Najnovšie - Náboženstvo strana 166 z 313

Bližšie sa pozreme na dnešnú cirkev a porovnáme ju s prvou cirkvou, o ktorej čítame v Biblii. Mnoho vecí, ktoré dnes vidíme v cirkvi, je založených na niečom inom ako len na Novom zákone. Často stoja na Starom zákone, tradícii, zvyklostiach v cirkvi a na pohanstve. Je preto veľmi dôležité, aby sme sa my ako Boží ľud pozastavili, bližšie sa pozreli na dnešnú cirkev a porovnali ju s prvou cirkvou, o ktorej môžeme čítať v Biblii. Ak máme uspieť v úlohe činiť učeníkov zo všetkých národov, potom sa potrebujeme navrátiť k „modelu“, ktorý nachádzame iba v Biblii. O autorovi: Torben Sondergaard pochádza z Dánska, je autorom siedmich kníh a tiež zakladateľom misijnej spoločnosti „Experience Jesus“ (Zaži Ježiša). Je známy tým, že sa necháva viesť priamo Bibliou a rovnako svojím osobným vzťahom s Bohom. Môžete ho poznať z mnohých videí, kde na rôznych uliciach sveta, sa modlí za ľudí, (YouTube) ale tiež z ojedinelého prvého filmu: THE LAST REFORMATION – The Beginning (cz tit.) ukážka z knihy: …čo si z toho vziať? Napríklad to, že namiesto zhromažďovania ľudí v zbore jednu nedeľu za druhou bez toho, aby čokoľvek robili, by sme ten čas mali použiť na to, aby sme z nich činili učeníkov, aby aj oni mohli čo najskôr „odísť z domu“ a začať svoje vlastné spoločenstvo. Robiť to isté ako prirodzená rodina: deti opustia domov a začnú mať svoje vlastné rodiny. Po tom, čo Ježiš za krátko vyučil svojich učeníkov, ich vyslal s týmito slovami: „Keď vojdete do niektorého domu, najprv povedzte: Pokoj tomuto domu! Ak tam bude syn pokoja, spočinie na ňom váš pokoj. Ak nie, vráti sa k vám. Zostaňte potom v tom dome! Jedzte a pite, čo majú, lebo robotník je hoden svojej mzdy. Nechoďte z domu do domu! Keď vojdete do ktoréhokoľvek mesta a prijmú vás, jedzte, čo vám predložia. Uzdravujte tam chorých a hlásajte im: Priblížilo sa k vám Božie kráľovstvo.“ (Lk 10:5-9) Ježiš predložil prvým kresťanom základy činenia učeníkov vtedy, keď ich vysielal. Ide o hľadanie „syna pokoja“ a o založenie spoločenstva u toho človeka doma. Tak sa to celé začínalo! Syn pokoja je človek, ktorého Boh už povolal. Je to niekto, kto je pripravený činiť pokánie, aby boli on a jeho domácnosť požehnaní. V Skutkoch apoštolov čítame o tom, čo zažili Pavol a Silas. Čítame o tom, ako strážca a celá jeho domácnosť boli spasení a – vzniklo nové spoločenstvo. A takto začal aj Peter nové spoločenstvo doma u Kornélia. Začať tradičné spoločenstvo môže dnes trvať mnoho rokov, ale začať domáce spoločenstvo, na to stačí iba jeden deň. Jediné, čo je k tomu potrebné, je syn (dcéra) pokoja. Začnete sa stretávať v jeho (alebo jej) dome a začnete pozývať priateľov a uvidíte, ako porastie. Týmto spôsobom dnes vznikajú tisíce spoločenstiev po celom svete. Nemusí to byť také ťažké – ani tam, kde sa práve nachádzate. Za posledných pár rokov sme sa naučili, čo môžeme robiť pre to, aby sme pokračovali v raste. Potrebujeme zakladať nové spoločenstvá, a to neustále a všade, kde sa dá. Ak nejaké náhodou nefunguje, tak ho len zrušíte. Zrušenie spoločenstva nie je nevyhnutne zlá vec. Nejde o žiadny neúspech, keď sa ľudia jednoducho začnú stretávať niekde inde. Zažili sme to, že sa niektoré spoločenstvá zrušili. Ľudia z nich prešli na iné miesta, kde zažili rast. Nemali by sme sa toho báť. Nejde o to zhromažďovať ľudí na jedno miesto alebo do jedného spoločenstva. Ide o vysielanie ľudí. Namiesto toho, aby sme boli jedno veľké spoločenstvo, môžeme sami založiť jednu z malých častí jedného Kristovho spoločenstva…

Začiatkom januára roku 2016 som sa v Blumentálskom kostole v Bratislave lúčil s Antonom Srholcom. Stratil som v ňom blízkeho človeka. António sa mi potom ale prihovoril aj v niektorých kapitolách tejto knižky. V tých ostatných vyjadrujem svoje pocity, názory, poznania a udalosti, ktoré prinášali ďalšie výzvy dní v období september 2015- september 2016. Obsah: Spoločenstvo dôvery Bližšie k sebe Laudato si mi Signore Človek sám sebe otázkou Zrak srdca Božia cesta Prázdnota bohatstva Zrelosť ako predpoklad demokracie Otvorené nebo V priestore a čase Ľudské teplo Iná múdrosť Posol Lásky Prorocké poslanie Dielo milosrdenstva Straty a nálezy Únik pred realitou Hlbšia pohnútka Stret kultúr Božie volanie Kvas súčasnosti Príťažlivosť tajomstva Stratení v honbe za slobodou Krédo sveta Veľkosť bolí Nepokoj ako zdroj konfliktu Sloboda v slobode

Je to príbeh človeka - prerozprávaný tak ako nikdy predtým ktorý nebol iba človekom, ale ako taký žil, miloval a trpel ako nikto iný pred ním ani po ňom. Je to príbeh, ktorý poznačil celé ľudstvo a dal mu nádej; ktorý toho veľa rozdelil, ale aj veľa spojil - príbeh Ježiša. Evanjeliá nás oboznámili s niektorými etapami jeho života, vysvetlili a rozšírili jeho posolstvo. Ale realita každodenného života muža z Nazareta upadla v priebehu storočí do zabudnutia a je ponechaná už iba na našu predstavivosť a fantáziu. Sandro Mayer a Osvaldo Orlandini sa poduja-li na ťažkú úlohu prerozprávať formou románu - rešpektujúc pritom pramene - krok za krokom Ježišovu cestu od betlehemských jasličiek až po kríž na Golgotě, od tajomstva jeho príchodu na tento svet až po jeho bolestnú smrť. Ale popri všeobecne známych epizódach nám budú priblížené aj zatiaľ nikdy nepoznané scény, stretnutia zahmlené časom, i zdanlivo druhoradé osoby, ktoré sú v skutočnosti taktiež protagonistami tohto príbehu: intrigy Herodiady a Salome, krehká láska Piláta a Klaudie Prokuly, Barabášovo zúfalstvo, jemnosť Márie Magdalény, sila Jána Krstiteľa, láska Lazára a jeho sestier, Kajfášove úklady a pomsta farizejov, krutosť Rímskej ríše, Judášove výčitky svedomia a jeho spasenie. Strhujúce rozprávanie, ktoré oživiac dobu, v ktorej žil Ježiš medzi ľuďmi ako človek, nás nenútenou formou sprevádza pri odhaľovaní jeho výnimočného osudu a vedie nás do srdca tajomstva, ktoré prežaruje tento príbeh.

Příběhy o proroku Eliášovi, tajemném poutníkovi, si vyprávějí lidé skoro po celém světě. Eliáš putuje nebem i zemí, pouští i mořem. V převleku za žebráka, poutníka či šaška pomáhá malým i velkým. Vypráví se, že je neviditelně přítomný všude, kde je vysloveno jeho jméno, kde na něj někdo jen pomyslí. - Jestli je to pravda, pak až se začtete do prvních řádek této knihy, přijde i k vám... Výběr z biblických příběhů a židovských, křesťanských a muslimských legend o proroku Eliášovi je určen pro všechny, kdo se nebojí pohádek ukrývajících více než jeden význam. Pověstí a legend, v nichž se objevují démoni, bohové, světci a proroci.

Kniha se v šesti studiích obrací k dvěma vrcholným postavám křesťanské pozdní antiky Řehořovi z Nyssy a Aureliu Augustinovi. Tito autoři čtvrtého a pátého století do velké míry určili podobu křesťanské teologie a filosofie následujících staletí v její řecké a latinské verzi. Je velmi zajímavé sledovat při interpretaci jejich díla nejen tradici křesťanského myšlení v jejím zrodu, ale zároveň uchopení a přetvoření antických filosofických motivů, k němuž zde dochází. Závěrečná, sedmá studie je věnována autorovi mnohem pozdějšímu, je však rovněž pozoruhodným dokladem křesťanské recepce antických otázek, tentokrát Abélardovy interpretace Porfyriovy Isagoge. Ve svém celku studie ukazují nejen navázání křesťanských autorů na antické vzory, ale také specifika křesťanského myšlení, za něž lze pokládat důraz na lidskou volbu, na světový řád tvořený božským číselným uspořádáním, který je však zároveň lidským úkolem, a rovněž pokus myslet jediné božství jako jednotu tří navzájem rovných osob nebo pochopit jednotlivinu v její nezaměnitelnosti jako východisko myšlení.

Autor je Žid, věřící v Ježíše Krista. Přesto zůstává nepokřtěným Židem. Pro toto své počínání může uvést více důvodů. První důvod: autor věří, že pokud by Izrael jako národ a náboženství zmizel te světa, přestal by existovat konkrétní svědek biblického zjevení, a tím by základ zvěstování poklesl na úroveň pouhého mýtu, podobného mýtu o řeckých nebo germánkých bozích. Druhý důvod: Izrael prožívá chvíle nejtěžšího pronásledování. Autorovi je proti mysli opouštět tento zástup pronásledovaných. Třetí důvod: církev, která si říká "nový Izrael", nebyla v minulosti a přítomnosti vůči starému Izraeli, jeho obdarování a jeho posláním zcela spravedlivá. Dokud ještě existují antisemitští křesťané, bude pokřtěný Žid zcela radostným a poněkud dotěrným zjevem. Množí se však nadějné náznaky, že se konečně počíná objevovat na obou stranách hlubší porozumění tomu tajemství, které se vznáší mezi starým a novým Izraelem.

Islámský stát (IS) s nečekanou rychlostí a brutalitou vtrhnul v roce 2014 skrze zpravodajství do našeho povědomí a od té doby nepřestává vyvolávat mnoho emocí i otázek. Jak chce, abychom jej viděli – a jaký doopravdy je? Jde o do krajnosti dotaženou radikalizaci islamismu či spíše brutální podobu islamizace extremismu? A z jaké perspektivy se nejlépe dobereme odpovědi? V kontextu IS západní média často zmiňují slovní spojení „kultura smrti“. Smrt, záhrobí a očekávaný konec světa hrají zásadní roli v rétorice IS, stejně jako v propagandě, kterou tak účinně ohromují Západ. Bez smrti a záhrobí, a to v mnoha jejich aspektech a rovinách vnímání, je zkrátka přemítání o IS předem odsouzeno k neúplnosti. Smrt „obětujícího se mučedníka“ IS na bojovém poli jako nepřekonatelná bojová taktika; smrt jako vysvobození pro Onen svět plný rajských příslibů v barvité a dramatické propagandě IS; nekompromisní hroboborectví jako radikální přístup k posledním věcem člověka; tedy smrt oslavovaná, zasazovaná do univerzálního kontextu apokalyptického boje sil Dobra a Zla, teologicky rozebírána v souvislostech mučednictví či umně propagandistiky ošetřená v mediálních vzkazech IS směrem na Západ – to vše, a mnohem více, rozebírá monografie editorů Ondřeje Beránka a Bronislava Ostřanského, vědeckých pracovníků Orientálního ústavu AV ČR.

Na svätej omši, ktorú v septembri 2012 slúžil Svätý Otec Benedikt XVI. pod holým nebom na nábreží v Bejrúte, stretol kresťanských utečencov zo Sýrie. Ľudí, ktorí nevedeli, či sa niekedy budú môcť vrátiť domov, a ktorých túžbou bolo odovzdať Západu svoje zúfalé posolstvo: „Nezabudnite na nás!“ Ale ako nezabudnúť na niekoho, koho nepoznáme? Táto kniha je príležitosťou zoznámiť sa so zástupmi našich bratov a sestier vo viere, ktorí za vernosť svojmu presvedčeniu odvádzajú vysokú daň: zažívajú mnohorakú diskrimináciu, ťažko si hľadajú prácu, opúšťajú svoje domovy a neraz platia za vieru v Jeziša Krista aj vlastným životom. V súčasnosti sú kresťania najviac prenasledovanou náboženskou skupinou na svete. 80% všetkých aktivít namierených proti náboženstvám sa deje voči kresťanom. Prenasledovania to nie sú len ukrutnosti, ktorých sa dopúšťa tzv. Islamský štát v Sýrii a Iraku. Od Indie po Mexiko a od Nigérie až po Bielorusko sú kresťania obeťami represálií politických režimov, útokov ozbrojených skupín, drogových kartelov a organizovaného zločinu. Ich výhradnou vinou na mnohých miestach sveta je to, že ako jediní obraňujú práva človeka, starajú sa o tých najbiednejších a odporujú bezpráviu a vykorisťovaniu.

Pýtate sa, čo je to vychvátenie? Je to udalosť, pri ktorej všetkých oddaných kresťanov vezme Ježiš do nebeských príbytkov. Presne tak, ako to prisľúbil. Toto je kniha nádeje. Aj keď otvorene hovorí o veciach, ktoré prídu na svet, nechce vydesiť. Naopak. Má potešiť každého, kto uverí proroctvám Biblie. Boh zachráni svoje deti pred najväčším súžením, aké svet poznal. Dokiaľ nepríde Kristus, ovládne ho sila, o ktorej prorok Daniel napísal, že pomláti, požerie a rozdrví celú Zem. Biblia je kompas pravdy. Čo sa deje okolo nás, je iba začiatok toho, čo na svet ešte príde. Ľudstvo nerešpektuje svojho Stvoriteľa. Avšak On odpovedá: :Mlčal som od veku. Bol som ticho, akoby som bol hluchý a nemý, premáhal som sa. Ale teraz zatrasiem ešte raz nielen Zemou, ale aj nebom." Noe vtedy poslúchol Boha a postavil koráb. A čo my dnes?

Pálijština je jazyk, ve kterém jsou sepsána zásadní díla tzv. théravádského buddhismu, zejména samotný Pálijský kánon (Tipitaka), ale i další díla náboženská, filosofická a historická. Pálijština je doložena z cejlonských památek, ale je svým původem jazykem středoindickým, a tedy podobná nejen staroindickému sanskrtu, ale blízká i dalším indoevropským jazykům, jako je latina, řečtina či jazyky slovanské. Kniha vedle obecného úvodu o pálijském jazyce a dílech v něm napsaných obsahuje vlastní gramatiku, tedy výklad pálijského hláskosloví, tvarosloví a skladby, s pomocí přehledných tabulek.

Prírodné vedy úžasne napredujú – okrem niekoľ­kých málo výnimiek prevažnú časť radikálne nových prírodovedeckých poznatkov vedci objavili koncom druhého tisícročia. Je nevyhnutné zakomponovať tieto objavy do filozofických koncepcií už na začiatku tretieho tisícro­čia. Dosiahne sa to zvýšením aktivity v oblasti interakcie vedy s vierou tak, aby to priviedlo k lepšiemu zosúladeniu „knihy prí­rody“ s „knihou zjavení“, a tým aby sa znovu objavila pozitívna úloha náboženstva v riadení rozvoja spoločnosti. Želaním autora je, aby čitatelia vnímali túto publikáciu ako pokus o takú modernizáciu interpretácií nemen­ných základných právd kresťanskej viery, aby boli v sú­lade s úrovňou vedeckého poznania na začiat­ku tretieho tisícročia. Kniha obsahuje slovník odborných termínov a menný i vecný register.

Na zásadní a mnohdy palčivé otázky, kladené účastníky duchovních cvičení, autor nabízí odpovědi hluboce zakotvené jak v bohatství spirituální teologie, tak i ve výborné znalosti lidské psychologie, podložené zkušenostmi s mnohými osudy. Opírá se o Písmo, Ignácova Duchovní cvičení i řadu dalších duchovních autorů. Vedle obecnějších výkladů o zákonitostech duchovního života a modlitby se zaměřuje především na provázení duchovním životem v náročných situacích (přetíženost, specifické problémy mládí i stáří, osobní utrpení, nepříjemnosti ze strany okolí) a na potíže s modlitbou (hledání správného způsobu modlitby, roztržitost, lenost, únava). Poukazuje na tvůrčí potenciál vnitřních nesnází, které naznačují, ve které oblasti došlo k nezdravému vývoji a na co je tedy zapotřebí se při jejich řešení nejprve soustředit.

Iný pohľad na smrť Svedectvo Cataliny Rivas o sviatosti zmierenia a pomazaní chorých Mystička Catalina Rivas žije v Cochabambe v Bolívii. V prvej polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia si ju Ježiš vyvolil, aby skrze ňu odovzdával svetu svoje posolstvá lásky a milosrdenstva. Nazýva ju „svojou sekretárkou“ a ona zapisuje to, čo jej Ježiš diktuje. Odborníci nemajú vysvetlenie, ako mohla v krátkej dobe 15 dní napísať tri husto popísané zošity. Ešte viac ich prekvapila jej hlboká duchovná krása. Catalina nemá ani stredoškolské ani eologické vzdelanie. Najhlbšie teologické pravdy sú vyjadrené s obdivuhodnou prostotou a bezprostrednosťou. Všetky jej zápisky boli zhromaždené do ôsmych kníh, ktoré obdržali 2. apríla 1998 Imprimatur arcibiskupa v Cochabambe Mons. René Fernandeza Apazu. Arcibiskup v tomto dokumente uviedol: „Čítali sme knihy Cataliny Rivas a sme si istí, že ich jediný význam je viesť nás po ceste autentickej spirituality, ktorej prameňom je evanjelium Ježiša Krista. Preto schvaľujem ich tlač a šírenie a doporučujem ich ako texty pre rozjímanie a duchovnú orientáciu, aby získali veľa plodov pre Pána, ktorý nás volá, aby sme sa usilovali o spásu duší a ukázali im, že on je Boh živý a pravý, plný lásky a milosrdenstva.“ Od roku 1994 je Catalina Rivas nositeľkou stigiem, ktoré sa otvárajú vždy na Veľký piatok. Lekári boli osobne svedkami jej veľkého utrpenia, ale jej rany sa ďalší deň opäť zatvorili lekársky nevysvetliteľným spôsobom.

Peter Hiett (promovaný geolog i teolog) předkládá svůj neotřelý až šokující pohled na možný soulad Bible a dnešní vědy v tématech jako historie vesmíru a relativita času a prostoru. Zabývá se vznikem, popisem a krásou stvoření, ale také se velmi osobně věnuje smyslu a příběhu života každého jednotlivce. Přestože oslovuje především věřící, jeho myšlenky mohou v mnohém inspirovat každého čtenáře.

Stěžejní dílo české hagiografické literatury, veršovaná legenda Život svaté Kateřiny, datovaná do třetí čtvrtiny čtrnáctého století, se vyznačuje nejen promyšlenou instrumentací textu, alegoričností, obrazným viděním a barevnou symbolikou, ale též úsilím o psychologickou motivaci jednání a prostoupením jevového a duchovního světa. Reeditovaný svazek umožňuje dnešnímu čtenáři vnímat půvabný příběh duchovní lásky v původním staročeském znění, které k vydání připravil Eduard Petrů podle kritického vydání Václava Vážného, a současně ho v zrcadlovém uspořádání porovnat se zdařilým moderním překladem Jiřího Pelána.

Ve třech desítkách krátkých zamyšlení, inspirovaných děním církevním i společenským, uměním i politikou, osobními zkušenostmi i teologickými texty, nám Karol Lovaš předkládá své chápání evangelia a demaskuje plytkost našeho křesťanství. Ježíš nás osvobodil od bezduchých náboženských pravidel a vrátil nám svobodu Božích dětí. Když se však neotevřeme Duchu svatému, který zmocňuje k naplnění této svobody v tvořivé lásce, zůstáváme nadále odkázáni na berličky formalismu a pokrytectví, jež zastírá naši omezenost a povrchnost. Žití ve skutečných vztazích - k sobě, Bohu i bližním - u nás nahrazuje "duchovní autismus", vztahová paralýza. Odlišnost a hříšnost svých bližních nepřijímáme s velkorysým pochopením, ale stavíme se k nim odmítavě, kriticky a povýšeně. Boha nemilujeme, snažíme se Jej pouze konzumovat - a s nikým, kdo není "náš", se o Něj nebudeme dělit...

„Keď dostávam takéto videnia na cirkevných cintorínoch, mám presný obraz kresťanskej horlivosti a lásky daného cirkevného spoločenstva –, takisto ako nám stav polí a záhrad môže poskytnúť obraz pracovitosti a starostlivosti obyvateľov daného okolia. V mojom živote mi Boh často dával milosť videnia, ako početné duše s neslýchanou radosťou opúšťali očistec a vstupovali do neba. Avšak žiadna práca či pomáhanie trpiacim núdzou sa nekoná bez boja a námahy. Preto keď som bola ešte malým zdravým dieťaťom, a neskôr urasteným dievčaťom, a modlila som sa pri hroboch na cirkevných cintorínoch, vtedy mi zlí duchovia, a dokonca sám Nepriateľ často prekážali, strašili ma a týrali. Okolo som počula vreskot, obklopovali ma strašidelné zjavy, často som bola zvalená na hroby, strkali do mňa a hádzali na všetky strany, skúšali ma násilím odstrániť z cintorína. Boh mi však dal tú milosť, že som sa nedala zastrašiť a nikdy – ani na jeden vlas – som neustúpila Nepriateľovi a tam, kde mi prekážal, zdvojnásobovala som modlitby. Ach, koľko poďakovaní som dostala od mojich duší v očistci! Ach, keby tak všetci ľudia chceli so mnou zdieľať túto radosť! Všetko, čo pre ne robíme, je prameňom nekonečnej radosti.“

Dôstojnosť kňazstva v Cirkvi poznávala Anna Katarína Emmerichová prenikavým spôsobom. Poznávala ju nielen duchovne, či už z učenia viery, ktorého sa jej dostalo v mladosti, alebo zo zjavení, ktoré mala od malička, ale pociťovala ju i telesne. Ak mala pre samú podstatu kňazstva nadprirodzenú citlivosť, treba jej slová o kňazstve považovať za zvlášť dôležité a spoľahlivé. Jej citlivosť, ktorá nemyslela na seba, ale na poslušnosť, a ktorá nikdy nechcela pôsobiť nejakým vypočítavým dojmom, mala svoj pôvod iba v najhlbšej viere a láske. Vždy považovala kňazov za svojich najväčších dobrodincov. Bez ich dobrodenia by nedokázala ani žiť. Preto pri pomyslení na kňaza cítila nutkanie k poslušnosti a úcte a predovšetkým cítila vďačnosť. Práve tým je najdokonalejším spôsobom zaistená spoľahlivosť jej úsudku aj tam, kde je nútená vyjadrovať svoje sťažnosti alebo i výstrahy.

„Gemma Galgani bola tak strávená ohňom božskej lásky, že sa nielenže ponúkla Bohu ako obeta za zmiernenie hriechov ľudí, ale snažila sa preniesť svätý oheň, ktorý v nej horel, na všetkých, na ktorých sa dalo. “ Ctihodný Pápež Pius XII. v homílii pri príležitosti svätorečenia Gemmy Galgani „Mám Gemmin životopis. Čítam ho už tretíkrát. Dobro, ktoré som získal jeho čítaním, je prospešnejšie, než navštevovanie duchovných cvičení.“ Svätý Maximilián Mária Kolbe v liste svojej matke