Lucia Sasková: Rozpoltená

Saskovej najnovší román Rozpoltená je dobrou sondou do ženskej mysle. Hlavná hrdinka Lucia je slobodná, spoločensky odviazaná a vášnivá žena, ktorá si berie od života všetko, čo sa len dá, užíva si každý deň, jej najmenšou starosťou je nemusieť si hľadať prácu a aj napriek tomu si žiť primerane dobre. Ale má to samozrejme háčik, od istého času z celkom nevysvetliteľných dôvodov má veľké výpadky pamäte z niekoľkých dní či dokonca týždňov. Naopak tá druhá žena je celkom odlišná, má strach zo všetkého a zo všetkých, je pracovitá, ale nedôverčivá, má pocit, že nikdy nemôže oddychovať, naopak, musí stále pred niekým utekať.

Takýmto napínavým úvodom nás autorka dôverne ťahá do deja knihy. A darí sa jej to veľmi dobre. Naozaj, nedá sa neoceniť výborný, pútavý štýl písania Lucie Saskovej, ktorej vychádzajú len samé bestsellery.

Aj keď som sa nevedela ubrániť pocitu, že Rozpoltená má mnoho spoločného s inou knihou Saskovej, a to knihou Nebezpečná. Pri jej čítaní som autorke uverila úplne všetko, pamätám si, že záver ma vtedy dosť zaskočil. Bolo to veľmi dobré čítanie.

A keď som sa pustila do Rozpoltenej, mala som pocit, akoby som už túto knihu čítala. Ale dá sa to celkom chápať, že podobnosti v knihách sa nedajú úplne vynechať. Ak mám ohodnotiť najnovšiu knihu Rozpoltená, musím povedať, že je nielen výborne napísaná, ale ponúka aj mnoho otáznikov.

Čo by ste robili, ak by ste zistili, že neviete kto ste, a ľudí, ktorí sú vám blízki nespoznávate, a máte pocit, že vás chcú zabiť? Tak nejako sa cíti hlavná hrdinka knihy. Má neopodstatnené záchvaty paniky a úzkosť z ľudí. Nakoniec sa táto postava ocitá na psychiatrii.

„Ocitla som sa na prázdnej chodbe. Sama. Niekto by možno povedal, že je to na zaplakanie. Psychopatka, čo žila na ulici, je zrazu sama ako prst na prázdnej chodbe psychiatrickej kliniky. V skutočnosti som zažívala vykúpenie.“   

Trochu mi chýbalo klasické rozdelenie knihy na jednotlivé kapitoly, ktoré v knihe nie sú, teda ich ani nečakajte. Dva hlavné príbehy sú oddelené od seba len úvodnou vetou s iným typom písma, čo ma nútilo neodkladať knihu na dlhšie, lebo potom by som nevedela, kde som prestala čítať, o ktorej postave som čítala naposledy.

Psychologický aspekt tejto knihy je v deji najvýraznejší, a predstavuje nám vnútorný svet človeka, jeho pocity, úzkosti, premeny, osobnosti. Ukazuje, aká je ľudská psychika rozmanitá, ako niekto považuje ten istý problém za banalitu a iný je preň ochotný aj zomrieť. 

„Na traumatizujúce zážitky ľudská pamäť nikdy nezabudne.“ 

Je vidieť, že autorke je blízka téma psychológie. Zároveň má veľký talent podať čitateľovi verný opis vnútorného aj vonkajšieho života hlavných postáv. Hlavná hrdinka chce tak veľmi žiť, nechce však prežiť život na psychiatrii, ale zároveň je veľmi zraniteľná, najmä svojou dušou a povahou. Jej najväčšou túžbou je vyliečiť sa z nevyliečiteľnej diagnózy. A tu sa pýtame, čo z toho, čo zažila hlavná postava Lucia, je pravda? Čo ak je všetko inak?

Dej sa na mnohých miestach pekne zamotáva, a pochopiť celkom zámer aj zmysel knihy nám autorka necháva na záver, ale tak, aby sme si urobili naň vlastný názor , zaručujem vám však, že táto kniha nechala vo mne výrazný dojem, a presvedčila ma o tom, že happyend nemusí byť zakaždým súčasťou každej knihy.

„Každý z nás je vlastne rozštiepená osobnosť. Jedna je tá, ktorou sme doma, pred rodinou a priateľmi. Druhou sme na verejnosti, prezentujeme ju pred cudzími ľuďmi. A tretia je najtemnejšia. Naše najhlbšie ja poznáme len my sami a neukážeme ho nikdy nikomu.“

Za recenziu ďakujeme Terezke Zoľákovej . :)

Nájdete ju aj na jej Instagram profile: @terezia.zk