O zabudaní i znovuobjavení
Zvláštna obálka, zvláštna kniha. U Hany Lasicovej sme si už pomaly zvykli, že čo kniha, to iný štýl, námet aj jazyk. Avšak toto je niečo úplne iné. Niečo, čo by ste od mladej ženy možno nečakali. Je to totiž kniha - spomienka. Rozprávanie inšpirované životom Anny M., ktorá žila v rokoch 1895 až 1986. Slúžky, pestúnky, Štiavničanky.
Príbeh Slúžka je retrospektívou jej života, premietne si ho počas jednej o ktorej tuší, že je asi jej posledná. Spomína na to, keď ako dievča - dcéra prespanky - musela odísť z rodného mesta, aby nerobila mame, ktorá sa išla vydávať hanbu a problémy. Trinásťročné dievča, ktoré páslo celý život kravy muselo odísť do Viedne, slúžiť do veľkopanskej rodiny. Do rodiny viedenských šľachticov. Prežíva tu aj svoj prvý a zároveň jediný ľúbostný príbeh, prežíva tu skoro celý produktívny (plodný) vek, domov sa vracia po mnohých rokoch. Nesmelé dievča presadené do celkom iného prostredia. Spomína aj tam, vo Viedni na miesta, ktoré milovala, ktoré v sebe niesli istú mágiu. Milované tajchy či obľúbené chodníčky, po ktorých vie, že už nikdy nepôjde. Zoznamuje sa s veľkým svetom, so životom a s maniermi tak odlišnými, častokrát pre ňu nepochopiteľnými. (Kamarátka, ktorá zle skončí, nesmelá láska k mladému pánovi, od ktorého a ktorej nevie, čo môže očakávať... ) Jej spomínanie sa čiastočne prelína so súčasnosťou, poukazuje na paralely i rozdiely života, ktorý žijeme dnes.
Stretla som sa s rôznymi názormi na túto knižku. Mne však prišlo toto rozprávanie neobyčajne pôvabné, čisté a prosté. Starosvetský jazyk, ktorý Hana Lasicová zvolila vytvára nezvyčajnú atmosféru. Možno pôsobí silnejšie ako samotný príbeh, napokon, koľko dievčat tak muselo žiť? Tešila som sa, že sa bude páčiť mame, ktorú očarila knižka Magdy Vášáryovej - Krátke listy jednému mestu, mala som zo Slúžky podobný pocit. Nestalo sa, nevadí.
Na mňa z tohto príbehu dýchla nielen minulosť, ale hlavne zvláštny pokoj, ktorý je v ňom paraoxne akoby všadeprítomný napriek tomu, že život hrdinky Anky bol častokrát dosť pohnutý. Archaická slovenčina Hany Lasicovej je bravúrna, vďaka nej dostáva rozprávanie autentický ráz. (Ak sa totiž Hane Lasicovej a jej knižkám, zvlášť Slúžke rozhodete niečo vyčítať, rozhodne nie to, že nezaujme, či vás nechá ľahostajnými.)
Táto knižka nesie v podtitule názov Retro Evitovka. No áno. Ale nenechajste sa zmiasť, či nebodaj odradiť. Retro je dnes in. (Otázka je, čo si pod tým slovom predstavujete.)
Keď mi Hana Lasicová pred časom v nejakom rozhovore povedala, že pracuje na príbehu, ktorý sa bude odohrávať v časoch monarchie, na príbehu z minulosti, nevedela som si to dosť dobre predstaviť. Pomyslela som si, že vysoko rúbe, mala som pochybnosti či a ako jej príbeh, teda príbeh Anky, dnešného čitateľa osloví. Moje obavy boli prehnané.
Tento román v sebe nesie niečo definitívne. Niečo, čo vás núti zastaviť sa, obzrieť a zamyslieť. Nad pominuteľnosťou našou i toho, čo považujeme za dôležité. Nad skutočnými hodnotami nášho bytia. Nad tým, čo je v našom živote dôležité. A nad tým, čo človek vlastne potrebuje, aby svoj život prežil hodnotne, aby mal pocit, že nežil márne. Nad tým, či je skutočne to, kvôli čomu sa trápime hodné nášho trápenia. Nad tým, či nežijeme v ilúzii že to, čo sme si vykreslili ako nutné je ozaj také dôležité. Zabúdanie a znovuobjavovanie...
Klopačka odbíja šiestu hodinu. Počujem ten zvláštny zvuk. Pozerám na mesto, viem, že to klopanie je len prelud. Banská Klopačka voľakedy klopávala pravidelne, bolo to každé štyri hodiny, čo sa ozývala spod štvrte Resla. Teraz je už nemá. Nič nezvoláva baníkov fárať, je to len môj výmysel, banská sláva dávno upadla: mesto v údolí podo mnou je tiché, spiace, stratené pod kopami snehu. Je to stratené mesto.
(Diana Dúhová)
