Rodičovstvo bez trestov

Každý rodič so snahou sebavzdelávať sa vníma záplavu kníh, ktoré nám kážu, ako byť lepší. Kým pri čítaní niektorých z nich máme pocit, že sme zlyhali vo všetkom a pokazili našim deťom život ešte v plienkach, Rodičovstvo bez trestov od Jona Fogela  v plnom rozsahu uznáva našu snahu. Snahu rešpektovať deti a rozumieť im.

„Keď sa nepodarí nadviazať kontakt ‚od srdca k srdcu ‛ predtým, ako sa pokúsime komunikovať ‚od mozgu k mozgu‛, všetky naše rady budú vyznievať naprázdno (...) My ľudia sme v prvom rade emocionálne bytosti, nie racionálne, a snažiť sa apelovať na logiku emocionálneho človeka (a najmä emocionálne dospievajúceho) predtým, než s ním nadviažete spojenie, takmer vždy povedie k tomu, že vás vaše dieťa odmietne. V takej chvíli sa v nás potom často spustí emocionálna reakcia a povieme niečo v zmysle: ‚Fajn, ak sa so mnou nebudeš rozprávať, máš na týždeň zaracha! ‛“

Autor sa v knihe opiera o štúdie, ktoré dokazujú nefunkčnosť trestania. Na rozdiel od iných kníh určených pre rodičov ponúka aj štyri konkrétne piliere, ktoré nám majú pomôcť držať sa rodičovstva bez trestov a vyhrážok. Neznamená to však, že v našej výchove nebudú presne stanovené a dodržiavané hranice. Autor nehovorí o „voľnom“ spôsobe výchovy detí. Nedovolí im ubližovať sebe samým, svojim rodičom a ani nikomu inému. Zároveň dbá na to, aby si deti vážili svoju a cudziu prácu aj materiálne vlastníctvo. Snaží sa to docieliť cez rodičovský príklad regulácie vlastných emócií, ukazovaním dôsledkov konania, či samotnou zvedavosťou a iniciáciou do detského každodenného prežívania.

Je veľmi sympatické, že Fogel hovorí aj o svojich zlyhaniach. O tom, ako na svoje deti nakričal aj pri písaní tejto knihy len preto, že neboli naplnené jeho fyzické a psychické potreby. Pohár trpezlivosti je niekedy jednoducho plný. Aj autor je len rodičom, ktorý sa snaží. Tak ako každý z nás, ktorý sme siahli po tejto (alebo inej) knihe o výchove.

Kniha sa priamo venuje aj návratu k vlastnému detstvu. Veľa veci pochopíme. Zároveň však vieme, že rodičia (aspoň tí moji) robili všetko, čo bolo v ich silách a pracovali len s tým, čo pochytili od vlastných rodičov. Zistila som, že hlasný plač (zdanlivo bez príčiny alebo kvôli malichernosti) mojich detí mi vadí najmä pre to „čo si pomyslia ostatní“. Súvisí to možno s vetou, ktorú som ako dieťa počúvala často: „Nehanbíš sa tak plakať? Pozri, všetci na teba pozerajú.“ Teraz, keď už viem pomenovať vlastnú neistotu pri vystrájaní dieťaťa, viem ľahšie ukázať aj jemu, ako regulovať svoje emočné výbuchy.

„Keď sa rodičia snažia čo najčastejšie hovoriť ‚smieš‛, ich ‚nesmieš‛ je oveľa silnejšie.“

Poučný bol pre mňa aj autorov poznatok o skoncovaní s ale. Uvedomila som si, že moje ospravedlnenie je v 90% podmienené nejakým ale: „Prepáč, že som na teba kričala, ale...“; „Prepáč, že som to ne/spravila, ale...“

„Iste, na začiatku používajú správne slová, ktoré znejú ako ospravedlnenie, ale v konečnom dôsledku nie sú o prijatí zodpovednosti za svoje škodlivé konanie a snahou o nápravu spolu s dieťaťom“ (...) „z emocionálnej reakcie rodičov často vinia konanie dieťaťa.“

Knihu odporúčam všetkým rodičom, ktorý majú problém s toxickými vetami, vyhrážkami či nebodaj aj fyzickými trestami. Kniha je koncipovaná tak, že pomôže ako rodičom trojročných výmyselníkov tak aj rodičom sebadefinujúcich pubertiakov.

Pripomeňte si – nemusíte si zaslúžiť lásku, spolupatričnosť, dôstojnosť a rešpekt. Ste toho hodní, rovnako ako vaše deti.