Aspergerove deti
Kto bol vlastne Hans Asperger? Vizionár, ktorý chránil autistické deti pred nacistami? Alebo kolaborant, ktorý posielal deti na smrť? Historička Edith Sheffer v knihe Aspergerove deti ukazuje, že pravda je oveľa komplikovanejšia – a desivejšia.
Príbeh sa začína v 20. rokoch vo Viedni, vtedy jednom z najprogesívnejších miest sveta. Mesto malo ambiciózne programy starostlivosti o deti, modernú psychiatriu, snahu pomáhať. Lenže tento systém – sledovanie detí, ich kategorizovanie, rozhodovanie o tom, kto je "normálny" – sa pod nacistami zmenil na nástroj genocídy. Práve tu pracoval mladý psychiater Hans Asperger.
Sheffer odhaľuje, ako Asperger menil svoje definície autizmu podľa toho, čo sa hodilo nacistickému režimu. Kľúčovým sa stal koncept "gemüt" – schopnosť vytvárať sociálne väzby, cítiť "správne". Kto nemal gemüt, nebol hodný života. Zrazu vlastnosti, ktoré existovali odpradávna, dostali nálepku "psychopatie". Deti, ktoré boli iné, sa stali hrozbou. Asperger tvrdil, že autisti sú zlými nacistami – nemajú to správne sociálne cítenie, nezapadajú do komunity.
Tu prichádza najdesivejšia časť. Asperger rozdeľoval deti na "hodnotné" a "bezcenné". Chlapcov, ktorých považoval za intelektuálne nadaných, chválil ako géniov abstraktného myslenia. Možno prinesú osoh štátu! Ale dievčatá s rovnakými črtami? Tie posielal bez mihnutia oka do Spiegelgrundu – centra, kde nacisti vraždili deti v rámci "eutanázneho programu". Autizmus považoval za "extrémnu mužskú inteligenciu", takže dievčatá jednoducho nemohli byť autistické. Mohli však byť mŕtve. Záznamy dokazujú, že Asperger nebol len pasívnym pozorovateľom. On a jeho tým aktívne rozhodovali, ktoré deti pošlú na smrť, a radili to aj iným klinikom.
Sheffer v knihe dáva priestor aj hlasom preživších, ktorých utrpenie pokračovalo aj po vojne. Zatiaľ čo mnohí lekári zapojení do vraždenia – vrátane Aspergera – pokojne pokračovali vo svojich kariérach. Lekár Heinrich Gross napríklad desaťročia po vojne stále experimentoval s mozgami zavraždených detí. A čo je možno najznepokojujúcejšie: niektoré z Aspergerových myšlienok pretrvávajú dodnes. Delenie autistov na "vysokofunkčných" a "nízkofunkčných". Idea, že hodnota človeka závisí od jeho produktivity. Fakt, že autizmus sa u žien stále diagnostikuje menej často.
Aspergerove deti sa nečítajú jednoducho, ale táto kniha je mimoriadne dôležitá, fascinujúca a dobre napísaná kniha. Sheffer neukazuje len históriu jedného muža či jednej diagnózy. Ukazuje, ako ľahko sa môžu "pomáhajúce profesie" – lekári, psychiatri, sociálni pracovníci – zmeniť na nástroj útlaku. Ako môžu diagnózy slúžiť na dehumanizáciu. Ako hodnoty spoločnosti formujú to, čo považujeme za "normálne" a čo za "choré". Odporúčam každému, kto sa zajíma o históriu psychiatrie, neurodiverzitu, holokaust – alebo jednoducho o to, ako funguje moc v medicíne.
