Stephen King: Svedectvo
V prvom rade tu chcem spomenúť odporúčania – ak ste fanúšikom Stephena Kinga, ak ste fanúšikom postapokalyptických temných vízií našej budúcnosti, ak milujete svet zdevastovaný nákazlivou chorobou, takmer vymreté ľudstvo, prázdne ulice plné odpadu po nás-ľudí, ak vás vie pekne rozdráždiť nespravodlivosť, boj dobra a zla rozohratý tými správnymi „hírojmi“, máte to radi „natvrdo“ bez prikrášlení a viete, že svet je celkom iný, keď si zložíte ružové okuliare, tak ste práve narazili na tú správnu knihu na policiach nášho kníhkupectva.
Ak ste ale fanúšikom fastfoodu – držte sa od nej ďalej – 1053 strán totiž veľmi fást nie je.
Teraz ale rýchlo prejdime k veci. Spomedzi románov Stephena Kinga je tento najrozsiahlejší. Nebudem radšej ani menovať lahôdky z jeho kuchyne, ktoré sa dostali do mojej knižnice, ale Kupola je ešte román podobný, hoci s apokalypsou tu pracuje trošku ináč. Rovnako sa však obe knihy (na moje milé prekvapenie) dočkali sfilmovania aspoň ako televízne série – zo Svedectva vznikla štvordielna tv miniséria. Konkrétne však táto 1053-stranová verzia vznikla (chvalabohu) až neskôr – alebo skôr bola vydaná až oveľa neskôr po popularite jej zostrihanej dvojičky (redakčne musela byť kniha zostrihaná a stenčená – ochudobnená ako sám autor v úvode knihy píše o viac ako 400 strán). A ako autor sám hovorí – dej dejom robí nie jeho samotné vyrozprávanie a zhustenie (hoci pre tých, ktorí sa ponáhľajú a sú veľmi netrpezliví, môže zostrihaná verzia viac zachutiť), ale všetky odtiene, ktoré kniha vie zachytiť – vedľajšie postavy, ich príbehy, detaily, ktoré knihu osviežujú (popis opusteného sveta, prázdne diaľnice, tunely, smradľavé výklady opustených potravín, pálivý piesok, džungľa miesto záhrad a roztrúsení jednotlivci či zdivočelé deti – alebo konkrétne – skupinka ľudí, ktorí si ženy lovia ako sliepky...).
Pre neznalých rýchly prehľad hlavného deja: Na rozdiel od iných Kingových kníh, dej tu nastupuje veľmi rýchlo a tak vás vtiahne do seba, že odložiť ju o tretej ráno sa jednoducho nedá. Vo vojenských laboratóriách je vyvinutý vírus superchrípky, ktorej názov síce hrozivo neznie, no jej následkom je apokalypsa svetových rozmerov. A ako to už chodí, prežije síce malá hŕstka ľudí (román sa odohráva na americkom kontinente), ale títo sú charakterom veľmi rozmanití – od úplne najhorších kriminálnikov, vraždiacich maniakov, cez zdivočené deti, neutrálcov, ktorým je všetko jedno, až po tých, ktorí sa snažia konať fér a anjelov, neváhajúcich obetovať vlastný život. A aby sme obraz dotvorili – na jednej časti spektra stojí Temný muž (ak chcete – vyslanec Diabla), na druhej stará žena Abigail (vyslankyňa Boha alebo skôr tá, ku ktorej Boh hovorí). Toto je celkom výnimočná situácia, pretože v žiadnej knihe Kinga nenájdete tak jasné rozdelenie na dobrých a zlých (hoci postavy trochu karty miešajú) – či na Dobro a Zlo, ako práve v tejto knihe. Niekoho to môže podráždiť, veď čisto čiernu a čisto bielu farbu nikde nenájdete a toto rozdelenie môže smrdieť sploštením a zjednodušovaním príbehu, no nemajte strach, do oboch skupín sa dostanú také postavy, ktoré vám chuť vrátia.
Kniha má svoj úvod (Kruh sa otvára) a záver (Kruh sa uzatvára) a tri knihy. Obsahovo je teda rozdelená veľmi dobre – svet zničený apokalypsou a jeho trosky. Zbieranie ľudí a ich delenie do táborov dobra a zla a napokon samozrejme, keďže zlo chce požrať celý svet, ich príprava na boj. A napokon tretí celok je vyvrcholením – boj Dobra so Zlom, ale s tak patričným vykreslením, zápletkami, zauzleniami a dych berúcimi situáciami, ktoré karty neustále miešajú, že do posledného riadka neviete, či ak aj Zlo bude porazené, porazíme ho aj v nás? A aby som sa presunul aj trochu na konkrétne postavy a nebľabotal len vo všeobecnosti o knihe, na svoje si tu prídete v úplne všetkých sférach života. Autor sa zameral aj napríklad na politickú stránku organizácie života v rozrastajúcej sa skupine „tých dobrých“, ich pokusy o demokratické riadenie, zlyhania, špióni z opačných táborov, putovanie za láskou... Alebo v tábore Zla riadenie ľudí Temným mužom cez bolesť, tresty a pomstu (alebo inak tyrania, hoci v tomto prípade s ňou všetci súhlasia).
Mojimi obľúbenými postavami bol napríklad Larry Underwood, muž na motorke, ktorý cez celú knihu prechádza kompletnou zmenou charakteru – zmení sa z rozmaznaného, zdrogovaného hudobníka, ktorý po jednom hite absolútne stroskotá, na muža, ktorý svojimi schopnosťami riadi novovytvorený „štát“ v postapokalyptickom svete až na muža, ktorý sa ide obetovať, aby svet spasil (aj s ďalšími Bohom vyvolenými). A z tých „zlých“ zase nepochopený „Trashcan Man“ – pyromaniak, ktorý oheň miluje viac ako človeka, spaľuje zem, ľudí, zvieratá, budovy a výbuch je preňho viac ako rajská hudba – táto postava je pritom paradoxne kľúčová v celom deji. Svoju maniakálnu záľubu autor tak dokonale popísal, že keď mu mäso spaľuje žiara a horúčosť z výbuchov, ktorých sám je strojcom, cítil som to na vlastnej koži a chlpy sa mi z toho stavali dupkom.
O Temnom mužovi alebo Matke Abigail toho veľa radšej ani nepoviem, no keď som ich knihou sprevádzal, pochopil som Kingovu predstavu pekla a neba. Nie však z náboženského hľadiska...
Veľa toho ďalej prezrádzať nechcem. Nech si každý prečíta sám. Čo ma ale na samotnej knihe veľmi prekvapilo a čo zrejme spôsobí, že si ju prečítam ešte minimálne raz (pretože milujem dobrodružstvo, ktoré v sebe a medzi svojimi riadkami skrýva viac než sa na prvý pohľad zdá), sú charaktery premenlivé v čase a priestore – a v závislosti od situácií, ktoré nám život pripravuje. Zjednodušene povedané – mal som pocit, že v knihe žijem. Že nestagnujem na jednom mieste, ale tak ako sa vyvíjajú jednotlivé postavy, ich vyznanie, zmýšľanie, názory v závislosti na tom, čo prežívajú, presne takto vyzerá aj náš život. Aj my sme tvorcami všetkého okolo nás. Stačí chcieť a nestáť na jednom mieste. Kto si prečíta, pochopí.
