Paolo Giordano: Osamelosť prvočísiel

Je to krásna kniha, aj keď trochu zvláštna, od začiatku až do konca. Buď jej hĺbku aj samotnú pointu pochopíte alebo ju dočítate a stále nebudete všetkému rozumieť. Ale aj napriek náročnejšiemu posolstvu sa v tejto knihe ukrýva krásny príbeh dvoch ľudí – dvoch odlišných mladých ľudí – trochu osamelého dievčaťa Alice a ešte osamelejšieho chlapca Mattiu.

Každý z nich si so sebou nesie svoj životný príbeh, obidvaja sú poznačení istými udalosťami zo svojho detstva, ktorých následky musia niesť aj v dospelosti. Ale zároveň majú niečo spoločné.

Mattia a Alice, tieto postavy sám autor prirovnáva k prvočíslam. Celá kniha je vnímaná tak trochu Mattiovými zmyslami skvelého matematika.

„Prvočísla sú deliteľné len číslom jeden a samým sebou. Stoja na svojom mieste v nekonečnom rade prirodzených čísel, vtesnané medzi dve ďalšie ako všetky ostatné, no v porovnaní s nimi sú trochu v nevýhode. Sú to podozrivé a osamelé čísla, a preto sa Mattiovi videli prekrásne.“ 

Alice a Mattia sú presne takíto. Osamelí, zvláštne inteligentní, s bolestivými spomienkami, obidvaja odmietajú svet, ich vzbura a odlišnosť od ostatných ich spája, sú ako prvočíselné dvojčatá, sami a stratení, blízko a predsa nie tak, aby sa mohli dotknúť.

Musím sa priznať, že táto kniha mi dala trochu zabrať, ak zoberiem do úvahy, koľko času som pri jej čítaní strávila. Ale ako najlepšiu vec na tejto knihe chcem vyzdvihnúť autorov úžasný rozprávačsky talent, jednotlivé vety aj samotné kapitoly sú vystavané tak bravúrne, že už samotné čítanie vás posúva ďalej, rozširuje vám obzory a všetky slová do seba dokonale zapadajú.

Ak by ste sa báli, že vás táto kniha bude nudiť, tak práve toto vás presvedčí. Autor neponechal nič na náhodu, pri niektorých pasážach vám hovorí priamo z duše. Ku koncu je dokonca tento román taký citlivý, ba priam láskavý, že sa prichytíte pri tom, že začínate mať radi hlavné postavy. „Pretože ich dvoch s Mattiom spájala pružná neviditeľná niť, skrytá pod kopou bezvýznamných vecí, ktorá mohla fungovať len medzi takými, ako sú oni, dvaja ľudia, ktorí jeden v druhom spoznali svoju vlastnú osamelosť.“

Neviem si pomôcť, ale občas začínam aj ja porovnávať a táto kniha od Paola Giordana mi  štýlom pripomínala knihy Eleny Ferrante. Možno je to tým talianskym prostredím, životnými osudmi a najmä výraznými postavami, ale v niečom, čo možno ani neviem presne pomenovať, sú si podobné, ako tie prvočíselné dvojčatá. Ale to je len môj dojem z knihy. Možno ďalším jeho čítateľom sa bude zdať úplne iná, jedinečná, originálna. Pre mňa ňou aj naďalej je, lebo priznám sa, že som doteraz ešte nečítala tak zvláštne krásnu a zároveň smutnú knihu akou je Osamelosť prvočísiel. Tento román bol dokonca v roku 2010 aj sfilmovaný, čo môže byť rovnako zaujímavé.

Pri jeho čítaní treba nielen dosť predstavivosti, ale trochu psychologického zmýšľania a osobitej citlivosti. Netreba však zabúdať na to, že v tejto knihe je hlavnou témou spojenie postáv a ich opatrné a asymetrické priateľstvo. Záver nechcem veľmi prezrádzať, ale možno mi odpustíte, ak poviem, že sa s ním úplne nestotožňujem.

Túto knihu odporúčam náročnejším čitateľom, ktorí hľadajú zvláštne príbehy s otvorenými koncami a nezabudnuteľnými hlavnými postavami.

Recenziu napísala Terézia Zoláková. :)

Instagram, na ktorom nájdete všetky knižné vychytávky od Terezky: @terezia.zk