Návrat do reality – Murovaná drevenica / Ivan Lehotský

Kniha spomienok Murovaná drevenica vychádza ako druhá časť Lehotského spomienok na život. Kým v prvej knihe Moje diery v ementáli, spomínal na svoju, vyše 30 ročnú emigráciu vo Švajčiarsku, kde ho s rodinou v roku 1968 zahnali sovietske tanky. V tejto knihe spomína, naopak, na svoje detstvo a prvé roky, desaťročia života mladého človeka. Narodil sa v rodine bohatého továrnika židovského pôvodu Steinera a jeho ženy (Lehotského babky) Irmy, ktorým sa narodila nemanželská dcéra (Lehotského mama) Eva. Otec, familiárne v knihe pomenovaný len Fero, bol bývalý reprezentant v ľahkej atletike a synom bývalého šoféra a ochrankára Andreja Hlinku. Jednoducho, rodinný guláš... Začiatočné klbko rodinných vzťahov, keď som sa mal trochu problém zorientovať v rodinných väzbách Lehotských, mi vynahradili neobyčajne úprimne napísané spomienky. Miestami dokonca zachádzali až, na autora podobného druhu literatúry, do nezvykle intímnej roviny. V živote mladého Lehotského sa krútili okrem iného najmä dve veci: nechuť k škole a ženy. Myslieť si ale, žeby bol nejaký sukničkár, by bolo mylné. On ich mal „len“ rád ako príjemnú súčasť života, rád ich obdivoval, hanblivo, dokonca až príliš, odmietal s niekoľkými z nich možnosť intímnejšieho zblíženia. Aký typ ženy sa mu vlastne páčil? „Vždy sa mi väčšmi páčili ženy, ktoré boli okrem telesnej krásy hlavne múdre, inteligentné, s ktorými sa dalo o niečom porozprávať, s ktorými som si mal čo povedať...“

Návrat do reality?
Samotnú emigráciu chápe Lehotský ako nutné zlo, keď sa v kapitole Emigrácia zamýšľa nad tým, akoby sa (asi) jeho život uberal, keby v ČSSR po roku 1968 aj s rodinou zostal. Vyššie spomínanú nechuť ku škole, si Lehotský vo Švajčiarsku vynahradil štúdiom filozofie a teológie, aby sa z neho po odchode zo štátnej služby, stal profesor etiky, filozofie a náboženských vied na gymnáziách.
V druhej časti tejto zaujímavej knihy spomienok, sa autor vracia k svojmu návratu z emigrácie a prvých dňoch po niekoľkých desaťročiach na Slovensku. Zaujímavým, v niektorých momentoch, až príliš pravdivým spôsobom, opisuje slovenskú mentalitu a jej vzťah k emigrantom, o ktorých si myslia (čo je žiaľ zaužívaný jav), že sa bezprácne vypracovali „z nikoho na niekoho.“ K trefným Lehotského úvahám o súčasných vzťahoch medzi umeleckou obcou, úvahám (ešte trefnejších) o súčasnej slovenskej politike a politikoch môžete pridať aj tie vaše a určite z toho vznikne výborné čítanie a zaujímavý vnútorný dialóg...

(Štefan Michalík)

← Predchádzajúci blog

Bolo smutno, bolo biedne, bolo veselo... – Budovateľské 50. Roky / Juraj Šebo

Nasledujúci blog →

Rekapitulácia s pokorou – Plač vo vetre / Ľuboš Zeman