Havran v kávomate

Literárni teoretici a kritici veľmi opatrne reagujú na fakt, že ďalším výrazným priestorom, v ktorom sa objavuje literatúra, je internet. Najmä sociálne siete sú čoraz viac priestorom, kde sa prezentujú začínajúci, ale aj pokročilí tvorcovia poézie. Tak je to aj v prípade Ráchel Noa, autorky, ktorá po rokoch internetového publikovania náhle „vtrhla“ na slovenskú literárnu scénu svojím debutom Havran v kávomate.<br> Je fakt, že autorka mala široké a vďačné publikum, rátajúce sa na stovky priaznivcov už na nemenovanej sociálnej sieti. Logicky sa jej preto ujalo nedávno vzniknuté a mimoriadne agilné združenie PARS ARTEM, ktoré vyhľadáva práve internetových autorov , a vydalo jej prvú zbierku, ktorá dokazuje, že na našu básnickú scénu vstúpila originálna autorka so silnou poetikou a svojským videním sveta okolo. Čo je vlastne podstatou básní Ráchel Noa? Je to absolútne ponorenie sa do sveta okolo cez svoje citlivé detektory lásky, nenávisti, viery aj zúfalstva. Svet tejto autorky je dynamický, plný hľadania odpovede na otázku, prečo vlastne žijeme tie svoje životy, často zmierení s falšou, prázdnotou a povrchnosťou.<br> „Zrada má tisíc tichých tvárí / a prerastie vždy dôveru..“ konštatuje autorka, ktorá bezpečne ovláda nielen voľný, ale aj viazaný verš a vie, ktorú formu kedy použiť. „Niekedy moc trieska po stole z ľudských hláv. / Vtedy akoby som tu nebola/ odchádzam do noci.“ Dočítame sa v ďalšej básni a čitateľ spolu s autorkou prechádza pásmami beznádeje z presily bezduchej spoločnosti okolo, tlaku ktorému sa dá ubrániť iba láskou, snahou hľadať trebárs aj prostredníctvom viery svoje miesto medzi skutočnými blížnymi...“ Posielala som za tebou modlitby a slová / ale vyšmykli sa nebu z ucha.“<br> Ráchel Noa nie je prvoplánovo optimistická poetka, ale aj jej miestami potemnelý svet je postavený na nádeji, že to svetielko v diaľke je maják nádeje pre ľudí s otvoreným srdcom. A o tom hovorí táto nekaždodenná zbierka poézie, ktorá vás zaručene na chvíľu prenesie do krajiny skutočného umenia a krásna, ktoré sa niekedy maskuje za každodennosť.<br><br>Maroš. M. Bančej<br>

Říká se, že co k má k člověku přijít, se k němu dostane a na samotné cestě vůbec nezáleží. Tato kniha je toho pro mne dostatečným důkazem, kdy první informaci o Ráchel Noa a jejím Havranu jsem přešel s nezájmem, jelikož jsem měl v na konci loňského roku jiné starosti a nepřikládal jsem tomu prakticky žádnou důležitost, abych byl hned v zápětí vyveden ze svého omylu a zmíněná Ráchelina tvorba se na mne vrhla jako hejno Hitchcockových Ptáků a ukázala mi smutnou krásu její tvorby.<br>I přes všudypřítomný smutek, beznaděj a bolest je v ní obsažena ženská magie lásky. Lásky ženy, která své verše bere jako únik z bezútěšného světa, ve kterém se stala vězněm. Kdy drobnýmu radostmi se snaží vyvážit velkou bolest celého světa a díky samotné tvořivé esenci se to daří. Jako by verše byly samy o sobě prastarými magickými formulemi a samotná kniha, která tak dlouho a bolestivě čekala na svůj zrod, znovu objeveným breviářem.<br>Děkuji Gudrun a samotné Ráchel, že jsem měl tu čest stát se návštěvníkem tohoto magického světa, ve kterém je ještě více znát tvořivá zvukomalebnost slovanských jazyků, a rád v něm zůstanu dokud to jen bude možné.<br>A jak sama Gudrun napsala v závěru svě předmluvy, podařilo se mi svou lásku nalézt a i za to vám oběma patří můj dík."

Konečne som si našla čas len pre seba a začítala som sa do poézie Ráchel Noa - Havran V Kávomate. Vyrazila mi dych. Niektoré básne som už poznala z FB a uchvátili ma natoľko, že som proste túto knihu musela mať doma ale samotné zostavenie zbierky, báseň po básní je…...skrátka Havran V Kávomate. Kto to nečíta, nikdy nepochopí. Až teraz si uvedomujem ako má zbierka poézie vyzerať. Samozrejme, na prvom mieste sú samotné básne, ktoré sú v tomto prípade viac ako exkluzívne, aspoň pre mňa, ale ich správne zoradenie, splynutie, im dávajú o to väčšiu silu. Ďakujem, úprimne a z celého srdca za toto dielo autorke a tiež editorke, pretože tá sila, ktorú v sebe táto poézia má, sa dokáže pretaviť do každučkej bunky ľudskej existencie<br>

"Keď sme už takí zbytoční / a slov je stále veľa / aspoň mi daruj ticho dní, /kým pískam na anjela…" ten pocit márnosti vo veršoch Ráchel Noa je okúzľujúci a núti čítať a čítať ďalej v jej prvej zbierke Havran v kávomate s podmanivými kresbami českého maliara a básnika Ladislava Marie Wagnera. Veľmi príťažlivo urobená zbierka ašpiruje jednoznačne na uloženie do police v knižnici s názvom „klasika“. Autorkina „prokrastinácia“ zbierke podľa mňa pomohla. Ako sa dozvedáme z úvodného slova editorky Gudrun, ide totiž o výber z diela za posledných desať rokov, z vyše 400 básní. V debute nenájdeme žiadne nevydarené experimenty s formou, v duchu tvrdenia barda Vojtecha Mihálika, že „kto experimentuje s formou, nezvládol obsah“. O Ráchel Noa to neplatí. Obsah knihy je dramaticky vystavaný a ak editorka Gudrun tvrdí, že dôležité bolo škrtať (vybrala 99 básní), určite by jej dal za pravdu iný klasik Vojtech Kondrót, ktorý mi raz v súkromnom rozhovore vysvetľoval, že často lešenie básne, či knihy zostane, kým stavba sa dávno zrúti. Osobne preferujem poznanie Valentína Beniaka, že ako ten prameň z hĺbky vytryskne, už mu lešeniami netreba pomáhať. Veď iste dnes už nebudeme písať poéziu v elegickom distichóne (skúsil som - čisté šialenstvo), lebo by nám nik nerozumel. Dosť na tom, že to je téma na diskusiu literárnych teoretikov a nie tejto amatérskej úvahy. Dnes tu máme výpoveď plnú, živú, vzrušujúcu, divokú, energickú a predsa ustálenú vo vlastnej sile. Sile slabých, alebo v slabosti silných. „Boh odpúšťa, je láskavý, / a ty sa prísne nesúď…/ Cukor mi sype do kávy / a do smútku zas prelud…“ Teda stojíme pri čítaní nad priepasťou rozdielov. A tie vytvárajú napätie, ktoré je hybnou energiou pre čitateľskú úspešnosť. A to nehovorím o takej čerešničke na torte, že tie najboľavejšie miesta vlastného vnútra sprístupňuje autorka len tak akoby mimochodom, čím umocňuje vlastnú výpoveď: „Veľavýznamne zažmurkáš /Na rokoch nezáleží. / Pred mastektómiou som bola stará. / Na smrť.../Na smrť stará a od pôvabu priďaleko / Len hviezdy a noc pretekali riekou…" Čiže Ráchel Noa dokazuje týmto výberom, že nie je žiadna naivná piškóta, aj keď v jej tvorbe nájdeme skutočné pohladenia vyvolávajúce priam záchvaty vzrušenia: "Aj v spánku mi už hrabe... / Tak ma už... / Všetko... / Abbé..." alebo (sic!): "Som tieňom svojho tieňa, / medzerou vykúpená,/ blízkosťou zatratená,/ keď strážim tiene tvojich vrán./ Všade tam, kde je motýľ sám / a jeho chvíľa sa mi stráca, / o jeden nádych súperiaca / za svetlom noci utekám…". Ženská poézia slávi u nás nové úspechy od čias, čo ju Peter Macsovszky podrobil testu na estrogén, keď si jej feminitu obliekol na maskulínne telo a je dobré, že editorka Gudrun dýchala autorke na chrbát, aby sa už rozbehla z internetu aj do knižného sveta. Ukončime preto toto naše rozprávanie akýmsi Rácheliným odkazom: „Zvoní večerná / a moje slzy hasia kmitavé plamene túžob,/ vždy keď odchádzam z domu / do krajiny NIKAM…“ prípadne: „Ešte aj Potemkin by si vzdychol…/ A potom uhasila cigaretu, / zavrela modlitebnú knižku,/ zmizla tak, ako sa zjavila. / Nemalo zmysel / ďalej hľadať priliehavé pojmy / počas tej / genocídy mojich snov…/ Čoraz častejšie myslím na mŕtvych... / Živí sem nechodia...“ lebo je otázne, koľkí ľudia ešte dnes čítajú poéziu? Aj keď už Hviezdoslav tvrdil, že „už skončila poézii doba“, a ako vieme, nebola to pravda.

Opäť prichádzam s novou recenziou a znovu to bude poézia. Už nejaký čas som mala rozčítanú knihu Havran v kávomate od Ráchel Noa. Hneď ako som zaznamenala, že táto kniha vyšla, vedela som, že si ju musím prečítať. Obálka knihy ma dokonale opantala a aj keby som si neprečítala anotáciu, tak by som do tejto knihy rozhodne šla.<br><br>Zbierku som čítala pomaly a po častiach, vychutnávala som si každú jednu báseň. Nedalo sa to prečítať naraz. Za každou sa skrývalo niečo úžasné, čarovné. Lákalo ma odhaľovať to.<br><br>Skutočne by ma zaujímalo, kto sa skrýva pod pseudonymom Ráchel Noa, pretože jej poézia mi sadla dokonale. Zbierka je rozdelená na niekoľko častí. Neskutočne sa mi páčil štýl písania a všetky tie básnické prostriedky, ktoré autorka používa. Tie poetické „kučierky“ sú dosť výrazné a sú tak nádherné, že som sa nimi nechala unášať a len som sa plavila na vlnách autorkiných slov.<br><br>Priznávam, že táto poézia je ťažšia a pre ľudí, ktorí poéziu veľmi nečítajú, to môže byť zložitejšie, ale pre mňa bola ako balzam na dušu. Krásne opisuje svoj duševný svet a ja som zatúžila túto osobu spoznať. Avšak aj prostredníctvom básní som nahliadla do jej sveta.<br><br>Najčastejšie píše o srdcových záležitostiach, čo išlo trošičku mimo mňa, ale aj tak sa mi tie básne veľmi páčili. Ale s básňami v ďalších častiach som doslova splynula. Oceňujem spojenie s kávou, pretože ja som kofeinoholik, takže keď sa v básni mihla káva, tak (som dostala chuť na kávu) ma to hneď zaujalo.<br><br>V ďalšom rade klobúk dolu pred ilustráciami, ktoré sú jednoducho dokonalé. Myslím, že zbierka by sa hodila k chladným jesenným podvečerom a stopercentne by do nich vniesla niečo nezameniteľné.<br><br>No i napriek tomu, že som zbierku čítala časť v zime a časť na jar, bola pre mňa nádherná. Každú báseň som si vychutnala.<br><br>Páčila sa mi jemná pochmúrnosť, ktorá však nebola zaťažujúca ako to býva u niektorej inej melancholickej poézie. V podstate ani neviem, čo by som mohla vytknúť. Nenachádzam nič len krásnu poéziu, ktorá je pre mňa veľmi vzácna a veľmi hlboká.<br><br>Nevolám.<br><br>To len ozvena bolesti<br><br>láme skalám strechy,<br><br>keď vníma pohyb ticha…<br><br>Strana 130<br>V každej jednej básni je toľko citu a emócií, že skutočne nemôžete knihu prečítať za jeden večer. Chce to čas. Vstrebať každý jeden verš. Každé jedno slovo či metaforu.<br><br>Pokiaľ ste milovník poézie ako ja a hľadáte niečo, čo vás zasiahne a čo nie sú len výkriky do tmy, tak Havran v kávomate bude práve pre vás.<br><br>Pevne verím, že to nebude od autorky posledná kniha a že nám dovolí ešte nahliadnuť do jej duše. Pretože tak krásnu zbierku som už dlho nečítala. Je fakt, že tie „vzťahové“ básne boli trochu mimo mňa – pretože tie témy až tak veľmi nevyhľadávam – ale autorka ich podala nádherne.<br><br>Navyše nesmiem zabudnúť podotknúť, že básne boli pre mňa veľmi inšpirujúce. Po dočítaní vzniklo niekoľko básní.<br><br>A teraz ma ospravedlňte, idem si dať kávu.

Dovoľte mi predstaviť básnickú zbierku Havran v kávomate od Ráchel Noa. Inak povedané, malá úvaha o veľkých slovách. <br><br>O poézii jej tvorcovia (predovšetkým tí neúspešní) radi prehlasujú, že je zosobnením citu a nejaké „fuj“ konštrukcie (čítaj - naučím sa písať) tieto emócie znehodnocujú. Nazdávam sa, že opak je pravdou. Keď frustrovaný fanúšik píska na hymnu súpera po prehratom zápase, je to síce emocionálne takmer ako úmrtie blízkej osoby, sotva však ide o estetický etalón kvality. Keď sa niekto rozhodne vyjadrovať písmom a jazykom, stávajú sa jeho limitom. Sloboda netkvie v nepoznaní. Odmietať nástroje v jej mene vedie v extrémnom prípade k tomu, že po vykonaní veľkej potreby zanevrieme nielen na toaletný papier, ale aj na lopúch. Skrátka, byť sám sebou je fajn, vedieť niečo navyše je ešte lepšie. Úspešný umelec je ten, kto si je vedomý svojej jedinečnosti a zároveň jej nikdy neuverí.<br><br>Ráchel Noa - Havran v kávomate<br>To ma privádza k debutovej zbierke básní pseudonymom opradenej Ráchel Noa. Havran v kávomate. Už nad názvom by priemerný jedinec dokázal meditovať hodiny. V závislosti od toho, či má rád kávu, šach-mat alebo Poa, prípadne je ornitológom, či dokonca priaznivcom skupiny Team (...a súmrak sa rozletí...). Alebo servisuje prístroje s občerstvením napádané škodcami z množiny otravnej fauny.<br><br>Z dôvodov, ktoré mi neprináleží komentovať, pretože o nich viem pramálo, sa táto zbierka zrodila z mamutej iniciatívy editorky Gudrun Flower (to je pseudonym, viem, že viete, ale...), ktorá ju nielen skompilovala z facebookovej bezodnej jamy príspevkov, ale ju aj nástojčivo promuje, kde sa dá. Kde sa nedá, tam po vzore rohatého nastrčí ženu.<br><br>Výsledkom je kniha, ktorá obsahuje existenciálnu poéziu balansujúcu na hranici odvrátenej strany mesiaca, beznádeje, negácie a túžby po mesačnom svite, nádeji i negatívnom medicínskom náleze.<br><br>Moje deti<br><br>Chcem byť so svojimi deťmi doma,<br>milujem ich a nenávidím nemocnice.<br><br>Bože, každý deň sa modlím,<br>aby si ma nechal s nimi,<br><br>potrebujú narýchlo uvarené párky,<br>vzdušné zámky a rozhrešenia.<br><br>Chcem byť s nimi<br>viac ako s tebou.<br>Doma.<br><br>Niekedy si tam býval s nami,<br>nosil nám ryby a sliepky z práce,<br>vetral vánkom popraskané rámy okien,<br>vyháňal myši z komína<br>a nebo bolo radostné<br>rozjasnené svetielko na oblohe...<br>A zrazu nefér ultimáta?<br><br>Alebo ty,<br>alebo oni?<br><br>Vyberám si ich!<br><br>Moje deti.<br>Nič od nich nečakám...<br>Len ich milujem<br>s každým ich potknutím<br>o anjelské krídla...<br><br>Tak prečo potrebuješ<br>ďalší dôkaz<br>o mojej láske k tebe?<br><br>Stretol som sa s názorom, že tieto básne dokážu človeka rozložiť. Mňa básne skôr skladajú. Ťažkosti má každý, ale málokto ich dokáže podať tak, aby sa druhá osoba masochisticky pridala. Masochisti sa vyváľajú v prvom pláne, avšak pozornejší čitateľ v básňach nájde viac ako len - fňuk, je mi ťažko, smrk, Bože, ako si to mohol dopustiť, bú, všetko je čierne, len nacisti sú hnedí a pod. Paradoxne, Ráchel Noa vie písať, jej samozvaní životopisci dodali srdcervúci príbeh, a predsa je výsledkom niečo, čo zaujme! Aj bez pozlátka. V rámci facebookovej moderny vyniká očividný talent vyjadrovať sa kultivovane a pritom emotívne. Keď dôjde na viazaný verš (málokedy), nedostanete obligátnu dávku prvotnopospolných domácich úloh zo 4.B, ale sebavedomú formu.<br><br>Si moje všetko<br><br>Si moje ráno po polnoci.<br>Biely sneh na okennom ráme...<br>Si všetko, čo sa ešte točí<br>okolo Slnka, ktoré máme.<br><br>Noc cez poludnie<br>Úsmev v plači...<br>A kým sa delíš, neubudneš...<br>To ku vzkrieseniu stále stačí...<br><br>Vyberám z kasne tvoje básne<br>a duša sa mi nehou chveje...<br>S povzdychom kolien, drahý, žasnem,<br>ako mi vchádzaš do nádeje...<br><br>Priznávam, až na prvú uvedenú báseň Moje deti, nemám v knižke osobitných favoritov. Deväťdesiat deväť útvarov je rozdelených na tri časti, ale nebojte sa! Nie je to hokej. Kniha nestráca dych, pasívne neudržuje prvotné vedenie a posledné sekundy nehrá s tým, že už sa nič nestane (pozdravujem Kanadu). Je mi jasné, že nezaujme každého. Na to je príliš vážna, príliš bolestivá. Kým vymyslím ďalšie „príliš“, dodám aspoň pár faktov. Vydavateľstvo Pars Artem nešetrilo na výtvarnej stránke, a preto je obohatená o vizuálne majstrovstvo českého výtvarníka Ladislava Maria Wagnera. Pevná väzba s prebalom v kníhkupectvách spôsobila dojem poškodeného nákladu, pretože sa distribuuje s ochrannou fóliou, ktorú treba pred vyložením na pulty odlepiť. Z vlastnej skúsenosti viem, že sa tak nestalo, knihy pôsobia poničene a odrádza to od kúpy. Škoda. Zaujímavejšiu poetickú zbierku z minulého roka na Slovensku nájdete iba s ťažkosťami. Nuž, neváhajte a berte!

„Milý čitateľ. Práve držíš v ruke knihu, ktorá mohla byť vydaná už pred rokmi, alebo nikdy.„ Presne takto začína Predslov debutujúcej básnickej zbierky Havran v kávomate. Editorka Gudrun nás zoznamuje s príbehom, ktorý predchádzal vydaniu knihy a približuje postupne komplikovanú osobnosť autorky Ráchel Noa, v zdanlivo nenápadných útržkoch jej úvah o svojom živote a tvorbe. Ako Predslov naznačuje, čaká nás dobrodružstvo, čo môže byť v poetickej tvorbe trochu prekvapivé. Postupne zistíme, že editorka presne vie, ako navodiť ten správny stav na čítanie tejto knihy. Ráchel jej dala voľnú ruku na zostavenie knihy výberom zo 400 básní, čo predstavuje jej desaťročnú tvorbu. A keďže ide o autorku prioritne publikujúcu na sociálnej sieti Facebook, jej čitatelia tušili, že to nebude ľahká úloha. Ani nie tak pre rozsah tvorby, ale hlavne pre jej tematickú mnoho vrstevnatosť a až na dreň siahajúcu úprimnosť a silu výpovede. Nielen bežní čitatelia, ale hlavne skúsení spisovatelia, pochybovali o tom, či môže takúto úlohu zvládnuť do vtedy im neznáma speváčka! Ale ako to už občas býva, práve to, že človek nie je zviazaný rutinou a zažitými postupmi, podarí sa práve takto vytvoriť svieže, originálne dielo. Zostavenie knihy, ako epického príbehu z básní, je výborný nápad. A tak sa môžeme začítať do príbehu, zostaveného z 99 básní, rozčleneného do troch tematických kapitol. Vnoríme sa do rozprávania o Živote a Láske, ktorá má mnoho podôb. Každá z kapitol obsahuje 33 básní. V prvej „S dýkou v osude“ sa zoznámime s jej láskami – mužom, deťmi a vzťahom k Bohu. Hneď prvá báseň „Si moje všetko“ nás nenechá na pochybách, že pôjde o intímnu lyriku. Poetika je plná chutí, farieb, vôní, ktoré tak bytostne chýbajú v dnešnom citovo vyprázdnenom, racionálnom a technologickom svete. Je objavná v nečakaných metaforách a jej pointy majú nielen básnické čaro, ale aj silný filozofický podtext. V texte sa vyhýba samoúčelným experimentom, pričom dokáže udržať napätie nečakaných zvratov v reálnej hladine a týmto spôsobom originálne dynamizuje vnútorný dej príbehu. „ Mám unavené túžby/ a nedostatok spánku/ a vonku pritom stále vonia vzduch/ ešte aj staré kino v centre/ čaká rozkročené/ Lenže ja ešte stále vidím chybu v Tvojom mene/ Radšej dnes večer ostanem doma/ rozmieňať slová na bezcenné/ ktoré si v hneve vyslovil.../Mám nedostatok spánku/ a v žilách mokrú penu/ morských víl.../Miluj ma“ V druhej kapitole „Havran v kávomate“ precestujeme s Ráchel celý svet, od jednej kávy k druhej a naším spoločníkom bude jej zhavranelá duša. O tomto svete nám zanecháva pestrofarebné odtlačky peria a vlastnej fantázie. Je plná dadaistických, či surreálnych obrazov, kombinovaná s príbehmi všednej každodennosti, čo definuje jej špecifický štýl. Celá kniha priam preteká renesanciou poézie a v čitateľovi zobúdza chuť zúčastňovať sa všetkých objavných ciest do vlastného vnútra. Jazyk je osviežený trópami, slangovými a expresívnymi výrazmi, či aktuálnymi pojmami z cudzích jazykov. Dosahuje tým pozoruhodnú spätosť s mladou, či staršou čitateľskou generáciou. Zbierka je tiež ukážkou básnickej techniky, kde sa striedajú básne písané viazaným, či voľným veršom a niet žiadnych pochýb o tom, že autorka má zvládnuté obe techniky a presne vie, ktorú použiť na umocnenie umeleckej výpovede básne. „Sedeli by sme na balkóne / na starom námestí/ a porcovali svetlá reklám/ čisto opretí o zmierenie/ tam v cudzom meste..../ Ty s cigarou a dobrou whisky/ ja nahá až na dušu Anny/ na balkóne/ chcela by som žiť s tebou každú noc/ so spustenými nohami/ a mravmi...“ V posledných básňach kapitoly začíname tušiť, že sa blížime k niečomu ťaživému, až fatálne nevyhnutnému... „Každé ráno oknom vletí čierny havran/ ku mne do kúpeľne/ a obzerá si po milimetroch/ moju nahotu - akoby som bola čudná.../Potom si/ odchlipne z mojej strašne čiernej kávy/ už ani na mňa nepozrie/ a bez pozdravu odletí/ vždy s jedným mojim vypadnutým vlasom...“ A v tejto atmosfére vstupujeme do tretej, priam mystickej kapitoly „Nebom nehýb“. Mnoho jej čitateľov sa zhoduje, že práve v téme bolesti, zúfalstva, nádeje a spytovania, či pochybovania o vlastnej zbožnosti, že tam je najuhrančivejšia. Že počas čítania, riadok za riadkom vstupujme do sveta medzi životom a smrťou a je to silné, ako vášnivé tango... Raz sa viac do figúry opiera nádej, druhý krát vyhráva trýzeň, bolesť či smrť...Ale nie je celý náš život len tanec na pokraji smrti? Autorka však dokáže týchto nerozlučných milencov zobraziť aj v baletnom plié a navodiť tak atmosféru ľahkosti a mäkkosti nového života, života po bolesti z konečnosti našich dní... „Svetlo lámp vo vetre na svitaní/ za sebou ťahá unavený tieň.../ Ako my kríž ! Príliš jasne sami!/ Spomeň si! Nech ja zabudnem/ Nech zaspím, veď už sucho svitá/ a spánok kdesi bez orgazmu stojí!/ Nech ma noc - / mníška nevyžitá/ konečne nechá na pokoji!/ Spomeň si svedomie zadubené/ aspoň na jednu z cnostných vín!/ Nech padá kosa na kamene!/ Ach! Nota Bene! Nota Bene.../ V káve tiež svitá slza mlieka/ Márne sa modlím.../ Nezaspím...“ A keď sa dočítame k poslednej básni „Balada, na konci neba“ autorku vnímame ako niekoho veľmi blízkeho. Doviedla nás až na okraj, ba až zaň...Jej slová nám rezonujú v duši a tak dočítame posledné riadky tejto básne a knihy:“ Vysoko/ kde to s nami skončím/ Ešte sa neľakaj/ Nemyslím na smrť/ Dám si tri drahé kávy/ na Lomničáku/ A Ty až do výplaty/ budeš len ovoniavať sardinky/ a zapíjať ich mokrou vodou/ Nemyslím na smrť/ Myslím na začiatok...“ Bola k nám milosrdná a napriek všetkej bolesti nám dala nádej. Tak končí Ráchel, priam románová postava. Všetky silné príbehy sa odohrávajú pred tvárou smrti, ale málo kto o nej vie písať tak ako ona - bez umelého pátosu, kalkulu a citového vydierania....Pre mňa je v tomto jedinečná...Aj preto sa v recenzii nezameriavam na analyzovanie jednotlivých veršov, či posudzovanie zvolenej básnickej techniky. Z tohto uhlu pohľadu by to bolo zavádzajúce. Jej básne totiž zapadajú jedna do druhej a vytvárajú spoločne úžasný príbeh človeka. Nie je to žiadna bežná ženská lyrika, má v sebe kód univerzálnosti. Celkové dielo vynikajúco dotvárajú pôvodné olejomaľby významného českého maliara a básnika Ladislava Maria Wágnera, z ktorých vybral časti a kongeniálne vložil do knihy tak, že priamo súvisia s textom. Typ písma, tvrdá väzba, prebal a kvalitný „starý“ papier dodávajú knihe hneď z prvého aj posledného dotyku pocit literárneho šperku. Knihu uzatvára Doslov od spisovateľa a literárneho kritika Maroša M. Bančeja, ktorý nás utvrdzuje v tom, že novovzniknuté vydavateľstvo PARS ARTEM svojím prvým debutom nasadilo latku vysoko a malo by byť zárukou kvality slovenskej poézie a prózy a že názov, ktorý si vybralo zodpovedá ceste, ktorú si vytýčilo. Je to cesta umenia, náročnosti a originality. Dobrou správou je, že práve tento smer ocenil aj Fond na podporu umenia, bez ktorého by vydávanie práve takýchto kníh nebolo v dnešnej dobe možné. <br>Hilda Prostredná<br>