KK Bagala strana 19 z 27

Zborník najlepších poviedok 26. ročníka literárnej súťaže. Hlavnú cenu získal Kristián Lazarčík. Prémiami boli ocenení: Terézia Fabianová, Mária Figurová, Marek Grajciar, Dorota Hinštová, Peter Hoferica, Pavol Kuspan, Kristína Lenart, Zuzana Vasičáková Očenášová a Pavol Weiss. V knihe je okrem všetkých ocenených poviedok publikovaný aj predslov predsedníčky poroty Ivany Gibovej, štatistické údaje a zoznam všetkých súťažných prác, ktoré postúpili do druhého a tretieho kola. Na konci knihy je prihláška do nasledujúceho ročníka súťaže. Porotkyne, ktoré posudzovali 367 súťažných prác a aj príspevky v predchádzajúcich ročníkoch sa zhodli, že kvalita textov má stúpajúci trend, o čom svedčí fakt, že do druhého kola postúpil dvojnásobný počet poviedok ako vlani. Rozhodovanie bolo preto zložité a množstvo zaujímavých poviedok sa do finále nedostalo – ich názvy sú označené v doslove zborníka, aby porota povzbudila ich autorov k ďalšej tvorbe.

Až aké komplikácie a zúfalstvo doženú človeka k posadnutosti dostať sa silou-mocou na vyšetrenie k profesorovi na Klinike. Napínavá nová kniha majstra otvorených koncov Pavla Rankova, ktorá sa nedá prestať čítať odzadu aj spredu. Pavol Rankov je autorom zbierok fantastických poviedok S odstupom času (1995), My a oni / Oni a my (2001), V tesnej blízkosti (2004) a Na druhej strane (2013). V románoch Stalo sa prvého septembra alebo inokedy (2008), Matky (2011) a Legenda o jazyku (2018) sa zaoberá jednotlivcom v spoločensko-dejinných súvislostiach 20. storočia. Protikladom sú distopia Svätý mäsiar zo Šamorína (2016) a fantazmagorický román Miesta, čo nie sú na mape (2017). V knihe Princezné a princovia (2020) vzdáva parodický hold žánru klasickej rozprávky. V roku 2021 vyšla obsiahla reedícia z tvorby pod názvom 45x Pavol Rankov, ktorá obsahuje 45 poviedok. Pavol Rankov získal za svoju tvorbu množstvo ocenení na Slovensku a v zahraničí, napr. European Union Prize for Literature (2009), Nagroda Angelus (2010), Prix du livre Européen (2020). Upozornenie: kniha končí stranou 142 a vytrhnutým listom...

Kniha Kornela Földváriho Svet pre dvoch je súborom textov o najznámejšej dvojici slovenského humoru L+S. Všetky texty odzrkadľujú nepretržitý, niekoľko desaťročí trvajúci záujem autora o oboch komikov, kolegov-divadelníkov a priateľov. Súborné dielo Kornela Földváriho vychádza vo vydavateľstve KK Bagala, doteraz vyšlo šesť z ôsmych zväzkov. S Kornelom Földvárim sme sa zoznámili v redakcii Kultúrneho života a odvtedy sa datuje náš veľmi úzky osobný aj pracovný vzťah. On bol napríklad prvý človek, ktorý kriticky zhodnotil našu prácu s Julom Satinským v doslove k našej prvej knižke Nečakanie na Godota. Tento doslov a nakoniec aj doslov k našej druhej knižke, kde ešte rozvíjal niektoré svoje myšlienky, považujem za to najpodstatnejšie, čo kedy kto o nás tu na Slovensku napísal. To najpodstatnejšie a myslím, aj najvýstižnejšie. (Milan Lasica) Kornel bol veľmi veselý a svojím smiechom nás vždy všetkých nakazil. Smial sa tak, že vydýchal všetok vzduch, takže v tej pivnici potom už pre ostatných neostal nijaký kyslík. Preto sme sa tam tak potili. (Július Satinský) Kniha Kornela Földváriho Svet pre dvoch je súborom textov o najznámejšej dvojici slovenského humoru L+S. Obsahuje recenzie predstavení, kníh, doslovy, text na prebale CD aj v programe k predstaveniu, príspevok na konferenciu o Divadle na korze a kratšie glosy – stručné charakteristiky kníh, články venované úmrtiu Júliusa Satinského a dva bližšie neurčené texty, zrejme napísané práve pre túto knižku. Všetky texty odzrkadľujú nepretržitý, niekoľko desaťročí trvajúci záujem Kornela Földváriho o oboch komikov, kolegov-divadelníkov a priateľov. Úvod knihy patrí brilantne napísanému chválospevu na komika a jeho vskutku vznešené poslanie. Vznešené, samozrejme, ak ide o komikov typu L + S. V tomto reflexívnom vstupe sa Földvári prejavuje ako výborný štylista-esejista s hlbokou osobnou i profesionálnou zaangažovanosťou, ak nie zapálenosťou a láskou. Na záložke charakterizuje Pavel Vilikovský jeho záujem o okrajové žánre (detektívka, komiks a pod.) ako „fanúšikovsko-kritický a literárnohistorický“. Presne taký istý je aj jeho záujem o Lasicu a Satinského. Sám seba nazýva Földvári ich „skalným prívržencom“. Chladnejší tón divadelného znalca sprevádza hlas úprimného obdivovateľa a priaznivca. Autor hodnotí umelecké výkony a ich dosah na spoločenský a kultúrny život na Slovensku, čo sčasti robí z knihy dokument, a to najmä o dobe veľkých, ale aj bolestne sklamaných nádejí šesťdesiatych rokov. Charakter knihy ako súboru článkov s témou L + S si vyžiadal opakovanie niektorých faktov, nehrozí však, že by sme sa v súvislostiach nedozvedeli niečo nové. Napríklad rozprávanie o dvojici komikov sa rozširuje na rozprávanie o novej divadelnej generácii, ktorá vznikla okolo Divadla na korze a tvorili ju takí herci, ako Labuda, Dančiak, Huba, Furková, Kolínska, Mikulík a pod. Práve ľuďom združeným okolo tohto divadla Földvári knihu venoval. Földváriho štýl je esejistický a dobre čitateľný, na vysokej intelektuálnej úrovni a pritom nie nezrozumiteľný, v čom sa približuje k povahe humoru L + S. Na druhej strane zámerne nepoužíva prázdne slová, ako ich zámerne používali komici. Ak oni chceli poukázať na absenciu schopnosti komunikovať, Földvári sa snaží so svojimi čitateľmi komunikovať čo najjasnejšie. „Ozajstný humor robí človeka lepším, dvíha ho k ideálom a znásobuje jeho možnosti vnímania. Nezráža ho do bahna dvojzmyslov a surovosti (...)“ Knižka Svet pre dvoch je súborné a koncentrované vyznanie lásky komikom, ktorým sa najlepšie darilo napĺňať túto teoretickú ideu svojským praktickým obsahom. (Zuzana Hašková, Knižná revue) Povedať, že popredný slovenský teoretik literárneho, divadelného a výtvarného humoru Kornel Földvári komentuje tvorbu Milana Lasicu a Júliusa Satinského už takmer štyridsať rokov, je pravdou i zavádzaním. Pravdou v tom, že jeho prvý text v knihe Svet pre dvoch pochádza z roku 1966, zavádzaním zasa v tom, že totalitný režim na viac ako desať rok

Zbierka poviedok Ľútostivosť – ohodnotená cenami Anasoft litera 2022 a Krištáľové krídlo – vychádza v druhom vydaní, doplnenom o doslov Lubomíra Machalu. V Ľútostivosti ide o emotívne a psychologicky precízne vyrozprávané príbehy postáv, ocitajúcich sa vo svojich životoch a činoch na hrane dobra a zla, nevedomosti a krutosti, žičlivosti a chamtivosti, samoty aj osamelosti. Ľudská dráma sa dá v literatúre stvárniť aj tichou, nevyhrotenou lexikou. (Stanislav Rakús) Pre Rakúsovo prozaické dielo je charakteristické napätie medzi protikladmi osudovo tragického a komického, až anekdotického, medzi vážnosťou a odľahčenosťou, teda medzi krajnými polohami výkladu sveta i subjektu v ňom. (Vladimír Barborík) Rakús v glacé rukavičkách rozpráva tie najobyčajnejšie príbehy o najobyčajnejších ľuďoch. Ocitajú sa však v nezvyčajných situáciách a so svojou jemnou psychikou musia zvládať často brutálne situácie. Zmocňuje sa ich úzkosť v kontakte s neznámymi ľuďmi, na neprebádaných miestach, po nečakaných správach. (Helena Dvořáková) Je to vlastne hlboká analýza spoločnosti opísaná prenikavým pohľadom rozprávača. Je to pohľad z intímnych hlbín smerom von. Možno je to pohľad človeka, o ktorom si väčšina ľudí myslí, že sa zbláznil (prestal piť!!!), a možno je to celé len o tom, o čo jednoduchší by bol život, ak by sme sa navzájom prestali súdiť a prijali sa v úplnosti takí, akí v skutočnosti sme. (Ján Púček)

"Ústrednou postavou a vlastne jediným nositeľom príbehu je v tejto próze profesor slovenčiny Dušan Sakmár, fyzicky objemný, nemotorný mladý muž, pôsobiaci ako pedagóg na večernej škole pre pracujúcich. Sledovanie tohto pohybovo pomalšieho človeka dáva tušiť, že ťažisko prózy nebude asi založené na bohatosti a rýchlosti deja, na dramatických zápletkách a peripetiách života hlavnej postavy." (Peter Darovec) "Pri čítaní Temporálnych poznámok Stanislava Rakúsa som mal nástojčivý pocit dotyku s významným – nielen literárnohistoricky, ale noeticky významným – prozaickým dielom, a zároveň som pociťoval podráždenie z vlastnej neschopnosti identifikovať prvky, ktoré túto významnosť vytvárajú, či aspoň spôsobujú." (Pavel Vilikovský) "Temporálne poznámky si robí fízel a udavač rovnako ako Dušan Sakmár, ba v nejednom prípade by sa ich texty mohli aj obsahovo zhodovať, ibaže obaja svojimi poznámkami sledujú úplne rozdielne ciele. Fízel nimi pomáha pri potláčaní a diskriminovaní ľudskej jedinečnosti človeka v mene „ušľachtilej“ doktríny na premenu sveta a človeka, a Sakmár či Rakús nimi sleduje ľudskú túžbu zachovať prirodzený svet a prirodzeného človeka..." (Milan Hamada) "Zdá sa mi, že Temporálne poznámky (majú „čas“ už v názve) sú prózou o slobode a zároveň o nemožnosti ju dosiahnuť. Z času nás oslobodzuje totiž len smrť. Problém existenciálnej slobody tu nepochybne súvisí s popretím občianskych slobôd, čo po okupácii musel cítiť každý slušný človek." (Vladimír Petrík) "Spomínam si, ako som uprostred šesťdesiatych rokov opakovane hovoril v súvislosti s umeleckou literatúrou o potrebe kritického intelektu pre slovenskú spisbu. Tak s jednou jeho vynikajúcou realizáciou sa stretávame dnes práve v Rakúsovi a jeho Temporálnych poznámkach." (Milan Hamada)

"V novele A čo keď sa na mňa niekto díva vystupuje postava bývalého policajta Lučkaya, ktorý sa skrýva a maskuje. Lepí si fúzy, používa parochne a šošovky, prezlieka sa dokonca i za ženu. Samozrejme spí so zbraňou pod vankúšom a neváha ju použiť pokiaľ sa cíti v ohrození. Príbeh sa odohráva vo Viedni a Bratislave. ... Novela má pomalší spád deju, no práve tento fakt núti čitateľa prežívať skrytý, no mrazivý pocit strachu spolu s Lučkayom, ktorý je zmietaný životom, sám sebou a snaží sa všetko riešiť alkoholom a zbraňou." (Katarína Trnovcová)

Román situovaný do akademického prostredia s tragikomickým koncom. Románová kompozícia Stanislava Rakúsa Excentrická univerzita nadväzuje na jeho predchádzajúce prózy Temporálne poznámky (1993) a Nenapísaný román (2004). Svojím poetologickým uchopením – sujet rozprávania a počúvania, text v texte, román v románe, zrkadlová kompozícia, personálna narácia, dôraz na detail, analytický princíp – vytvára spolu s účinkovaním niektorých, zväčša vedľajších postáv s predchádzajúcimi prózami žánrový útvar voľnej trilógie. Platí to i napriek tomu, že na rozdiel od Temporálnych poznámok a Nenapísaného románu, situovaných do normalizačného obdobia, siaha fabulárny čas Excentrickej univerzity až do päťdesiatych rokov minulého storočia. Rozprávačský systém Excentrickej univerzity vychádza z optiky vekovo staršieho, dvadsaťdeväťročného, intelektuálne a recesne disponovaného, invenčného poslucháča vysokej školy, ktorý pred univerzitným štúdiom prešiel rozličnými zamestnaniami a životnými skúsenosťami (práca v rozhlase, vyučovanie na strednej škole, základná vojenská služba) a s nadhľadom a ambíciou vytvoriť román mapuje svojím sujetovým rozprávaním pomery na excentricky ležiacej univerzite v jej ťažkých, rozličnými deformáciami poznačených časoch. Táto situácia sa skryto konfrontuje s geniálnymi výkonmi ruskej literatúry 19. storočia, ktorá je predmetom vyučovania. Tonalita prózy je groteskná, ironická, no i láskavo humorná. Tento rozmer podporuje aj to, čo by sa dalo nazvať radosťou z rozprávania. V románe sa uplatňuje poetika rámca, ktorý však nelikviduje ústrednú príbehovú líniu. Napriek tomu, že próza má voči svojim dvom predchádzajúcim častiam už spomínaný trilogický a kontinuitný charakter, ide v nej o originálnu a autonómnu textovú situáciu, založenú na spájaní vysokého s nízkym, fiktívneho s metafiktívnym, arteficiálneho s empirickým. V tomto dosahu má aj slovo „excentrickosť“ ambivalentný charakter. Koordináciou hovoriaceho a textového rozprávača vzniká dobre čitateľný a zároveň náročný románový celok. Próza sa síce orientuje na zvrátenosť doby, z ktorej vychádza, zároveň však má nadčasovú intenciu. Je to tak i preto, že jej predmetom je popri iných látkových okruhoch sféra filológie, umeleckej literatúry, ľudskej tvorivosti a jej opaku, ale aj konfrontácia povrchnosti, pôžitkárstva a obmedzenosti s duchovnou hĺbkou a prenikavou, na okraj vytláčanou intelektuálnou kvalitou.

"V Mačacej krajine, ktorá sa nápadne podobá tej ľudskej, žijú kocúri a mačky, ktorí sa aj vo svojich prejavoch podobajú ľuďom. Reprezentujú tie najrozmanitejšie, dôkladne psychologicky stvárnené a umelecky presvedčivé charaktery a vlastnosti. Kniha je kompozične rozdelená do dvoch väčších celkov – Kocúr Paniberko a A iní obyvatelia. Rozprávanie je lineárne s množstvom odbočiek, ktoré však nevytvárajú recepčný chaos, práve naopak – sú dôkazom autorovho rozprávačského talentu, založeného na dôslednom pozorovaní života, prepracovanom fabulovaní a precíznom tvarovaní. Príbehy prvej časti knižky spája práve postava kocúra Paniberka, ktorý sa nestal ani cyklistickým pretekárom, ani spevákom tanečných piesní, hoci ho neraz v noci prebudilo iba to, že si v spánku priveľmi hlasno spieval nejakú obľúbenú tanečnú pesničku. Stal sa obuvníkom, no toto povolanie sa mu zdalo príliš obyčajné a nemimoriadne. Chcel vykonať nejaký mimoriadny mačací skutok. Najradšej by bol kohosi pomocou lana vyslobodil zo zajatia. Nikto z jeho známych však v tom čase, ani nikdy predtým, v zajatí nebol. Rozhodol sa, že sa bude zaoberať konaním tých najobyčajnejších dobrých skutkov, a pri tomto predsavzatí mu vyleteli až slzy od dojatia. Neotrasiteľné presvedčenie o nevyhnutnosti konania dobra za každých okolností, ale aj túžba po uznaní túto postavičku približujú k slávnemu rytierovi Donovi Quijotovi. Rozprávky o Paniberkovi, doplnené v druhej časti portrétmi iných obyvateľov Mačacej krajiny – škodoradostníka Beníčka, hašterivcov Chňapkovcov, závistlivca Zuzáňa, skupáňa Penecíra, ale aj vzorného sprievodcu Kebenka či náruživého čitateľa Radošovského, sú ako pestrofarebný ohňostroj tých najrozmanitejších ľudských charakterov a vlastností. Tieto vlastnosti, prejavujúce sa v rozmanitých situáciách – za všetky spomeňme hádky u Chňapkovcov, ktorí sa hádajú veľmi hlasno a zreteľne, dobre vyslovujú samohlásky a spoluhlásky, a preto počúvajúci nemusí napínať uši... –, vždy vyvolávajú uvoľňujúci smiech, čím má Rakúsova groteska blízko ku „karnevalovosti magického realizmu“." (Markéta Andričíková)

"Román paroduje nielen normalizačné pomery u nás, ale aj literárnu vedu, a tak trochu aj literatúru." (Jozef Bžoch) "Rakús je popri všetkej svojej literárnovednej erudícii jednoducho rodený rozprávač – a to je vidno: s takým espritom, prirodzenou výpovednou decentnosťou a zároveň suverénnosťou, štylizačnou kultivovanosťou a noblesou i technickou zvládnutosťou narácie vôbec, ako to predviedol aj v Nenapísanom románe, sa najmä v súčasnej domácej literatúre veru nestretávame často." (Zoltán Rédey) "Keďže dej prózy sa odohráva niekedy v sedemdesiatych rokoch, Rakúsov Nenapísaný román je z tejto časti svedectvom o deformáciách vtedajšej doby – na príklade banálnych, absurdných, ale predovšetkým groteskných situácii zo všedného života obyčajných ľudí" (Dana Kršáková Hučková) "Stanislav Rakús je i teoretikom prózy, pričom jeho teoretické uvažovanie je náročné, nie je jednoduché porozumieť mu. Táto skutočnosť však Nenapísaný román nijako nepoznačuje, teda nepoznačuje ho negatívne. Prozaik zrejme postupuje podľa vopred premysleného plánu, ktorý však z diela nevytŕča. Cítime v ňom aj radosť zo spontánneho písania. To všetko potvrdzuje Rakúsov obrovský prozaický talent." (Igor Hochel) "Rakús vracia do hry čosi už známe, čo v tomto čase má (a nielen pre prózu) svoju hodnotu inovačného činu. Vracia nám príbeh o neľahko dosahovanej rovnováhe človeka pred sebou samým, o dôstojnosti." (Vladimír Barborík)

"Ak v literatúre platí nepísané pravidlo, že po úspešnom debute sa meradlom kvalít autora stáva až jeho ďalšia kniha, zbierka poviedok Stanislava Rakúsa je toho dobrým príkladom. Práve ňou Rakús dokázal, že vysoká umelecká úroveň jeho prvej knihy Žobráci nebola náhodná a má svoj základ v silnej autorskej osobnosti. Nenašli by sme asi v novšej slovenskej próze veľa diel, ktoré sa od svojho vstupu do literatúry stretávajú s takým jednoznačne kladným recepčným ohlasom u literárnej kritiky i u širšej čitateľskej verejnosti ako Pieseň o studničnej vode." (Marián Andričík) "Človeka musí pobúriť, keď sa mu do rúk dostane dielo, ktoré považuje za jedno z najlepších v slovenskej literatúre 20. storočia, až v reedícii takmer 30 rokov po prvom vydaní. Pieseň o studničnej vode je také dielo a zároveň je vrcholným dielom lyrizovanej prózy – a zase vzniklo 30 rokov po tom, čo lyrizovaná próza prestala byť ‚inou‘. Stanislav Rakús tu fenomenálne používa akýsi archaický jazyk a zlaďuje obsah s formou, pričom si pod formou treba predstaviť aj jazyk. Ten je niečo jedinečné a na Slovensku nevídané. Stále sa hovorí, že najlepšie Rakúsove knihy sú Temporálne poznámky a Nenapísaný román, ale Pieseň o studničnej vode je ešte lepšia." (Pavol Rankov) „I řeč Rakúsových próz je jedinečná, jeho vyprávěčství je podmanivé, lahodné, harmonické, obzvlášť ve slovenském originálu vynikne nebývalá melodičnost a lyričnost spisovatelova vyváženého podání, jimž se drsná a temná struna příběhů působivě zjemňuje, ale přesto hlavní síla jeho výpovědí je uložena v příbězích samých, v přesvědčivé a razantní epice." (Jiří Navrátil) "Pred desiatimi rokmi som s napätím čakal na ďalší tvorivý vývoj vtedy mladého prešovského asistenta Stanislava Rakúsa, ktorého Žobrákov a ľúbeznú Pieseň o studničnej vode so prijal ako malé zjavenie." (Jan Cigánek)

Zbierka poviedok Telegram získala Cenu Anasoft litera za najkepšie slovenské prozaické dielo v roku 2009. "Ako skutočný majster bojového umenia, ktorý nepotrebuje ukazovať svaly, ako virtuóz, ktorý nemusí ohurovať rýchlosťou, s akou prsty behajú po hmatníku, tak Stanislav Rakús dokáže pár slovami vytvoriť situáciu, z ktorej je zároveň smutno aj do smiechu. Štyri poviedky v zbierke Telegram tých, ktorí majú radi Rakúsovo láskavé, múdre, smutno-groteskné rozprávanie, neprekvapia. Podobne ako pohár obľúbeného vína, ako návrat do krajiny, ktorú máte radi. Telegram si našiel adresáta." (Juraj Kušnierik) "Nepriebojný intelektuál, ako Rakúsovho hrdinu nazval Peter Darovec, sa tentoraz posúva v čase do druhej polovice 90. rokov. No všetky roky minulé v ňom stále žijú, stále hľadajú cestičku, ako udupať svojho outsidera. Podobne ako v románoch aj v poviedkach nastavuje Rakús hrdinovi pascu. V Rakúsovej schopnosti poukázať na skutočnosť, že to, čo nám v prvom momente prináša úľavu, má v skutočnosti moc vyvrátiť nás naruby, cítiť čosi z ducha spisovateľského majstrovstva Manna, Máraia alebo Tatarku." (Ada Jung) "Mysleli sme si, že sa zabávame... Keď som ako študent medicíny čítal intenzívnejšie Čechova a Švantnera ako Čihákovu Anatómiu a dostala sa mi do rúk kniha Poetika prozaického textu, začala sa moja cesta objavovania pomalosti. Odišiel som na východ na Excentrickú univerzitu a nastúpil do učenia k majstrovi Stanislavovi Rakúsovi. Diagnostiku neduhov ľudského tela som vymenil za diagnostiku literárnych textov. Rovnako silný zážitokako z čítania Temporálnych poznámok som mal zo Stanových prednášok a seminárov. Na prvý pohľad zábavné príhody z košických krčiem (ba až bujaré táranie) fascinujúco prerastali a ústili do premysleného teoretického systému. Viedli nás k čoraz lepšiemu chápaniu fungovania umeleckej literatúry. A hoci jeho teória vychádza z predpokladu, že v téme (vo fiktívnom svete vybudovanom zo slov) niet ani kvapky látky (reálneho sveta predmetov a javov), málokto vie tieto svety prepojiť tak prirodzene a suverénne ako Stano. Poctivosti a slušnosti nás učil tak, že sme si to ani nevšimli. Mysleli sme si, že sa zabávame, no rástli sme ľudsky i profesionálne. Po rokoch slovenčinárskej praxe som sa len nedávno dozvedel, že v pedagogickom slangu sa pojem žltá aktovka používa na označenie spôsobu výučby, pri ktorom učiteľ prednáša akoby o niečom inom, než má v popise práce. Šikovný chemikár napríklad využije hokejovú eufóriu a na príklade tohto vodného športu v pevnom skupenstve vysvetlí chemické a fyzikálne zákonitosti, ktoré by v prípade použitia štandardnej metodiky študenti „odzívali". Spomenul som si na Stanovu aktovku, ktorá svojím mysterióznym obsahom podnecovala našu predstavivosť. Dnes viem, že skrývala aj rozpracované kapitoly jeho románov a poviedok z posledných rokov, v ktorých sa naša škola stala literárnym priestorom a my literárnymi postavami. Kruh sa uzavrel. Podľa Rakúsa je základným znakom témy primeranosť. Tento poznatok preniesol aj do svojho učiteľského štýlu, v ktorom s citom lekárnika dávkuje spontánnosť a mnohoznačnosť umenia i systematickosť a presnosť vedy. Keď dnes ako človek živiaci sa čítaním študujem intenzívnejšie Sacksa a Žuchu ako Danteho Božskú komédiu, je všetko tak, ako má byť." (Viktor Suchý)

"Románová novela Stanislava Rakúsa Žobráci siaha do prostredia, ktoré bolo pre slovenskú minulosť typické, ale naša literatúra si ho všimla len v nepatrnej miere. Autor dokázal toto prostredie urobiť skutočným románovým svetom, lebo ho rozvinul do celého radu diferencovaných postáv z niekdajšieho spoločenského dna a dal mu okrem existencie aj osobitnú filozofiu, vďaka ktorej sa drží pri živote aj v neľudských sociálnych podmienkach." (Albín Bagin) "S. Rakús je dodnes takpovediac „duchovným otcom“ celej plejády akademikov mladšej generácie, ktorých pôsobenie presahuje tak univerzitnú sféru, ako aj hranice regiónu... ako verejná osobnosť je predovšetkým vysokoškolský pedagóg, vedecký pracovník a prozaik... ktorý sa k svetu, k literatúre i k svojej práci nebojí postaviť aj bezprostrednejšie a pozrieť sa na ňu ušľachtilým nadhľadom. Nechýba mu ani schopnosť vznešeného humoru a sebairónie..." (Adam Bžoch) "Stanislav Rakús vzbudil čitateľskú aj kritickú pozornosť hneď svojím debutom, novelou Žobráci. Tento sociálny fenomén podal s nezvyčajným a veľmi pútavým dôrazom nasýteným lyrickou atmosférou a veľkou obraznosťou." (Ladislav Čúzy) "Rakús vzkriesil svet starej dediny, aby sa jeho prostredníctvom vyrovnal s istými stále platnými konštantami ľudského bytia a ľudského charakteru, aby im dal svojím epickým spôsobom všeobecnú podobu a pripomenul aj dnešnému človeku aktuálnosť svedomia, morálky a cti." (Pavol Plutko) "Atmosféra je taká silná, že sa musíte vydýchať, keď z textu vyjdete. Musíte sa prispôsobiť trivialite svojej každodennosti, keď ste na obyčajnom božom svetle. Cítite bublinky textu, bublinky „Žobrákov“, vznášať sa v sebe: je to akási kesónová porucha. Azda rezíduum natrvalo ostane: ako po prečítaní najsilnejších textov, aké ste čitateľsky stretli." (Ivan Žucha)