Lesní ľudia

Hanya Yanagihara a jej Lesní ľudia ("Strhujúci inteligentný a nekompromisný román - očarujúci a zároveň znepokojujúci". The Independent). Nuž priznám sa, keď som začala čítať fádne opisy nemastného a neslaného detstva hlavného hrdinu a potom jeho nezodpovedný prístup k štúdiu medicíny, vravela som si: Pomóc, zase nuda na 420ich stranách. Odpor vo mne vyvolal zdĺhavý opis práce v laboratóriu, pokusy a smrť zvierat. Od strany 127 to začalo byť zaujímavé. Hl. hrdina Norton Perina so spoločníkmi sa zúčastnil expedície do pralesa na tajomný ostrov Ivu´ivu, kde žil kmeň domorodcov a tí si zabezpečovali nesmrteľnosť pojedaním posvätnej korytnačky Opa ´ivu´eke, no platili za to priveľkú daň, pretože im po rokoch degeneroval mozog v stále vitálnych telách. Ako to už s ľuďmi býva, Norton, bažiaci po sláve, zabil a prepašoval do Ameriky jedno posvätné zviera, získal Nobelovu cenu (nepodarilo sa mu však dopátrať k tomu, ako zastaviť degeneráciu mozgu) a zrazu sa spustila lavína drancovania ostrova farmaceutickými spoločnosťami, až nezostalo celkom nič. Norton sa snažil vykúpiť z "hriechu" tým, že si z ostrova adoptoval vyše tridsať detí, z ktorých jedno ho napokon priviedlo pred súd (tak sa kniha začína). Autorka ponúka pohľad na necitlivosť a skazenosť moderného sveta, na chamtivosť a honbu za nesmrteľnosťou (aj keď len vedeckou a pomyselnou), ukazuje, čo všetko dokážu napáchať ľudia v snahe obohatiť sa a vyžmýkať z iných čo sa len dá. Bolo mi smutno a clivo. Nedokázali to vykompenzovať ani farebné opisy džungle a jej tajomstiev. Áno, takto to na svete chodí. Ale do kolien ma zrazila posledná kapitola knihy. Až sa mi obrátil žalúdok. Kdesi v podvedomí mi pri čítaní knihy celý čas hlodal malý červík, ale vždy som ho zahnala preč. Bol tam, stihol sa zakukliť, aby napokon vyletel ako ten najohavnejší motýľ. Obávam sa, že táto epizóda bola úplne zbytočná. Nič nepodčiarkla, nič nedoplnila, len dala bodku za už aj tak veľmi znepokojujúcim príbehom....