Rekapitulácia s pokorou – Plač vo vetre / Ľuboš Zeman

Ľuboš Zeman je básnik, ktorý miluje ruch mesta, prchavé zážitky i večné pravdy.

S nohami nad hlavou
Si mojím otrokom
Raz zomriem únavou
Len sebe verný som

Aj tak ťa v hlave mám
Spitý či triezvučký
Na lono prisahám
Vlastne niet rozlúčky

Bubeník a rozhlasový redaktor - takto začínal svoje pôsobenie v umeleckej branži Ľuboš Zeman (1949). V šesťdesiatych rokoch prerazil pesničkovými textami a objavil sa aj na obrazovke ako moderátor. Má na konte desiatky hitov, novinové články, zbierky básní. Táto zbierka je jeho trinástou komnatou. Nazretie do duše autora.

Dnes zdochol divý žrebec
Bol holý ako zimný strom
V jesennej hmle vyhasli hviezdy
A opití psi vylihujú na jazýčkoch mačiek

Boris Filan povedal, že pesničkové texty a poézia sú dve samostatné armády. Ľuboš Zeman je známy hlavne ako textár. Ulica, Tuláci v podchodoch, Zlodej slnečníc, Aspoň viem, že ešte žijem, Mám tristo mesiacov, Žuvačka za uchom, Trištvrte na jeseň, Miestna jednička... to je len kvapka v mori Zemanových textov. V tejto knižke sa však predstavuje ako básnik. Prechádzať hranicu medzi textami a básňami nie je jednoduché. Ľuboš Zeman touto hranicou prechádza bravúrne. Pašuje krásne básnické obrazy do textov a do básní prenáša neúprosnú jadrnosť života.

Na básne treba zostarnúť
Tak ako víno v pivnici
A aj sa občas zlomiť v čase
Lebo len mladí zomierajú rovní

Plač vo vetre asi viac povie nám, čo už máme niečo za sebou, než tým, čo len rozprestierajú krídla a ešte sa nezmierili s prehrami. Je to zrelá rekapitulácia prežitého. Rekapitulácia s pokorou. Pôvabná spomienka na vzlety i pády. Konštatovanie s nádychom nostalgie. Prečítala som si túto knižku dvakrát. A prečítam si ju znovu. A vrátim sa k nej, keď mi bude ťažko. Nech viem, že v tom nie som sama.

(Diana Dúhová)