Keith Stuart: Chlapec z kociek

Nedeľa v Bristole. Pre mnohých ľudí deň ako každý iný. No pre Alexa nie. Zlyháva ako manžel, otec a hypotekárny poradca. Osobný a pracovný život sa mu rúca. Po rokoch manželstva odchádza zo spoločného domu od milovanej manželky Jody a problematického syna Sama trpiaceho autizmom. Akoby toto nestačilo, z dôvodu znižovania stavov, dostáva výpoveď v  práci. Alex sa tak dostáva na dno, z ktorého sa nevie odraziť. Snaží sa to s Jody dať do poriadku, no so stavmi svojho syna sa nedokáže vyrovnať. Dvere do jeho života a duše mu otvorí až počítačová hra Minecraft, ktorú si malý Sam mimoriadne obľúbi. Dokáže prekonať priepasť medzi otcom a synom a nájsť cestu späť k svojej milovanej manželke?

„Až doteraz som sa nad tým takto nezamyslel, že autizmus je vlastne akási intenzívnejšia, oveľa sústredenejšia verzia toho, čo prežívame všetci, všetkých našich úzkostí. Rozdiel je iba v tom, že my ostatní to všetko skrývame pod nánosy spoločenských konvencií a popierania reality.“

Na svete snáď neexistuje človek, ktorý by nemusel počas svojho života zápasiť s problémami či už osobnými, alebo pracovnými. Nejeden sa musel odraziť z pomysleného dna, nájsť v sebe silu a tak ísť za niečím lepším a krajším. Preto kniha dokáže osloviť každého. Dejovo sa síce jedná o jednoduchý príbeh, no je založený na veľkej a zložitej téme. V dnešnej dobe z každej strany počúvame, ako virtuálna realita škodí, rozbíja vzťahy a vzďaľuje ľudí od seba. Autor nám však ukáže opačnú stranu, kedy prostredníctvom videohier nachádza otec cestu k duši svojho autistického syna, zbližujú sa a napriek fyzickej vzdialenosti sú si bližší ako kedykoľvek predtým. Je dojímavé sledovať, ako Sam a Alex objavujú spoločný svet plný porozumenia a spolupráce, vyznačujúci sa nebezpečnou krehkosťou. V príbehu sa objavuje široká paleta pocitov od zúfalstva, ľahostajnosti až k láske a hrdosti. Hlboký dojem, ktorý kniha zanecháva zosilňuje ešte fakt, že autor čerpal z vlastného života. Predstavuje akúsi spoveď, ktorú mal potrebu vypovedať a podarilo sa mu to brilantným spôsobom. Na okamih sa stanete členom ich rodiny a sledujete so slzami v očiach, aké je to ťažké, no v istých momentoch aj krásne a silné. Ponúkne Vám poznanie, že inakosť nie je zlá, len si treba chcieť k nej nájsť cestu a pochopiť ju. Nájsť si čas a vidieť svet nielen  prostredníctvom očí, ale aj cez dušu a porozumenie.   

← Predchádzajúci blog

Tillie Coleová: Tisíc chlapčenských bozkov

Nasledujúci blog →

Literárna revue 12/2017