! Doprava ZADARMO už od 20 € !

Róbert Bae Kahoku Stangl: „Nie je hrdina ten, čo bojoval a zvíťazil, ale ten, čo podporoval a nikdy nepoľavil“

Nedá mi na začiatku sa nepristaviť pri vašom mene. Róbert Bae Kahoku Stangl znie skutočne exoticky. Je to pseudonym, alebo meno prezrádza vaše zahraničné korene?

Prvé tri sú krstné mená a posledné je priezvisko. Pôvodne som sa volal Róbert Stangl, ale v roku 2009 som si pridal ďalšie dve krstné mená. Chcel som, aby moje meno niečo znamenalo a aby ma vystihovalo. Bae z kórejčiny znamená inšpirácia a Kahoku z havajčiny znamená hviezda – čiže ja (smiech). Takto si ma aj ľudia skôr zapamätajú. I keď nevedia, ako sa volám, vedia kto som, lebo často povedia „aha, to je ten s tým divným menom,“ preto som v nejakej malej výhode.

V knihe Nemám čas na umieranie popisujete svoj boj s rakovinou lymfatického systému. Musel to byť pre šok dozvedieť sa prvýkrát pravdu o svojej diagnóze... Hneď ste sa nastavili na boj s chorobou, alebo ste sa najprv so stavom museli zmieriť?

Ja som už skôr vedel, že mám rakovinu, nejako som cítil, že so mnou nebude všetko v poriadku. Keďže som dlho čakal na výsledky z operácie uzliny, môj predpoklad sa potvrdil. A keď mi doktor oznámil diagnózu, len som sa usmial a opýtal sa, čo bude nasledovať. Podľa toho som sa nastavil. Chorobu som prijal normálne, v pohode. Bol som zmierený a tak či tak to pre mňa bola len nejaká choroba, ktorá sa dá prekonať. Samotný boj k tomu patrí a „80% úspechu je psychika“ - to som rozprával od začiatku sebe i okoliu, aby sa vedelo, že pre mňa pôjde len o skúsenosť do života.

Knihu ste začali písať už počas choroby, alebo až neskôr? Nebolo psychicky náročné opisovať najťažšie životné chvíle?

Knihu som začal písať presne po tretej chemoterapii, lebo skôr som sa k tvorbe nedokázal dokopať. Bol som lenivý začať. Ale potom to jednoducho prišlo samo. Písal som a písal. Neskôr nastala pauza kvôli kóme, ale aj potom som pokračoval, doplnil som, čo som zameškal a pridal, čo cítim. Nebolo ťažké opisovať, čo som zažíval, náročné bolo prečítať si text po sebe, veľa sĺz pretieklo a vždy pretečie, z tej bolesti, utrpenia, ale zároveň aj hrdosti. Najťažšie bolo poďakovanie! To ma dostáva aj teraz. Silný pocit – ďakovať.

Choroba vám priniesla lásku, aj o nej píšete. So sestričkou Kamilou, ktorá pri vás po celý čas stála, ste vytvorili pár a zamilovali ste sa aj vy. Aký to bol príbeh?

Takýto príbeh lásky sa nevymyslí ani v Hollywoode. :-) Keďže sme vytvorili pár až štyri mesiace potom, ako sme si prvýkrát napísali, po kóme som sa dával dokopy sám a všetko som si sám vytrpel. Rodina bola pri mne, ale písanie s Kamilkou ma poháňalo dopredu, aby som cvičil a čím skôr sa postavil na nohy a mohol ísť za ňou. Rovnako som to cítil aj počas chemoterapie, čím skôr byť v pohode, aby som mohol byť s ňou. Kamilka mi zachránila život – teda jej hlas, ale láska k nej ma vyzdravela a takto to už ostane navždy! :-)

Čo vám pomohlo prežiť? Akú úlohu zohralo nastavenie psychiky?

Prežil som preto, lebo som chcel prežiť, bol to cieľ, za ktorým som išiel a ani smrť ma nedokázala poraziť. 80% úspechu je psychika – heslo, motto, hocijako si to môžeme poňať. Bez tejto vety by som tu nebol, bez tejto vety by situáciu moja rodina i priatelia nedokázali zvládnuť a byť mi oporou. Psychika zohráva obrovskú úlohu v boji s akoukoľvek chorobou, no ľudia sú často zaslepení sami sebou, nevidia a niektorí to nechcú vidieť. Vďaka chorobe som zistil, že nie je hrdina ten, čo bojoval a zvíťazil, ale ten, čo podporoval a nikdy nepoľavil.

Dá sa povedať, že vás choroba zmenila?

Vďaka chorobe som sa stal lepším človekom. Človek sa nikdy nezmení, len sa prispôsobí situácii. Vďaka chorobe som si uvedomil veľa o živote, o sebe, o spôsobe fungovania a o ľuďoch. Verím, že môj príbeh ľuďom pomohol sa trošku zamyslieť a pokúsiť sa niečo na sebe zlepšiť. Lebo vždy treba začať od seba.

Nemám čas na umieranie sa stala čitateľmi obľúbenou knihou. Ktoré reakcie vás najviac potešili?

Veľmi sa teším z toho, že kniha je úspešná a obľúbená. Dalo mi to dôkaz, že môj boj nebol márny a mal zmysel. Kniha bola cieľom mojej liečby odkedy som ju začal písať. Poslanie bolo dodať ľuďom silu v boji s chorobami a ukázať, že aj keď ste už odpísaný a každý nad vami zlomil palicu, nádej umiera posledná a dá sa poraziť aj smrť. Za každú správu, ktorú som dostal, som vďačný a nebolo ich málo. Najviac ma teší, keď mi ľudia ďakujú za knihu, hovoria, že som im pomohol. Pre mnohých sa stala obľúbenou, pre niektorých dokonca prvou, ktorú prečítali a fakt, že chcú ďalšiu knihu, že by si radi prečítali opäť niečo odo mňa, mojím štýlom, je skrátka najviac.

Máte teda ambície literárne tvoriť aj naďalej?

Veľmi rád by som písal ďalej, v hlave mám už pokračovanie Nemám čas na umieranie a aj knihu o láske, ktorú som zažíval a vlastne stále zažívam. Ale ako vieme, na Slovensku je ťažké robiť niečo, keď nemáte peniaze, keď za vami niekto nestojí. Ale určite niečo vymyslím - ako vždy, ja sa nikdy nevzdávam, zabojujem a tak poteším svojich čitateľov.

← Predchádzajúci blog

Literárna revue 02/2015

Nasledujúci blog →

Talkshow s Dadom Nagyom vo februári