Marco Missiroli: Vernosť

Hoci si Marco Missiroli zvolil ako nosný pilier svojho diela neveru, jeho román skúma viaceré oblasti medziľudských a partnerských vzťahov. V prvoplánovom nahliadnutí do deja ide o neveru, ale akúsi na hranici fantázie a reality. Hlavná postava, Carlo, prechádza klišé milostnou zápletkou so svojou študentkou, pohybujúcou sa medzi jeho fantáziou a skutočnými udalosťami, ktoré pohli celý učiteľský zbor a jeho manželku Margheritu. Mĺkva architektka si je vedomá mimomanželského pomeru svojho muža a priamo, no bez emócií študentku konfrontuje. Ona to, samozrejme, poprie. Margherita vie, že klame, ale nerobí scénu, hnev aj bolesť ponecháva v sebe a odchádza na terapiu k Andreovi. Opäť, klišé, masér. A predsa použité archetypy postáv, s ktorými je jeden z manželského páru neverený druhému: masér, študentka, nenapĺňajú predstavy z lacnej romantickej beletrie. V tomto prípade sú obe postavy pasívne, nezvádzajú, nedávajú impulz, práve naopak, stránia sa, vystupujú takmer v úplnej tichosti. Aj ich vnútorný život funguje napodiv akoby v úplnej réžii rozprávača, ich nezávislosť je podmienená ním a hlavnými postavami.

 Na rozdiel od dvoch vedľajších postáv, Margherita a Carlo sú dynamickí nositelia konfliktu, ktorý súbežne zamestnáva mysle oboch. Voči sebe fungujú stále ako pred tým, no napätie a nevyslovené veci rozoberané vo vnútorných monológoch týchto postáv udržuje v atmosfére komunikácie konštantnú tenziu naprieč celým dielom. Missiroli používa v ich vnútorných monológoch veľa symbolov a medziriadkovo vsúva informácie z pozadia oboch postáv, čo neskôr vysvetľuje ich konanie.

 Vernosť nie je knihou, ktorá nadchne každého, ale pokiaľ patríte medzi čitateľov, ktorí radi skúmajú jeden fenomén v rôznych zaujímavých a neštandardných beletristických podaniach, tak po tomto diele určite treba siahnuť.

Za recenziu ďakujeme Barbore Tatierskej.