Marek Vagovič: Umlčaní
Nové dielo Mareka Vagoviča a jeho spolupracovníkov naozaj vzniklo pod vplyvom skutočných udalostí. Avšak autori si knihou Umlčaní chceli uctiť pamiatku zavraždeného novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky archeologičky Martiny Kušnírovej. Podarilo sa týmto novinárom splniť tento ambiciózny cieľ?
Napriek skutočnosti, že viacerí z autorov boli v úzkom pracovnom vzťahu s nebohým Kuciakom, dokázali neskutočne citlivo opísať spomienky na Jána a Martinu, ktoré im sprostredkovali ich kamaráti či príbuzní zavraždených. A aj keď platí nepísané morálne pravidlo, že o mŕtvych sa má hovoriť iba v dobrom, čitateľ sa nemusí obávať vykresľovania zabitého páru ako dvojice svätcov na piedestáli. O Jánovi si totiž môžete prečítať, ako sa raz počas vysokej školy ľahkovážne stavil, že do polnoci vypije dvadsať pív a nejak to neustál. Matka Martiny zas spomína, ako sa jej dcéra po maturite rozplakala, pretože si na skúške vytiahla príliš jednoduché zadanie a nemohla tak pred učiteľmi samoľúbo predviesť všetky naučené vedomosti. A práve takéto civilné príhody robia z Jána a Martiny skutočných ľudí z mäsa a kostí. Nie sú už len „anonymnými“ tvárami na fotografii známej z médií a z transparentov na protestoch, na ktorých si ľudia spomenú len počas výročia tragických februárových udalostí.
Keďže motívom vraždy bola Kuciakova žurnalistická kariéra, časť knihy sa venuje aj jeho novinárskej kariére. V tomto prípade treba oceniť až prekvapivo trpezlivý prístup autorov k čitateľovi. Ak je totiž niekto odborníkom v istej oblasti, má tendenciu vysvetľovať veci v skratke, pretože má pocit, že tento fakt by mal ovládať aj laik. Vďaka jednoduchému jazyku a podrobnejšiemu vysvetľovaniu autorov sa aj priemerný čitateľ dokáže zorientovať v kauzách, na ktorých nebohý investigatívny novinár pracoval. Práve spomínaná zrozumiteľnosť textu neodradí ľudí, aby sa pokúsili zorientovať v opise mierne komplikovanej infografiky.
Kniha, samozrejme, reflektuje aj spoločenské udalosti a zmeny na politickej scéne po vražde Jána a Martiny. Je dôležité, že sa môžeme dočítať, čo znamenala smrť Kuciaka pre jeho novinárskych kolegov a aký mala vplyv na ich súkromný aj pracovný život.
Uvedomujem si, že niekedy je podstatnejšie, čo tým chcel autor povedať ako štýl písania. Taktiež viem, že Umlčaní nemali ambíciu urobiť umeleckú revolúciu na slovenskej literárnej scéne. No využitím istých slovných obratov dávajú autori zbytočne zbraň do rúk ľuďom, ktorí sú schopní pod vplyvom konšpiračných teórií uvažovať o vydaní tejto knihy ako o tancovaní na hrobe dvoch nespravodlivo zavraždených ľudí. Konkrétne mám na mysli napríklad označenie personálnych zmien na ministerstve vnútra alebo vymenovanie Petra Pellegriniho za nového premiéra slovným spojením kozmetická úprava. „Konšpirátori“ môžu takéto termíny používať pri tvorbe nových bludov o údajne pripravovanom štátnom prevrate. U iných čitateľov môžu tieto špecifické slovné spojenia nechtiac vyvolať pocit únavy, pretože daný výraz opakovane počuli na protestoch.
Z hľadiska štylistiky pôsobí rušivo aj výskyt nenápaditých slovných spojení ako rázovitý Štiavnik či hrdo sa vypínajúci murovaný kostol. Takéto prvoplánové umelecké prostriedky dokážu v texte výrazne vyčnievať. Avšak nechcem pôsobiť ako cynik a uvedomujem si, že obsahová stránka knihy je oveľa podstatnejšia ako tá formálna.
Na záver chcem dodať, že autorom knihy sa podarilo dosiahnuť rovnováhu medzi primeraným odstupom k téme a citovým vkladom pri spomienke na zosnulý pár. Kniha Umlčaní je dôstojnou spomienkou na Jána a Martinu, ktorá by mala mať rovnako silný a nenútený emocionálny náboj nielen pri spomienkových výročiach na tragické februárové udalosti.
Za recenziu ďakujeme Nine Zwiefelhoferovej. :)
