Jubilantka Džerengová: Vždy som žila naplno (rozhovor)

Vyštudovala ekonómiu, pracovala ako letuška a redaktorka v televízii, no stále túžila stať sa spisovateľkou. O tom, že spravila dobre, svedčia jej úspešné romány pre deti i dospelých, za ktoré dostala nejedno ocenenie. 3. marca 2022 oslávila Petra Nagyová Džerengová životné jubileum a pri príležitosti jej 50. narodenín sme ju poprosili o rozhovor.

Ako si oslávila okrúhle narodeniny?

Na to, že som pôvodne ani nevedela, či vôbec nejaká oslava bude kvôli kovidovým opatreniam a zavretým reštauráciám a na to, že potom ma prešla chuť kvôli tomu, čo sa deje vo svete, celkom dobre. Rozhodla som sa, že oslavu zorganizujem pre mojich najbližších a aj keby bolo všetko zavreté, stretneme sa u mňa doma. Nakoniec sa nás zišlo hojne. Niektorí boli pozitívni a nemohli prísť, najviac ma však potešilo, že som sa po roku videla s mojou sestrou, ktorá žije v Nemecku. Prišli zo sveta aj moje štyri deti, sesternice a bratranec, moji najbližší štyria priatelia. Dopadlo to výborne a bola som veľmi rada, že sme sa stretli. Ktovie, kedy sa uvidíme najbližšie. Pri pohľade na všetkých som si uvedomila, že mám za sebou 50 rokov života a ako vďačná som za všetko, čím som bola požehnaná, obzvlášť v tejto ťažkej dobe.

Narodila si sa v marci, ktorý je mesiacom kníh, akoby si bola predurčená k povolaniu práce s nimi. Si nielen ich tvorkyňou, ale už takmer polroka vedieš Karloveskú knižnicu. Čo knihy pre teba znamenajú?

Od malička ma ku knihám tiahlo, robila som si dokonca odznak Mladý knihovník a trávila v školskej knižnici veľmi veľa času. Naša pani knihovníčka mi odkladala všetky novinky a bola prvá, ktorá ma povzbudila k tomu, aby som napísala nejaké poviedky. Možno kdesi tam sa zrodila aj túžba byť spisovateľkou. V Karloveskej knižnici sa mi veľmi páči, až sa priznám, že som to nečakala. Mojou prioritou je najmä detský čitateľ. Za tie roky písania – už ich je 17, som spoznala na rôznych festivaloch veľmi veľa spisovateľov a mnohí sú aj moji priatelia. Pracovala som v televízii, takže podujatie si viem aj odmoderovať a tie besedy sú ako príjemné priateľské posedenia. Sedem rokov som spoluvlastnila aj vydavateľstvo, takže knižný svet poznám asi naozaj z každého kúta. A knižnica je akýmsi prirodzeným miestom, kde sa to všetko pretína. Takže ak by som mala zhrnúť, čo pre mňa knihy znamenajú, tak asi všetko. Som nesmierne rada, že mám povolanie, ktoré milujem, lebo si myslím, že asi najviac v živote je práve to, keďže v práci trávime toľko času.

Máš krásnu rodinku, štyri šikovné deti, ktoré už postupne vyletujú z hniezda. Hovorí sa, že každá životná etapa má svoje čaro. Ako to vidíš ty? Kde sa práve teraz nachádzaš?

Áno, je to pravda, môj najstarší syn bude mať toho roku 25, toľko som mala ja, keď som ho porodila a toho roku už končí vysokú školu. Veľmi rýchlo to uletelo. Ak sa ale obzriem späť, boli to nádherné roky, plné neuveriteľných zážitkov a prežitých maximálne naplno. Zažila som v nich všetko – bolesť zo straty, neutíchajúcu nádej, obrovskú vďačnosť, spaľujúcu vášeň i hlbokú lásku, veľkú pokoru i šialený strach, ale vždy, v každom momente som cítila, žila naplno. Áno, každá etapa prináša niečo iné, v každej som niečo stratila i získala. Asi najhoršia etapa boli roky na prelome štyridsiatky, lebo som zažila veľa bolestivých vecí, ako rozvod, takmer stratu otca, ktorý bol zopár týždňov v umelom spánku s prognózou, že neprežije a iné veci, hoci paradoxne, bolo to veľmi intenzívne obdobie. Pracovala som ako viceprimátorka, mala malé dieťa, vyšli mi prvé knihy pre deti, najviac cudzojazyčných prekladov, precestovala som mnoho krajín, kam ma pozvali v súvislosti s knihami. Mám pocit, že som svoj život nepremrhala, alebo minimálne som sa o to snažila. Vážim si, že mám krásny vzťah s mojimi deťmi, ale aj to, že sme rozvod s ich otcom zvládli tak, že sme záujmy našich detí povýšili nad naše pocity a že máme dobré vzťahy. Za moju doterajšiu životnú púť som veľmi vďačná a dúfam, že ešte čosi príde. Moje súčasné obdobie vnímam ako čas spomalenia a váženia si každej sekundy života. Deti pomaly vyletia z hniezda a najbližšiu desaťročnicu by som chcela žiť pokojnejšie, i keď plánov mám dosť, čiže neviem, ako sa mi to podarí.

Nepozeráš televíziu a rada sa učíš cudzie jazyky. Koľko ich ovládaš? Na čom, okrem televízie, dokážeš ešte ušetriť čas, keď má každý z nás deň 24-hodinový?

Nepozerám televíziu, lebo som na to nebola zvyknutá, nechcem, aby to znelo, že ju odsudzujem. Môže byť dobrý sluha, a zároveň zlý pán. U nás doma sa však skôr doma čítalo, telku sme pozerali iba v sobotu večer, keď išiel nejaký rodinný seriál, ako Goro, biely pes či Majka spadla z Gurunu. Na vysokoškolskom internáte bola telka iba v jednej televíznej miestnosti pre celú chodbu a okrem toho, ja som mala aj denné štúdium aj dennú prácu, takže často som vstávala aj o štvrtej ráno, prekračovala študentov, ktorí ešte žúrovali na chodbovici, peši šla 20 minút pod Hlavnú stanicu na prvý autobus na letisko, odkiaľ som letela do Švajčiarska a už o 9. bola späť z Zurichu, utekala na cvičenia a prednášky do školy a večer letela trebárs do Stuttgartu. A ten zvyk mi ostal, pre mňa bolo prirodzenejšie siahnuť po knihe, ak som mala voľný čas aj po tom, ako sa mi narodili deti. A dodnes napríklad keď žehlím, pozerám talianske správy. Lebo naozaj mám rada učenie cudzích jazykov, je to taká moja malá úchylka (smiech). Dohovorím sa v šiestich jazykoch, v niektorých viac, v niektorých menej (nerátam češtinu a slovenčinu, samozrejme). A učím sa siedmy – španielčinu, to je už ale posledný. Čas sa snažím využiť naplno a ušetriť si ho, kde sa dá, byť maximálne efektívna.

Ušetrila si čas aj nakupovaním, keďže si sa rozhodla rok si nekúpiť nič na seba. Ako dlho sa ti napokon podarilo odolať novým módnym trendom?

Áno, dala som si ten záväzok nielen z nejakého špásu, ale aj kvôli tomu, že ma k prirodzenému šetreniu viedli rodičia od detstva. Momentálne je to už tretí rok. Prvé týždne boli náročnejšie, ale keďže som nikdy nebola nejaký nákupný maniak, zvládla som aj januárové výpredajové nákupy s mojimi dcérami. Výhodou je, že blízkym, ktorí mi niečo chceli kúpiť na narodky, či Vianoce, som nenápadne podsunula, čo mi chýba a mala som najlepší pocit z darčekov doteraz.

Tvoji fanúšikovia si často môžu pozrieť tvoje krátke videá či fotky, ako otužuješ v Dunaji. Kedy a ako skrsla myšlienka začať s otužovaním a čo ti to dáva?

Otužovanie ma lákalo odjakživa čo si pamätám, ale kde sa to vo mne zobralo, netuším. Ja som sa začala sprchovať studenou vodou už na základnej a keď som mala 26 rokov, písala som scenáre pre televíziu, kde som mala voľnú ruku pri výbere. Jedna z mojich prvých tém bola o ľadových medveďoch. Bola som v ôsmom mesiaci s druhým synom a dohoda bola, že keď porodím a nebudem dojčiť, pridám sa k nim. Nakoniec až korona a predaj firmy bola impulzom, že som si na to našla čas. Dnes viem, že otužovanie je neskutočná vec, ktorá mi dala veľa a nechcem s ňou prestať. Dúfam, že sa mi to podarí. Z mnohých benefitov spomeniem aspoň jeden: po ňom sa vám vyplavia neskutočné endorfíny, ale aj sa s tým chudne (smiech).

Ovplyvnila pandémia tvoj život a tvorbu? Ako si trávila čas počas lockdownov?

Ovplyvnila, a veľmi. Bola to nečakaná situácia, ktorá vyvolala veľa otázok bez odpovedí, a dosť ma to zasiahlo. Zrazu som stratila vnútornú istotu, že všetko zvládnem, lebo chcem. Musela som prijať fakt, že existuje niečo mimo toho, a že čím skôr to prijmem, tým lepšie to bude. Všetky deti boli doma, každý riešil svoje veci ako maturity, skúšky, bakalárky a denné vyučovanie. Na všetko som bola sama a bála sa aj o rodičov. Dnes je to za nami. A žijem ešte viac s pocitom Carpe diem.

Po korone prichádzajú, zdá sa, ešte horšie veci – vojna na Ukrajine a s ňou neistota a strach nás všetkých. Ty si žena, ktorá srší energiou, optimizmom a elánom zo života. Ako si ale uchovať v týchto bláznivých časoch pokoj v duši a ak sa dá, nestratiť radosť?

Je to nesmierne náročné, ale treba sa naučiť fungovať v nejakom moduse. Môj je ten, že sústreďme sa len na ten moment, čo je tu a teraz. Nepozerám televízne správy, ktoré vám môžu spôsobiť viac úzkostí vizuálnym ovplyvňovaním ako prečítanie titulkov online denníkov, čo robím ja ako človek, ktorý pracoval roky v spravodajstve, keďže potrebujem mať prehľad. Viac vecí v živote ma už naučilo (smrť sestry, strata dieťaťa, ktorého som musela porodiť v 6. mesiaci, tatko v kóme), že život je nesmierne krehký a prináša neočakávané konce. A radosť sa snažím prijímať v živote tak, že aj keď príde v nečakanom čase, vie ma potešiť.

Dá sa to naučiť, alebo si sa s týmto šťastím byť šťastná už narodila? Alebo nastala v tvojom živote zlomová udalosť, ktorá zmenila tvoje zmýšľanie?

Myslím, že je to kombinácia oboch vecí – dostala som do vienka šťastnú a optimistickú povahu, plus mi život priniesol aj náročné situácie, ktoré ma naučili uvedomiť si „relativitu problémov a absolútnosť večnosti“. Z toho pohľadu sa potom človek pozerá na situácie a problémy s inou optikou.

Aké máš sny a túžby, ktoré čakajú na realizáciu?

Chystám sa na knihu receptov, ktorá dúfam už naozaj vyjde toho roku a bude sa volať Recepty z terasky. Recepty nájdete aj na mojom instagrame. A rada by som, ak by sa pohli veci aj okolo môjho filmového scenáru, ktorý som napísala na motívy mojej knihy Manželky a tie druhé. Inak si želám len jedno – aby sme boli všetci zdraví a aby sa svet a tí páni hore konečne spamätali.