! Doprava ZADARMO už od 20 € !

Anton Heretik: Väčšina ľudí popiera, že cíti hnev

V knihe Zlo píšete, že za istých okolností sa vrahom môže stať každý z nás. Znamená to, že zlo sa skrýva v prirodzenosti človeka? Čo sa musí stať, aby zo slušného jedinca spravilo vraha?

V úvode knihy som sa priznal, že názov Zlo, je viac menej marketingový. Zlo je skôr teologický pojem. Väčšina psychológov, vrátane mňa, sa zaoberá agresivitou. A tá skutočne patrí u človeka, rovnako ako u väčšiny živočíchov, ku inštinktívnej výbave, a teda k našej „prirodzenosti“. Samozrejme sa odlišujeme v miere agresivity i v tom, ako sme sa ju naučili kanalizovať, to znamená prejavovať navonok. Byť „slušným“ znamená len prejavovať agresivitu v správaní sofistikovanejším, spoločensky tolerovaným spôsobom. Byť slušným znamená mať systém vyšších citov, etických a sociálnych, ktoré nám bránia, aby sme realizovali naše agresívne impulzy a fantázie. Napríklad, aby sme vystúpili z auta a napadli bejzbalovou palicou šoféra, ktorý pred nami urobil nebezpečnú myšičku.

Vo filme Voľný pád sa Michael Douglas ocitne v dopravnej zápche, a potom, ako ho ešte viac rozladí neochotný predavač, dostane skrat a zo slušného človeka sa stane násilný a nebezpečný agresor. Stretli ste sa v praxi aj s prípadmi, kedy môže prílišná usporiadanosť a potláčanie hnevu viesť až k násiliu?

Tento film je skvelou ilustráciou toho, ako sa slušný človek pod vplyvom nahromadenia konfliktov a frustrácií mení na otvoreného agresora. Nositeľ Nobelovej ceny, etológ Konrad Lorenz hovorí o efekte potkana zahnaného do kúta. Útek sa zrazu mení na vražedný útok. Samozrejme, že pre násilné činy sú ďaleko rizikovejší ľudia s poruchami osobnosti (psychopátiami). Tí tvoria dve tretiny páchateľov vrážd. Ale stále platí, že za istých okolností sa môže stať vrahom aj úplne zdravý, osobnostne nenápadný človek.

Ako je to s tými negatívnymi emóciami – je vhodnejšie s nimi pracovať a nájsť pre ne ventil?

My psychológovia často riešime s našimi klientmi otázku „na čo sú nám dobré zlé emócie?“. Napríklad hnev má v našej kultúre zlú povesť. Väčšina ľudí popiera, že cíti hnev, aj keď je to pre ich okolie zjavné. Ideálom je byť nad vecou, byť „cool“. Ale hnev je, rovnako ako väčšina ďalších silných emócií, pre nás len signálom, že sa deje niečo dôležité, že potrebuje niečo zmeniť. A hnev nám dáva energiu to urobiť. Namiesto toho, aby sme hnev popierali, je lepšie si ho priznať a jeho energiu konštruktívne využiť.

Ako sa ventilujete vy osobne?

Ľudská civilizácie vynašla dve úžasné oblasti aktivít, ktoré umožňujú ventilovať agresivitu, a to je umenie a šport. A človek nemusí byť aktívnym tvorcom, často stačí, že ich konzumuje ako divák, čitateľ, fanúšik. Okrem beletrie a odbornej literatúry, čítam rád aj detektívky a športujem tak často, ako mi to vek a váha umožňujú.

V knihe Humor je vážna vec popisujete užitočnosť a dôležitosť humorného prístupu k životu. Dá sa vôbec nájsť čosi humorné na vraždách, či násilnostiach?

Zakladateľ psychoanalýzy Sigmund Freud písal aj o humore. Zdôraznil, že humor nám umožňuje hovoriť o tabuizovaných témach, získať nad nimi nadhľad a odstup. Preto je tak veľa vtipov o sexe a násilí a v totalitných režimoch sa rozprávajú politické vtipy.

V knihe Zlo čitateľom otvárate dvere do sveta zločinu. Pamätáte si prípad, z ktorého vám aj dnes nabehne husia koža?

Táto kniha je výberom zo stoviek znaleckých posudkov. Prípadov, ktoré boli odborne zaujímavé, ale vyvolávali aj silné emócie. Nielen u čitateľov bulváru, ale aj u mňa ako znalca, ktorý s páchateľmi týchto činov strávil dlhé hodiny.

Mnohí z vrahov sú uznaní za narušených, a teda psychopatických. Nie je vlastne každý, kto úmyselne (mimo sebaobrany) zabije duševne chorý?

Je laický mýtus, že znalci – psychiatri a psychológovia – zistia u väčšiny páchateľov vrážd psychické choroby, ktoré vedú ku konštatovaniu nepríčetnosti. Ľudia s vážnymi psychickými poruchami – psychózami, tvoria len pár percent z populácie páchateľov vrážd.

Vašu prácu súdneho znalca, profesora klinickej a forenznej psychológie by asi nemohol robiť človek so slabými nervami. Ste už rokmi vytrénovaný na akceptovanie násilia, alebo ešte vždy musíte niektoré veci „predýchať“?

Často zdôrazňujeme, že pred vyhorením má chráni pestrosť mojej praxe. Znalecká činnosť tvorí len jej menšiu časť. Som vysokoškolským učiteľom, ale aj psychológom v súkromnej psychoterapeutickej praxi. Preto ma neprestáva fascinovať rôznorodosť pováh a životných histórií mojich klientov.

← Predchádzajúci blog

Arno Geiger: Starý král ve vyhnanství

Nasledujúci blog →

David Foenkinos: Hlava v oblakoch