Pars Artem

Slovo básne je ako dobrý trójsky koník. Otvorte mu dvere do svojho vnútra! Keď vo Vás prehovorí, máte šancu cez autora vidieť svoje vlastné túžby, ale aj nepokoje, lásky i sklamania. Cítiť, kam sa pohol svet, kým sme mlčali, kým sme prehliadali, čo nám vzal a k čomu sa treba opäť vrátiť. Zbierka básní “Tak to cítim” je plná človeka. Možno aj tak sa dá pomenovať to, čím sa prihovárajú básne tejto knižky. Len na nás záleží nakoľko máme pre ne otvorené. Ján Nagajda je členom Spolku slovenských spisovateľov a je skúseným a talentovaným autorom. Niekto zažiari ako meteor a pohasne. Ďalší sa zas roky kryštalizuje. Iný po čase začne stagnovať a prešľapuje na mieste. Nagajda je však stále rovnako kvalitný. Takýchto autorov je potrebné si chrániť. A čítať! Nepíšu len pre seba. Zďaleka nie len pre seba. V dobrej poézii sa zrkadlia naše vlastné pocity, autor prenáša seba k nám, vkladá seba do nás a my sami používame jeho zrkadlo, aby sme sa zhliadli v tej najpravdivejšej podobe. Vidieť a nachádzať seba v druhom. Zvnútorňovať vonkajšie, vysielať obraz toho vnútorného. Básne Jána Nagajdu v zbierke básní Tak to cítim sú súčasné a živé. Na nič sa nehrá. „Len“ ľúbi a spomína a robí to s espritom a gráciou. Je autentický, nemôže nebyť invenčný. Inak sa nedá, pretože inak to ani nevie. Poézia Jána Nagajdu je jemnučko dráždivá, no svojou povahou cudná, ľúbostná a živelná v citovom vzplanutí, dráždivo zmyselná, ale stále vkusná, zavše aj taká, že z nej zavanie chlad trpkých výčitiek a zaznieva ozvena nezodpovedaných otázok. V týchto rovinách je Nagajda skutočne pôsobivý. Možno jeden z najpôsobivejších súčasných slovenských básnikov.

Ján Nagajda je skúseným a talentovaným autorom. Z formálneho hľadiska niet jeho básňam čo vytknúť. Vedzme, že im niet čo vytknúť ani z hľadiska obsahu a, čo je pri poézii najdôležitejšie, tej nepostihnuteľnej a nezmerateľnej citovej a myšlienkovej esencii. Niekto zažiari ako meteor a pohasne. Ďalší sa zas roky kryštalizuje. Iný po čase začne stagnovať a prešľapuje na mieste. Nagajda je však stále rovnako kvalitný. Takýchto autorov je potrebné si chrániť. A čítať! Nepíšu len pre seba. Zďaleka nie len pre seba. V dobrej poézii sa zrkadlia naše vlastné pocity, autor prenáša seba k nám, vkladá seba do nás a my sami používame jeho zrkadlo, aby sme sa zhliadli v tej najpravdivejšej podobe. Vidieť a nachádzať seba v druhom. Zvnútorňovať vonkajšie, vysielať obraz toho vnútorného. Básne Jána Nagajdu v zbierke básní Útek z tieňa sú súčasné a živé. Na nič sa nehrá. „Len“ ľúbi a spomína a robí to s espritom, gráciou, no i bonvivánstvom hodným jedného z posledných bohémov. Je autentický, nemôže nebyť invenčný. Inak sa nedá, pretože inak to ani nevie. Keby Nagajda písal o očiach modrých ako obloha – čo samozrejme nepíše – uverili by sme mu. Pretože presne tak by to i myslel. Vieme, že na to je príliš skúseným a talentovaným autorom. Z formálneho hľadiska niet jeho básňam čo vytknúť. Vedzme, že im niet čo vytknúť ani z hľadiska obsahu a, čo je pri poézii najdôležitejšie, tej nepostihnuteľnej a nezmerateľnej citovej a myšlienkovej esencii. Poézia Jána Nagajdu je v tejto zbiertke básní jemnučko dráždivá, no svojou povahou cudná, ľubostná a živelná v citovom vzplanutí, dráždivo zmyselná, ale stále vkusná, zavše aj taká, že z nej zavanie chlad trpkých výčitiek a zaznieva ozvena nezodpovedaných otázok, ktoré lemujú to mystické spolužitie muža a ženy, lebo všedný život predsa nie je zakaždým iba lúka milencov presvetlená svitom luny. V týchto rovinách je Nagajda skutočne pôsobivý. Možno jeden z najpôsobivejších súčasných slovenských básnikov.

Aj keď vydávanie poézie na Slovensku nie je zárobkovou činnosťou, vydavateľstvo Pars Artem sa rozhodlo pomôcť mladým, talentovaným autorom, ktorých tvorba je natoľko zaujímavá, že by mala patriť na pulty kníhkupectiev. K takým autorom/autorkám patrí Radoslava Hubeková, všestranne nadaná poetka a hudobníčka. Radka sa v roku 2023 stala laureátkou literárnej súťaže Pars Poetry. Čím je jej tvorba nevšedná? Pohľadom bytosti, v ktorej sa stretáva mladučké dievča, študentka, s dozrievajúcou ženou, ktorá sa pozerá na život cez prizmu veľkých citov. Táto zbierka je vizitkou toho, čo prežíva súčasná mladá generácia, čo ju zaujíma, čo ju trápi a čo teší.

Debutové knihy autorov pod 25 rokov sú na Slovensku čoraz väčšou vzácnosťou. Mladá generácia má však čo čitateľovi povedať, ako to dokazuje svojou básnickou výpoveďou aj Michal Šimon Hradský. Jeho výrazové prostriedky prezrádzajú, že v ňom slovenskej literatúre rastie pozoruhodný talent. Výstižný je názov jeho prvotiny – Tichá oslava, ktorý mapuje vnútorný svet básnika, plný zvláštnosti. Je to jedinečné skúmanie každodenných všedností, ktoré život prináša a ktoré básnická prizma mladého autora premieňa na čitateľskú, zážitkovú nevšednosť.

Anna Konrádova debutovala úspešnou zbierkou príbehov pre deti – Čobolievkovci. O rok na to jej vyšlo pokračovanie – Čobolievkovo. Zdalo sa, že sa ako autorka dvoch kníh, veľmi dobre prijatých čitateľskou obcou, bude venovať najmä tvorbe pre deti. V tomto roku však Anna mení žáner a ponúka čitateľom svoj interný, vnútorný svet v podobe básní. Je to svet ženy, ktorá vie byť otvorená, ale aj zahalená závojom tajomnosti. Predovšetkým je to však úprimné priznanie. Na otázku, k čomu, je odpoveď ľahká. K láske. K životu, k rodine.

Jarmila Štítnická je autorka, ktorú si pamätajú skoro všetky generácie. Jej básničky ozdobovali mnohé časopisy pre deti. Jej poézia je plná hravosti, ktorá prináša radosť deťom radosť nielen v podobe čítaného, ale aj počutého slova. Táto kniha by nemala chýbať v žiadnej rodine, v žiadnej škole a ani v žiadnej knižnici. Je obohatená krásnymi ilustráciami z dielne majstra ilustrácií, výtvarníka Martina Kellembergera.

Človek človeku človekom..., je autorov v poradí už 17. knižný titul a celkovo štvrtý zo série troch predchádzajúcich prozaických zbierok esejí, fejtónov a krátkych humorných poviedok (Štepený čertom, Trafený anjelom a Len také kecy), v ktorých autor svoje námety nepopierateľne čerpá najmä z najbližšieho okolia, ale aj zo súčasného diania v spoločnosti. Humorným, ironickým až satirickým spôsobom poukazuje na chyby, ktorých sa vedome, či nevedome dopúšťame vo vzájomnom súžití, v partnerských vzťahoch a celkovo v prístupe k životu. Je si vedomý, že vychádzajú prevažne z nažitého stereotypu, pričom sa vo väčšine prípadov sám a sebakriticky, s úsmevom, stavia do roly samotného terča, pre úsmev iného a k zamysleniu sa nielen samého seba, svojho bezprostredného okolia, ale najmä čitateľa. Autor sa vo svojich príbehoch snaží latentne poukázať na fakt, že v poslednej dobe, teda v súčasnosti, akoby sa človek vzďaľoval od človeka a svet evidentne nepoučený minulosťou, rútil sa kamsi do temnoty. Jeho, prevažne humorné príbehy však dávajú nádej k poučeniu sa a vnášajú tak cez úsmev ešte štipku svetla do života súčasného človeka!

Z tvorivej dielne Vlada Javorského v krátkom časovom rozpätí vychádza vo vydavateľstve Pars Artem už tretí román CHATA V HMLE. Verný svojmu celoživotnému záujmu, o humor a satiru, autor ponúka román skutočne vtipný, karikujúci osoby a ich nevyspytateľné výčiny zasadené do čarokrásneho prostredia našich hôr. Text plný vzrušujúcich akcií pohladí dušu čitateľa. Príbehy, ktoré dokážu byť kruto úprimné, ba priam smerom k súčasnosti, nekompromisne kritické. Pri bližšom pohľade na negatívne stránky hrdinov dokonca u autora s nezvyklým nábojom sarkazmu. Príbehy sú zámerne podávané po štipkách, lebo ako hovorí sám autor, humor je predsa len soľou a korením života. Aj keď je text bohatý na fantazijné prvky, v jeho centre sú zastúpené a zakomponované skutočné postavy a skutočné príbehy. Autorská licencia zveličovaním jednotlivých epizód umocňuje láskavý humorný pohľad na človeka, ktorý je autorovi vlastný. Konečným cieľom je túžba pripraviť čitateľovi priestor na oddych a relax. A hlavne, nastaviť zrkadlo samým sebe, lebo sa od hrdinov románu občas nelíšime...

K čitateľovi sa v tejto knihe dostáva krásny príbeh, ktorý tak trochu pripomína Annu zo Zeleného domu. Takú na slovenský spôsob, z malebnej slovenskej dedinky kdesi za horami a za dolami, ako by povedala naša „echtovná“, ľudová rozprávka. Z dedinky, ktorá sa pred niekoľkými desaťročiami možno ani nedala nájsť na mape, ku ktorej viedli krížne cesty zo všetkých strán sveta. V diaľke vláčik, pufkajúci, s drvenými vagónmi. Z neho vystúpilo malé, možno sedemročné dievčatko so strapatými čiernymi vláskami a nezbednými očkami, v ktorých sa skrývala obrovská zvedavosť. No nielen zvedavosť dievčatka, aj jeho srdce bolo obrovské. Všetko sa doňho zmestilo, každá spomienka. Na schody vláčika, po ktorých zišlo dole, na prvý pohľad, ktorý uprelo na krajinu pred sebou, na cestu údolím k bielemu domu s malými oknami, na drevené okenice, na dve ženy, ktoré postávali na dvore pred domom a čakali ho... Dievčatko malo pre ne trefné mená, mladá a stará babka, pretože obidve boli jeho babičky, aj keď jedna skôr prababička. Kdesi v diaľke kaštieľ a za kaštieľom hory, majestátne, krásne, s hmlou nad kopcami, v ktorej sa skrývali duše dávnych predkov. To všetko vytváralo v pamäti dievčatka krásnu mozaiku spomienok, prešpikovanú nárečím, čo každú chvíľu, strávenú v tejto čarovnej dedinke, u mladej a starej babky, robilo výnimočnou. Máme tu slovenskú Annu zo Zeleného domu. Príbeh, ktorý vás od prvej chvíle chytí za srdce.

Pamätáte sa na knihu Čobolievkovci od autorky Anny Konrádovej? V príbehoch milej rodinky, mamy, otca a troch detí, pokračuje aj v svojom najnovšom diele Čobolievkovo. Znovu sa stretneme s tými istými hrdinami, znovu sa zasmejeme na ich zábavných príhodách, znovu sa nadýchame vône ich jedinečného domova a znovu zistíme, ako sa žije v malom slovenskom mestečku dnešných čias. Pretože Čobolievkovo by mohlo byť všade. Ale len autorka Anna Konrádová vie, kde skutočne je. Ilustrácie: Igor Cvacho

Bratislavské povesti z palácov aj predmestí Poznáte povesti z dávnych bratislavských švrtí Vydrica a Zuckermandel? Viete, že chudobných rybárov, čo tu žili, dlho chránila vodná víla Striebruška? Zaľúbila sa do jedného z nich, no aj keď bola jej láska opätovaná, medzi ľuďmi dlho nepobudla... Jej otec, kráľ jeseterov, strašný vládca Dunaja, niekoľkokrát zaplavil Bratislavu veľkými povodňami. A iba potom, keď sa Striebruškin syn Jakub stal richtárom, prestal mesto ohrozovať rozbúrenými vodami. Každému čitateľovi príde na rozum otázka: odkiaľ to autorka všetko vie? Nuž, niečo prezradili dlažby v bratislavských uliciach, niečo samotný Dunaj, niečo balvan pod bratislavským hradom, niečo Rolandova socha na hlavnom námestí. Veď v Bratislave sa dá o peknú povesť potknúť na každom rohu. Ilustracie: AItech

Vydavateľstvo Pars Artem prináša milovníkom zážitkovej prózy debutovú knihu Anny Hrubej, autorky nevšedného, komorného štýlu. V jej knihe máte možnosť spoznať prežívanie ženy, ktorá žije na prvý pohľad celkom obyčajné príbehy, s akými sa denne stretáva množstvo iných ľudí. Optika autorky ich však robí výnimočnými. Ilustrácie: Simon Graham Carina

V knihe próz Timrava je divoká čierna voda s podtitulom ...šír lásku, ty kompót... jej autor Stanislav Háber konštatuje: „Pomenovanie Slovák znelo kedysi ako synonymom človeka. Všetko sa zmenilo 12. októbra 2022, keď terorista (†19) zabil dvoch mladých mužov. Matúš (†23) a Juraj Vankulič (†27) zomreli preto, že patrili k menšine. Láska je pre človeka najvyššou hodnotou a každý miluje rovnako. Ľudia z LGBTIQ komunity cítia lásku ako ktorýkoľvek iný človek. Medzi prvými sa ozvali najvzdelanejší – vedci. Strašný čin odsúdili a určili definíciu lásky ako „silnú náklonnosť k určitej osobe na základe telesnej, duševnej a citovej príťažlivosti.“ Ide o cit človeka k človeku, a nie jedného pohlavia k inému pohlaviu. Zakazovať lásku je absurdné.“ Autor v prózach reflektuje absurdity našej súčasnosti. Najznámejší umelec na svete slovenského pôvodu Andy Warhol mohol ako člen LGBTIQ komunity rozvíjať svoj talent dávno predtým, kým u nás pretrváva voči inakosti doteraz nezmyselné nepochopenie. Úryvok z knihy: Keď mal tesne pred smrťou a bol viditeľne chorý, na otázku, čo sa mu stalo, mi odpovedal: „Dostal som účet za mladosť.“ Sesi (vlastným menom Jozef Lauko) bol námestníkom legendárneho komunistického ministra kultúry a básnika Miroslava Válka. Sesi ako bratislavský bonviván mal inšpiratívne schopnosti. Miloval kone a bol šéfom jazdeckého oddielu v Petržalke. V Slovenskom národnom divadle potrebovali v divadelnej hre vojaka na koni. Chodieval z Petržalky cez Starý most v dobovokostýme z prvej svetovej vojny. Vystúpil v danej časti hry v divadle na scéne aj s koňom a šiel domov. Raz sa vracal cez ešte pôvodný starý Most Červenej armády postavený po vojne v roku 1945, čo bola rozmlátená stavba. Mala úzky chodník pre peších chodcov vedľa mohutnej kovovej konštrukcie na kamenným pilieroch v toku Dunaja. Z povrchu hladiny rieky sa parilo. Cesta pre chodcov bola úzka. Ako sa vynoril jazdec v starej vojenskej uniforme z hmly, oproti šla babka. V úžase spľasla rukami: „Vojačik! Kdeže si sa tu vzal?“ Hneď pochopil, že si stará pani nie je istá, či nevidí prelud. Sesi z koňa na prekvapenú starenku zakričal: „Odkiaľ by som šiel babička? Z frontu!“ Od vojny prešlo tridsať rokov. Boli sedemdesiate roky 20. storočia. Vtipkár Sesi si zo starej panej vystrelil.

Miroslav Kapusta je slovenský spisovateľ a básnik, člen Spolku slovenských spisovateľov a vedúci pobočky PARS ARTEM pre banskobystrický región. Doteraz vydal 16 kníh (poézia, próza, knihy pre deti). Básnická zbierka – KÝM ZASPÍM..., je jeho v poradí už 8. zbierka poézie, v ktorej autor odráža všetko čomu verí, čím žije, čo za svojich 70 rokov stihol nažiť, ale ešte nestihol vložiť do svojich predchádzajúcich diel. Ako básnik, kým je teda ešte tu, dovoľuje si metaforicky vo svojich básňach zľahka podotknúť, že: Človek by sa mal vždy snažiť o dobro, pomôcť slabšiemu ak je treba a v rámci vzťahov dbať aspoň o dodržanie svojho slova v danom sľube, lebo to pokladá za základ pri budovaní vzájomnej dôvery a zároveň to považuje aj za prejav úcty nielen k osobe, ktorej ho človek dá, ale i k sebe samému. Je tiež zmierený so všetkými hlúposťami, ktoré kedy vykonal, dokonca aj s tými, ktoré si nikdy neodpustil a ktoré sa mu nepodarilo napraviť, lebo bez nich by to už nebol on, ale niekto úplne iný! A verí v "motýlí efekt", pretože v tomto svete a teda aj v živote každého, všetko so všetkým súvisí a keď príde ten čas a aj on pocíti znásobený dotyk vánku jeho krídel, je pripravený niesť aj zodpovednosť za všetky svoje chyby, dokonca i za tie, ktoré mu snáď ešte len bude dopriate vykonať, lebo taký život si vybral, taký žije a iba ten ho pripravil na všetko, čo so s ním súvisí. Aj to, nespoliehať sa veľmi na druhého, pretože aj tí druhí majú čo robiť, aby sa popri inom stíhali venovať náprave vlastných chýb a hriechov, kým aj k ním raz dôjde – zosilnený závan v mávnutí krídel motýlích! Ilustrácie: Miroslav Pazdera Už v roku 2017, po autorovej prvej zbierke krátkych próz – ŠTEPENÝ ČERTOM, súbore jednoduchých príbehov zo života, bolo zjavné, aj vzhľadom na jej ohlas u čitateľa, že sa autor časom pokúsi o ďalšie, nezávislé pokračovanie. Aj sa tak stalo. Jeho druhá zbierka krátkych próz dostala názov TRAFENÝ ANJELOM. Keďže sa týmto čerti a anjeli v názvoch jeho kníh vyčerpali, jeho tretia kniha sa volá LEN TAKÉ KECY. Tak ako v predchádzajúcich dvoch, autor sa i v nej zameriava predovšetkým na láskavý a oslobodzujúci situačný humor, vyplývajúci najmä z dlhoročných manželských vzťahov. Jeho osobná skúsenosť v jednotlivých príbehoch si nekladie žiadne literárne ciele, až na jeden – pobaviť svojho čitateľa. Päťdesiat päť príbehov, ktoré sú v knihe obsiahnuté, mapuje dianie v rodinách i spoločnosti počas nedávnych rokov pandemických opatrení, až po súčasnosť. Autor si je vedomý, že čitateľ sa s mnohými príbehmi stotožní, prídu mu osobne i ľudsky blízke a v čitateľovi budú emočne ešte dlho doznievať – minimálne vo forme úsmevu.

Vydavateľstvo Pars Artem prináša milovníkom slovenskej poézie knihu básní od Anety Beňkovej, autorky, ktorej sa podarilo jemnými nitkami votkať kraj, z ktorého pochádza, do citlivej, ženskej lyriky. Je to kniha, určená pre intímne chvíle s básňou, počas ktorých môžete postupne odhaľovať tajomstvá vnútorného sveta autorky, plného obraznosti a expresivity.

SEN O BIELOM MOTÝĽOVI je príbeh života, citlivo vnímaný očami autorky, sú to básne, ktoré môžete vo chvíľach pokojného času pre seba vychutnávať ako teplý čaj, dúšok po dúšku. Zbierka je rozdelená chronologicky do 5 častí. Témy básní prechádzajú od prírodných motívov a živlov cez blízke vzťahy, psychologické ponory do prežívania, snívania a fantázie, ktoré sa prirodzene pretkávajú s realistickými motívmi. Autorka Zuzana Šeligová ich písala s láskou pre ľudí. Cez poéziu a jej čarovné rúcho vidíme svet trochu inak. Vyznanie autorky: „Píšem od svojich 16 rokov. Písanie je pre mňa formou meditácie, očisty, premieňania. Je tu stále, kým som bdelá a dokážem vnímať čaro chvíle, celé spektrum farieb a vôní, emócií a esencie, ktorá je v pozadí všetkého života. Kvality tohto poznania prinášam do svojej poézie. Je tu pre vás a je pripravená naplniť sa vaším nazeraním na svet, vašou očistou, vaším premieňaním.“