Recenzia: Moja duša zostala v Osvienčime
„Bola to zvláštna práca, hľadať cennosti a triediť oblečenie ľudí, ktorí už boli mŕtvi alebo odsúdení pracovať tu, kým nezomrú...“
O nacistickom pekle na zemi – koncentračnom tábore Osvienčim – už bolo napísané mnoho. Či už ide o skutočné príbehy, ktoré osobne preferujem, alebo o fikciu. Kniha Moja duša zostala v Osvienčime sa pohybuje na pomedzí týchto dvoch kategórií.
Jej námetom je skutočný príbeh slovenskej Židovky Heleny Citrónovej. Nejde však o beletrizované spracovanie jej životného osudu, ako by sa podľa anotácie mohlo zdať. Skôr ide o psychologický román, ktorý vznikol na základe rozhovoru, ktorý pani Helena poskytla BBC na začiatku nového tisícročia.
Dej je rozdelený do dvoch línií. Prvá sa odohráva v roku 1947 na súdnom tribunáli, ktorého úlohou bolo potrestať nacistov a (ako sama autorka píše) rozdeliť ich na vinných a menej vinných. Práve v tejto dejovej línii sa rozvíja psychologický aspekt knihy. Vystupuje v nej psychiater doktor Hudson, ktorý ako súdny znalec dostane za úlohu analyzovať vzťah hlavnej postavy s nacistickým dôstojníkom Dahlerom. Bola to skutočná láska, alebo len šikovná manipulácia a divadlo?
Druhá dejová línia sa odohráva v koncentračnom tábore Osvienčim, kde sa hlavná postava dostáva do časti prezývanej Kanada. Išlo o sektor tábora, kde sa triedili veci ukradnuté ľuďom, ktorých práve priviezli. Toto je prvá kniha, s ktorou som sa stretol, ktorá tejto časti venuje väčšiu pozornosť. V tejto línii trávime viac času v hlave hlavnej hrdinky, čitateľ má možnosť pochopiť jej myslenie a prežívanie strašných udalostí. Dozvedá sa aj o osude jej sestry, ktorá prišla o celú svoju rodinu.
Kniha má však aj niekoľko nedostatkov. Príbeh je miestami zidealizovaný, občas až trochu „sladký“. Vďaka tomu je síce prístupnejší aj mladším čitateľom, no u niekoho menej znalého problematiky holokaustu môže vyvolať mylný dojem, že ak väzeň prežil prvotnú selekciu, jeho život bol v podstate zachránený. Táto predstava je však veľmi vzdialená realite.
Niektoré dialógy sú mdlé a miestami ma vytrhávali z príbehu. Občas som sa neubránil prevracaniu očí nad naivne pôsobiacim štýlom písania autorky. Na druhej strane, kniha sa číta ľahko a rýchlo – nejde o nijako zložitý sloh. Je škoda, že autorka sa životom Heleny Citrónovej iba voľne inšpirovala a nespracovala ho vernejšie podľa skutočných udalostí.
Moja duša zostala v Osvienčime zďaleka nedosahuje kvalít iných známych kníh o holokauste. Zaradil by som ju skôr k oddychovej literatúre. Je na každom čitateľovi, či mu vyhovuje čítať oddychový román z takej temnej doby.
