Je to klasika klasík. Dostojevského Zločin a trest

Keď sa spomenie literárna klasika, veľkú časť  čitateľov automaticky napadne dielo Zločin a trest od Fjodora Michajloviča Dostojevského. Преступление и наказание (Prestuplenije i nakazanije) je vrcholným románom celého Dostojevského literárneho diela. Prvýkrát vyšiel v roku 1866 na pokračovanie v časopise Russkij vestnik v 12-tich častiach. Následne bol vydaný aj knižne a začala jeho púť ako jedného z najuznávanejších literárnych diel histórie.

Zločin a trest


Román Zločin a trest (1866) sa pokladá za jeden z najvyšších vrcholov diela Fiodora Michajloviča Dostojevského, práve ten z neho urobil hviezdu veľkej svetovej literatúry. Začal ho písať roku 1865 v zahraničí po smrti manželky a brata Michaila, keď sám musel splácať veľké dlhy. Zločin a trest prináša príbeh chudobného študenta práva Rodiona Raskoľnikova, ktorý z presvedčenia a po dôkladnej príprave zavraždí starú úžerníčku, aby ju olúpil a finančne si zabezpečil štúdium. Do epicentra svojho hlbokého psychologického skúmania Dostojevskij postavil ľudské indivíduum a rozpoltenosť jeho duše. Presvedčivo a názorne ukazuje, ako aj silná osobnosť stroskotá pod tlakom sociálnych okolností. Vrah Raskoľnikov morálne týra sám seba, zároveň má ustavične za pätami pátrajúcich policajných úradníkov. Postupne sa pod vplyvom prostitútky Sone mení, okrem vesmíru svojho vnútra vníma aj iný svet a vplyv dobovej ruskej spoločnosti na bežných ľudí. Strhujúci román, ktorý prirovnávajú k búrke, čo rozvíchri všetky živly sveta, sa číta ako skvelý bestseller, no vyznačuje sa aj hĺbkou psychologického ponoru, precíznou kompozíciou a brilantným rozprávaním. Ani za vyše sto rokov od svojho vzniku nič nestratil zo svojej naliehavej výpovede. 3. vydanie
Vypredané
18,51 € 19,90 €

Dostojevskij ešte začiatkom roka 1865 nemal v pláne napísať Zločin a trest, ale napokon ho k publikovaniu románu na pokračovanie prinútili finančné ťažkosti. Pôvodne chcel Zločin a trest napísať vo forme denníkov Raskoľnikova a v prvej osobe. Napokon však román vyšiel napísaný v tretej osobe. Podľa Josepha Franka k tejto zmene prišlo, pretože osoba Raskoľnikova sa natoľko rozvinula, že Dostojevskému už nestačilo písať iba prostredníctvom  jeho spomienok. Písanie románu v tretej osobe a z pohľadu viacerých postáv bolo na svoju dobu netradičné a revolučné. K literárnym experimentom neskôr inšpirovalo Henryho Jamesa, Josepha Conrada alebo Virginiu Woolfovú.

Príbeh mladíka Raskoľnikova, ktorý si morálne ospravedlní vraždu, naplánuje ju a následne aj spácha. Po brutálnom skutku však nastúpia výčitky svedomia a sledujeme rozklad osobnosti, ktorá nedokáže uniesť ťarchu viny. A takto svoj román opísal samotný Dostojevskij vo svojich listoch:

„Je to psychologický záznam o jednom zločine. Odohráva sa v súčasnosti v tomto roku (1865). Mladý človek, vylúčený spomedzi poslucháčov univerzity, malomeštiackeho pôvodu, z ľahkomyseľnosti, z názorovej rozkolísanosti podľahol niektorým “nedonoseným” ideám, ktoré sa vznášajú vo vzduchu a rozhodol sa jedným razom zbaviť svojej hanebnej situácie. Rozhodol sa zabiť jednu starenu, vdovu po titulárnom radcovi, ktorá požičiava peniaze na percentá. Starena je hlúpa, hluchá, chorá, lakomá, berie židovské percentá, je zlá a utláča iný život tým, že pri sebe mučí ako slúžku svoju mladšiu sestru. “Je nanič”, “Prečo len žije”, “Je vôbec nejak užitočná?” atď. – Tieto otázky mätú mladého muža. Rozhodne sa ju zabiť a okradnúť s úmyslom zariadiť šťastný život svojej matke, ktorá žije na vidieku, zbaviť sestru, ktorá robí spoločníčku v jednej statkárskej rodine, chlípnych ambícií hlavy tejto rodiny, ambícií, ktoré jej hrozia skazou, dokončiť štúdium odísť za hranice a potom byť celý život čestným, pevným, neochvejným pri plnení “humánnej povinnosti voči ľudstvu”, čím sa pochopiteľne “zmyje zločin”… Čistou náhodou sa mu podarilo svoj úmysel uskutočniť rýchlo a úspešne.

Potom uplynie takmer mesiac, než nastane definitívna katastrofa. Žiadne podozrenie na neho nepadá a ani padnúť nemôže. Tu sa práve rozvíja psychologický proces zločinu. Pred vrahom sa objavujú neriešiteľné otázky, netušené a neočakávané pocity trýznia neho srdce. Božia pravda, pozemský zákon si vymáhajú svoje a vrah končí tým, že je donútený sa priznať. Donútený, aby dajme tomu zahynul v trestnici, ale spojil sa opäť s ľuďmi; pocit odlúčenia a odtrhnutia od ľudstva, ktorý spoznal hneď  po spáchaní zločinu, ho trýznil. Zákon pravdy a ľudská prirodzenosť si vzali to, čo im patrí… Zločinec sa sám rozhodne prijať muky, aby vykúpil svoj čin.“

Zdroj: dostojevskij.sk

Román sa hneď po publikovaní prvých dvoch častí v januári a februári 1866 stal v Rusku literárnou senzáciou. Paradoxne v rovnakom čase a rovnako v Russkom vestniku vychádzal na pokračovanie ďalší veľký ruský román Vojna a mier od Lva Nikolajeviča Tolstého (1865 až 1867). Zločin a trest sa však nevyhol ani kritike z liberálnych radov. V 20. storočí jeho popularita rástla tým, že Dostojevského ako svoju inšpiráciu menovali viacerí spisovatelia napr. John Middleton, D. H. Lawrence, Albert Camus alebo Jean-Paul Sartre. Dostojevského dielo si vysoko vážil aj Sigmund Freud. Zločin a trest za svoj obľúbený román považoval aj česko-slovenský prezident Tomáš Garrigue Masaryk, ktorý týmto priznaním svojho času šokoval Svetozára Hurbana Vajanského. V Sovietskom zväze sa román interpretoval ako kritika sociálnych a ekonomických pomerov v cárskom Rusku, takže obstál aj pred komunistickou cenzúrou.

Jedno z najväčších diel sa samozrejme dočkalo viacerých divadelných alebo filmových spracovaní. Filmov je k dnešnému dňu viac ako 25 a divadelné predstavenia po celom svete sa rátajú na desiatky. Goodreads k dnešnému dňu eviduje 4813 rozličných vydaní tohto diela. A ďalšie bezpochyby pribudnú v budúcnosti.

 

← Predchádzajúci blog

Urobte mame radosť v Panta Rhei

Nasledujúci blog →

Sloboda nie je samozrejmosť