Recenzia: Telá

"Ideálom je žena, ktorá zostáva stále rovnaká - niekde na hranici medzi detstvom a dospelosťou. A pokiaľ už sa premeniť musí, najlepšie urobí, keď zmenu čo najviac zakamufluje, aby to príliš nerozrušilo okolie."

Vdova Marie prežíva dôchodok sama v prenajatom byte a privyrába si strážením detí, neskôr opatrovaním seniorov. S dcérou Rózou si veľmi nerozumejú a na jej svadbe ju prepadne pocit, že ju už stratila nadobro. A tak sa sústredí na cudzie životy, aby nemusela riešiť ten svoj, a aby "sa cítila znovu užitočná". Svoje starnutie a svoje telo neznáša, spočiatku sa cíti stále viac neviditeľná a časom sa tento pocit mení na túžbu. Nezmení nič na tom ani správa, že Róza sa stane matkou a mladá rodina potrebuje finančnú pomoc. Keď kvôli svojmu neobvyklému a rozporuplnému správaniu stratí dôveru svojich zákazníkov a dcéra s ňou preruší kontakt, už nestojí nič v ceste zmiznúť úplne.

Veď "Telá starých žien v skutočnosti neexistujú - je veková hranica, časovo bližšie neurčená,  ale aj tak pevná, po ktorej dovŕšení prestávajú byť viditeľné." Asi tak ako telá mŕtvych myší v parku...

Priznám sa, aj keď sa mi veľmi páči autorkin nezvyčajný štýl, táto kniha mi celkom nesadla. S mnohými výrokmi o materstve som sa nevedela stotožniť a postavy nevzbudili vo mne žiadne city ani ľútosť. Občas som mala pocit, že ťažké témy sa akosi nakopili a nie sú dotiahnuté do hĺbky a logickej súvislosti. Absencia hlbších emócií bol možno zámer spisovateľky,  keďže v krátkej hororovej poviedke v úvode bol cit lásky, ktorý postavám zo skutočného života chýbal, ozaj intenzívny. Vo mne to však zanechalo pocit ťažkosti a smútku. Napriek tomu ma Telá Kláry Vlasákovej  zaujali a určite siahnem aj po jej ďalších knihách.