Viola Stren Fischerová ako Mengeleho dievča
Poviem Vám, že žiadny film, nech ste ich videli aj tisíc, nikdy nezobrazí úplnú realitu a odraz toho, čo sa tam naozaj dialo. A prečo? Možno by to bolo až príliš nechutné pre diváka, scény by museli byť cenzurované a verím, že vo viacerých krajinách by film zakázali.
Vždy som sa chcela stretnúť s človekom, ktorý prežil koncentračný tábor, chcela som ho počuť o tom rozprávať. A teraz sa mi to čiastočne splnilo. Ale už si nemyslím, že by som to dokázala počúvať a pritom sa mu dívať do očí, ako si s hrôzou na to všetko spomína... Kto vie, možno by som sa sama za to cítila vinná, že my, katolíci, sme s tým nič neurobili a že sme to všetko dovolili.
Viola Stern Fischerová si prešla peklom na Zemi. A nielen ona. Ja si to už ani neviem (alebo skôr nechcem) predstaviť, že niečo také sa naozaj dialo. Odmietam realitu, rovnako ako jej deti. Nám sa tá minulosť zdá taká vzdialená, že musí byť nereálna. Proste stále odmietam realitu a myslím, že nielen ja. Odmietam skutočnosť, pretože bolo to kruté. Čo by kruté... Bolo to ohavné, katastrofálne a úplne bezcitné. Vážne sú tohto ľudia schopní?
Kniha je biografiou slovenskej židovky, ktorá vyrozprávala svoj príbeh na staré kolená. A ja som jej za to nesmierne vďačná. Kniha je výpoveďou, aký obyčajný a krásny život Viola viedla pred vojnou. Úplne bežný, školský život každej mladej dievčiny so všetkými prvými láskami, teda láskou. Kniha je plná emócií. Vystriedala sa v nej láska, radosť, vďačnosť, hrdosť, opovrhnutie, poníženie, znechutenie, nenávisť, bolesť... Ja som čítala túto knihu prevažne so znechutením, smútkom a obdivom. Nebudem písať, čo všetko sa mi zdalo nechutné, na to si treba prečítať knihu, je tam toho viac než dosť a ani na to nechcem znova myslieť. Smútok prevažne za to, že takýmto peklom si naozaj musel niekto prejsť a často krát to boli práve deti. Ale to je kapitola sama o sebe. A obdiv som pociťovala ku každému, kto bojoval, nevzdával sa a nakoniec možno aj prežil. A možno najtvrdšou ženou, ktorá mi doteraz rezonuje v pamäti je Anna.
Ako som už napísala, často krát som mala slzy na krajíčku a myslím, že budete mať aj vy. Inak to ani nejde. No tak trochu vždy som ich vedela potlačiť. Až na tri kapitoly, kde som už vážne začala plakať a hodnú chvíľu trvalo, kým som zase videla na písmenká pomedzi slzy a mohla som sa znovu začítať. Kapitola “Mengele a chlapček“ sa stala prvou, ktorá ma poznačila. Pri nej som len bezmocne, znechutene aj naštvane čítala riadky. Či kvôli tomu, že som citlivá alebo kvôli tomu, že sa viem vžiť do situácie alebo či to bol nejaký žensko-materinský pud, ktorý som pociťovala, to už neviem. Ale viem, že vtedy, v tej chvíli, by som Mengelemu najradšej odtrhla gule, zviazala ho do zvieracej kazajky a poslala rovno na psychiatriu. Ten človek a nielen on, nebol normálny. Toto čo robil, nebolo normálne.
Druhá kapitola, pri ktorej som nedokázala zadržať slzy, bola “Anna“. To, čo Mengele urobil jej malým dvom dievčatkám, bolo neslýchané. Anna mala nevýhodu, že jej deti boli dvojičky a asi každý vie, akú mal Mengele záľubu práve v takýchto deťoch. “Záľubu“. Pokiaľ si niekto neprečíta túto knihu, nebude vedieť, ako sa tá záľuba - experimenty prejavovala/ly. Len napoviem, že prišiť dvojičky k sebe a sledovať, ktorá dlhšie prežije... je čin, ktorý by nespáchali ani zvieratá. Od tohto momentu, sú pre mňa ľudia ani nie zvery, pretože to by som urazila zvieratá. Niektorí ľudia sú pre mňa proste len, odpad, ktorý si ani nezaslúži moju pozornosť a už vôbec nie, toľkoto slov, ktoré som venovala jemu. Mengelemu.
Ešte som plakala tretí raz, na konci knihy, keď som videla, aké životy viedli po vojne a ako sa im darilo. Z Violy sa stala mama, aj napriek tomu, že podľa Mengeleho, ňou nikdy nemala byť. Porazila vojnu, prežila 4 koncentračné tábory, prežila Mengeleho a vďaka tejto knihe sa určite stala Slovenskou hrdinkou. Stala sa prežívajúcou a ja verím, že to tak malo byť. Že od začiatku nemala zomrieť. Mala prežiť, aby raz mohla rozpovedať svoj príbeh, a aby o nej, o jej príbehu, teraz mohla čítať moja generácia. Nikdy jej nebolo súdené zomrieť v koncentráku, bolo jej súdené prežiť a rozprávať...
A potom som plakala ešte raz. V noci, v posteli, keď som si na jej a na všetky osudy a ľudí, ktorých spomína v knihe, spomenula. Bála sa, že ľudia si ju nebudú pamätať, že si nebudú pamätať všetkých, ktorých spomína v knihe, bála sa, že s ňou, keď zomrie, zomrú príbehy aj ostatných. Verím, že to tak nebude. Pretože dokým ja, a všetci, ktorí vlastnia túto knihu, verím, že my všetci, si tých ľudí budeme pamätať a budú žiť v nás ešte veľmi dlho. A budú žiť aj v generáciách, ktoré prídu po nás. Moje deti tiež budú vedieť, kto bola Viola Sternová, budú vedieť kto bola Anna, aký osud mali jej dvojičky, aj čo všetko musel prežiť chlapček s krásnymi modrými očami. Pretože pokiaľ si to budeme pamätať, pokiaľ si to budeme pripomínať a pokiaľ nezabudneme. Verím, že história sa opakovať nebude. A keby aj áno, len sa potvrdia moje slová, že ľudia sú hlúpi a horší ako zvieratá.
A pokiaľ stále neviete, či si knihu kúpiť... Podľa mňa by sa mala zaradiť medzi povinné čítanie spolu s Annou Frankovou a inými skutočnými príbehmi, o ktorých by sa malo na škole rozprávať omnoho viac. Ľudia by mali mať stále na pamäti, čo sa dialo, čoho boli ľudia schopní a mali by si pamätať, že história sa vždy opakuje. Tentoraz je len na nás, či to dovolíme.
Môj obdiv ide nielen Viole, ale všetkým, ktorí dokázali koncentráky prežiť. Rovnako patrí moja vďaka aj Veronike Homolovej Tóthovej, ktorá tento príbeh spísala do knihy a priniesla nám neskutočne skutočný príbeh ďalšej nevinnej židovky.
