Recenzia: Hus vo veľkomeste

Materinský cit je ako vzácny liek. Treba s ním zaobchádzať opatrne a správne dávkovať. Keď je ho primálo alebo priveľa, ublíži omnoho viac, ako pomôže. 

Myslím, že práve tento pohľad na citlivú tému vzťahov medzi matkou a dcérou najviac vystihuje poviedky Kataríny Mikolášovej v knihe Hus vo veľkomeste. Ich pochmúrna stiesnená atmosféra svedčí o tom, že sú v nich vykreslené skôr patologické vzťahy ako tie zdravé, ktoré dieťa potrebuje pre svoj normálny vývin.

Dcéry v Mikolášovej poviedkach sa utiekajú do prírody, či snovej fantázie, ktorá ich má ochrániť pred tými, ktorí by mali byť ich najväčšou oporou. Matky sklamané svojimi vzťahmi, uväznené v dlhoročných tradičných rodinných vzorcoch alebo len samy poznačené nedostatkom materinskej lásky si nedokážu pripútať svoje dcéry inak, ako citovým vydieraním. Ani to však vždy nepomôže a dievčatá sa vydávajú svojou cestou. Na zamyslenie ostáva, aká bude ich cesta, čo odovzdajú ony svojim dcéram? Pretrhne sa niekedy tento začarovaný kruh? A nakoniec koľko ľudí v našom blízkom okolí si nesie v sebe takéto traumy z detstva, o ktorých mlčia s ohľadom na svoje matky.

Katarína Mikolášová neidealizuje materinský cit, otvára jeho temné stránky a trpké príchute, ktoré zanechávajú po sebe pachuť starého studeného príbytku, v ktorom chýba teplo domova.

Poviedky Turčín Poničan a Hus vo veľkomeste sa ma dotkli najviac. Prvá svojou nefalšovanou láskou a ľudskosťou a druhá milým humorom cez slzy.

Nielen kvôli nim som nakoniec rada, že som túto netradičnú knihu poviedok dostala do rúk vďaka Panta Rhei a odporúčam všetkým, ktorí radi objavujú slovenských autorov.