieste, kam sa telo nikdy nedostane - na mieste bez stropu, bez múrov, bez dlážky a bez nástrojov.

Môj názor: Johna Greena som čítala, keď som mala asi 13 rokov. Vždy som nadšená čakala na jeho ďalšiu knihu a keď som sa dozvedela, že tento rok vyjde ďalšia, povedala som si, prečo neskúsiť niečo, čo som v minulosti milovala? 
Napriek mojej láske k tomuto autorovi, moja láska opadla a táto kniha to moc nezachránila.

Aza bola veľmi zaujímavá postava a niekedy som sa musela zamyslieť aj ja nad obyčajnými vecami, ktoré denne robím. Nedokážem si predstaviť, že by som trpela takouto chorobou a vôbec som netušila, že niečo takéto existuje.  Kniha sa čítala prakticky sama, ale aj napriek tomu ma tento príbeh moc neoslovil.  Z jednej strany mi to prišlo zaujímavé, ale z druhej až moc depresívne. Počas celej knihy som čakala na niečo, čo ma zaujme, ale moje pocity z tejto knihy sú, že je to len ďalšia priemerná knížka, ktorá neuškodí, ale ani neuchváti. Autor má oveľa lepšie knihy a na jeho prvotiny by som nedala dopustiť, ale musím sa priznať, že každou novou knihou sa mi jeho príbehy páčia menej.

Ak mám vymenovať pozitíva tejto knihy, sú to autorové myšlienky, ktoré sú vždy originálne a utkvejú v pamäti a aj keď ich tu nie je veľa, nejaké sa predsa nájdu, a tak to predsa len môžme nazvať Greenovkou.

Za recenziu ďakujeme Adriane Šmígovskej. :)

Instagram: @knihy_knihy_a_knihy