Krátky príbeh o láske

Môj prvý kontakt s knihou a pocit s tým súvisiaci bol zvláštny. Prekvapili ma totiž jej rozmery , netypické pre zbierky poézií, ktoré mi dovtedy prešli rukami Čakala som čosi maličké, milé a prítulné na dotyk Zistila som však, že i poézia „väčšieho formátu“ má čosi „doseba“ a nebude mi slúžiť len ako podnos pod šálku <br>Jednoduchá, zrozumiteľná, hravo pochabá, plná tónu a melódie, láskavá i láskyplná, taká je poézia Petra Konečného v Krátkom príbehu o láske. Resp. taká sa mi javila hneď, keď sa dostala z mojich rúk cez zrakový vnem až kamsi do mysle, neskôr i srdca. Pri znovuabsorbovaní tých istých veršov som prišla na ďalšie, nie menej ju vystihujúce prívlastky. V už prečítaných veršoch som objavila ďalšie aj iné obrazy, našla nové súvislosti i paralely a zistila, že ju nestačí čítať iba raz. <br>Témou básní je láska. Láska, ktorá je azda najúžasnejším fenoménom v živote ľudskom. A teda, celkom pochopiteľne, je (častým) predmetom záujmu autora i čitateľa. Možno i toto bol impulz, ktorý primäl Petra Konečného k tomu, aby sa dotkol tejto látky, aby vyjadril, vlastnými slovami, svojským štýlom, čo pre neho, a nielen pre neho láska znamená. <br>Zbierku je rozdelená do štyroch kapitol s príznačnými názvami – Jar, Leto, Jeseň, Zima. Jeden rok, jeden život, rôzne etapy. Začiatok, koniec a čosi medzi tým. Vždy iný priebeh toho istého príbehu. Každá kapitola pozostáva z niekoľkých básní. V prvej je čitateľovi ponúknutých osemnásť básní, ktoré pútajú nielen samotným obsahom, ale aj formálnou úpravou – autor nebazíruje na rovnakom počte veršov či strof, zostáva slobodným a nespútaným od prvého verša po posledný. Básne „Zrkadlo“, „Dážď“, „Spadol som“ sú toho najlepším dôkazom. Konečný dobre pozná súčasného mladého človeka a vie, že ak ho chce zaujať, musí priniesť niečo nové, niečo aktuálne, že musí šokovať. Darí sa mu to napríklad veršami: „Skúšam sa vysmiať mirroru, že stratil mpeg humoru“ z už spomínanej básne „Zrkadlo“. Jeho metafory sú pekné a pôsobivé, vôbec nie zložité a práve v tom je ich čaro. <br>Je Leto ideálnym obdobím pre lásku? Isteže. „Letmá“, „Utkaná zo snov“, „Popletená“ a potom „Sex!“ Plus šestnásť ďalších básní s podobnými motívmi. Veď čo už v láske nebolo spomenuté? <br>Jeseň ma zrejme upútala najviac. Zo sedemnástich pokusov dotknúť sa uspeli hlavne básne „Minúta“, pretože je plná kalambúru - „Pobozkaj! Tak ešte pospájaj dve telá bez zbraní! Bezbranní. Z paláca nádejí je stavba bez brány.“ Ďalšia „dotykovka“ „Volám“ zaujala tvarom, tvárou i posolstvom: „Volám ti pravdu, že ťa chcem oklamať. Len či si všimneš, že sa máš o mňa báť...“ <br>A napokon Zima. „Do vrstiev ukryla všetko, čo ukrývaš, z krásy ti nechala oči a nos. Prišiel čas predstáv, čo schoval mi biely plášť, chcem ťa v nich hľadať, kým nevzdychneš: „Dosť“.“ Zo štrnástich kúskov opäť vyberám niečo podľa svojej chuti. Som rada, že môžem vyberať. Že nemusím vysvetľovať, prečo mám rada túto a čože mi prekáža na tamtej. Vnímam poéziu cez pocity, ktoré vo mne vyvoláva. Peter Konečný mi dovoľuje vyberať si. Dokonca mi dáva priestor, aby som si jeho verše vyložila podľa vlastnej ľubovôle. To je pre mňa ako čitateľa veľmi dôležité. <br>Veľkosť tejto knihy je teda nielen symbolická, je doslovná. Má cenu pre každého, kto aspoň raz okúsil, čo to láska je. Prešiel nielen jej slasťami, ale v prvom rade strasťami. Nemyslím si, že svet je nepoetický. Práve naopak. Človek čím ďalej tým viac prahne po poetike. Po čomsi nevypovedanom, o čom len tuší. A má možnosť vyskladať si svoju mozaiku pocitov a očakávaní. Túto možnosť básnik Konečný svojmu čitateľovi ponúka. Verím, ba dokonca som presvedčená o tom, že príjemca jeho diela nájde práve tie verše, ktoré mu v danej chvíli ulahodia, rozochvejú citlivú strunu, prípadne prinútia premýšľať o živote a o nevyhnutnosti lásky v ňom. Možno práve vďaka nemu dotyčný príde na čosi, čo mu zmení život. Možno k lepšiemu. „Možnože, ale ktovie..?“ <br>