Recenzia: Priznania z ústavu

Priznania z ústavu (v češtine vydané pod názvom Zpovědi zla) sú poriadna psychologická nálož vo forme štyroch príbehov. O to silnejší zážitok zanechávajú, že ich spája jeden rozprávač (priamo autor) – nočný ošetrovateľ z ústavu pre duševne chorých. Práve jeho postava celému dielu dodáva zvláštnu dynamiku. Máte pocit, že ani on nie je úplne v poriadku, obklopuje ho zvláštne tajomno... A zároveň vás nie raz navádza, kam ísť, aby ste ho našli a porozprávali sa s ním osobne.

Príbehy ľudí, s ktorými vedie rozhovory, vo vás vyvolajú poriadne rozporuplné pocity – odpor, hnev, nepochopenie, ale aj štipku empatie či ľútosti. Nie je to čierno-biele, čo je ďaľšou prednosťou knihy.

Prvý príbeh patrí šéfkuchárovi, ktorý vyrastal v prostredí pohrebníctva. Čo určite jeho rozvoju neprospelo. (Pozn.: Len pre silné žalúdky!)
Druhý je o Kenovi – áno, presne o TOM Kenovi vedľa Barbie, ktorý by pre svoju Barbie spravil čokoľvek… 
Tretí príbeh sleduje ženu s prezývkou Vedro. Bola predurčená byť matkou, no žiadne z jej detí už nežije.
A štvrtý príbeh patrí opäť žene, čo je celkom zaujímavé, pretože žien v ústave býva málo. Od začiatku si vás však získa a jej priznanie vám možno aj vezme dych.

Kniha vzbudzuje rôzne reakcie od nadšenia až po odmietnutie. Za mňa je to ale veľmi vydarene psycho a rozhodne by som si od autora prečítala ďalšiu časť.

⭐️⭐️⭐️⭐️⭐️/5