Ondrej Sokol: Ako som vozil Nórov II
Aby sme sa uviedli do kontextu, autor je šoférom autobusu, a svoju profesiu aktívne vykonával aj v Nórsku. Okrem postrehov z nórskej praxe neobchádza ani Slovensko. Pravdupovediac, rozum sa vám občas zastaví a budete sa pýtať, ako je toto v dnešnej dobe ešte stále možné? Napríklad taká precízna príprava na brzdenie autobusu na Slovensku. Ten vašu požiadavku spomaliť/zastať môže ochotne splniť iba ak mu dáte vedieť dopredu, na základe autorovho odporúčania by to mali byť tri dni v podobe telegramu. Po slovenskom úvode a dišputách o tom, ktorá bratislavská autobusová linka premáva menej škodných cestujúcich a ktorý z autobusov je najmenej rozpadávajúci sa, sa autor presúva do Nórska. Tentoraz jeho pracovná cesta vedie najprv na sever krajiny, ako autor sám napísal, do mesta členitého ako záznam EKG pri návšteve slovenskej pošty, do Trømso a potom pokračuje do iných destinácií, ktoré bežnému ne-Nórovi nič nehovoria. A tu, podobne ako v prvej knihe, začína búrať stereotypné idealistické predstavy, aká je Škandinávia úžasná, ako tam všetko funguje a že sú to prakticky izolované krajiny s perfektným systémom. Nepopieram, z vlastných skúseností viem potvrdiť, že naozaj severské krajiny a samotné Nórsko sú v porovnaní so zvyškom Európy niekde úplne inde. Ale verte mi, ak tam čo-to pobudnete, takéto názory v podobe chutných jednorožcov skákajúcich na obláčikoch sa vytratia skôr, ako stihnete povedať po nórsky ahoj. Autor vás expresne dostane do chodu krajiny a to nie zložitými vetnými konštrukciami a sofistikovanými slovami o ekonomike, politike či filozofii nórskeho národa. Nie. Ondrej Sokol vám to povie tak, ako to je, jasne, bez prikrášľovania, a k tomu patria aj politicky nekorektné vtipy, sarkastické poznámky a ak je potrebné, pridá k tomu korenistý vulgárny atribút. Tu musím podotknúť, že vulgarizmy nie sú používané ako v hudobných rapových produktoch, kde ide skôr o generátor náhodných vulgárnych slov strčených pomedzi dvojčlenné vety, v prípade niektorých interpretov iba jednočlenné. Čo oceňujem na Sokolovom písaní najviac je nespočetné množstvo rôznych, a najmä trefných prirovnaní, k akejkoľvek veci, na akúkoľvek situáciu a autor nimi vždy trafí do čierneho.
Tým, že kniha je koncipovaná v podobe knižného blogu obom Sokolovým literárnym počinom dodáva istú výhodu medzi ostatnými titulmi, ale myslím, že práve svojim svojráznym prístupom k odovzdávaniu zážitkov si získal toľkú obľúbenosť. Dielo sa číta rýchlo, je dynamické a prerušovať ho budete zrejme len odbehnutím si po handru, pretože ste od smiechu vyprskli na seba a najbližšie okolie kávu či čaj, ktoré ste popri čítaní popíjali. Toto berte, prosím, ako upozornenie z mojej vlastnej autopsie. Bola to káva... Ale uznajte, pri úryvku, ktorý si tu dovolím odcitovať priamo z Ako som vozil Nórov 2 (Sokol, 2019), sa tomu zabrániť nedalo.
„Na niektorých zastávkach dokonca vyčkávam na odchod – v Bratislave inak vec skoro nevídaná. Obvyklý štýl jazdy tunajšej MHD je vo svojej podstate binárny – stopercentný plyn a stopercentná brzda. Cestujúcemu tak okrem prepravy dopraje simuláciu štartu rakety z Bajkonuru a jej následného nárazu do betónovej steny.“
Za recenziu ďakujeme Barborke Tatierskej, ktorú nájdete aj na instagrame pod menom @thearcticlass. Na jej profile nájdete množstvo tipov na knihy.
