Marek Vagovič: Vlastnou hlavou 2
Píšem úvodné riadky tejto recenzie a premýšľam, či sa dá pri knihe, ktorá pojednáva o politike, zostať totálne apolitický. Iste, niektorí špičkoví novinári, recenzenti či spisovatelia to dokážu. Ja sa nedovolím nazývať ani jedným (možno tak maximálne fanúšik), no napriek tomu sa pokúsim o čo najväčšiu nestrannosť. Reč totiž bude o pokračovaní knihy Vlastnou hlavou s poradovím číslo dva, ktorej autorom je jeden z najrešpektovanejších a najlepších slovenských novinárov - Marek Vagovič.
Kým v prvej knihe sledujeme vzostup kedysi najmocnejšieho muža Slovenskej republiky, trojnásobného predsedu vlády a šéfa najúspešnej politickej strany od roku 1993, v tej druhej máme v kocke udalosti posledných štyroch rokov vlády SMERu. Každý, kto našu politickú scénu sleduje aspoň okrajovo, už o všetkých kauzách obsiahnutých v knihe aspoň niečo počul. Vagovič pútavo rozoberá tie najzaujímavejšie z nich a dopĺňa ich zákulisnými informáciami a osobnými postrehmi.
Pri čítaní knihy som sa nemohol ubrániť vnútornej zlosti nad tým, čo sa na nás, občanoch Slovenska, nachápalo. Neustále sa mi pred očami prehrávali osudy tých, ktorí pre rozhodnutia hlavných protagonistov tejto knihy utrpeli škodu. Keď už nič iné, tak smrť Vagovičovho kolegu a jeho snúbenice strelila facku po tvári mnohým z nás a naštartovala kaskádu udalostí trvajúcich až do dnešných dní. Tak ako je táto kniha dobrá, tak je náročná na čítanie. Nie je to beletria ani ružová knižnica, ale čistokrvná realita, ktorú sme tu v uplynulých rokoch žili (a aj naďalej žijeme).
Táto kniha by spolu s jej predchodkyňou mala byť povinnou literatúrou pre každého jedného občana Slovenska. Nech už máte na našich politikov akýkoľvek názor, ste priaznivcom ktorejkoľvek strany a vaša účasť na voľbách každého druhu kolíše medzi nulou až sto percentami, prečítať by ste si ju rozhodne mali. Vlastnou hlavou 2 je kronikou toho, čo sa stane, keď sa moc zneužije vo vlastný prospech a kam sa dá za krátky čas dostať s nekompetentnosťou v politike. Koniec-koncov, to, že nejde o náhodu, ale o cyklický, neustále sa opakujúci jav, vedel už Mňačko (Ako chutí moc, 1968).
