Pars Artem

Autorka Zuzana Kuglerová vo svojej novej historickej fantasy zo slovenského prostredia privádza na svet už pomaly zabudnuté posplietané príbehy ľudí, elfov škriatkov, lesných duchov či bohýň riek a lesov. Naši predkovia žili v spätosti s prírodou a verili že nie sú na svete sami, ale že vo svete žijú a ovplyvňujú ho tajomné bytosti. Začítajte sa do mytologického sveta a zvykov našich predkov.

Zuzanu Kuglerovú vníma široká čitateľská obec najmä ako prozaičku. Autorka sa môže hrdiť tým, že jej knihy, ktoré oscilujú medzi žánrom povestí a fantasy, oslovili tisícky čitateľov a pravidelne sa umiestňujú na čelných miestach v čitateľských rebríčkoch. Avšak druhým pólom, takpovediac bytostnou emocionálnou časťou Zuzany Kuglerovej, je poézia. Práve preto má na svojom konte niekoľko kvalitných básnických zbierok, pričom jej najnovší poetický opus znesie aj tie najprísnejšie kritéria. Dá sa vtesnať niekoľko desaťročí bolestivo prežitého života do jednej zbierky? Zrejme áno. Autorka Zakázanej záhrady to dokazuje priamo básňou a vierou v slovo a svoj básnický talent. Na širokej ploche vyše stosedemdesiatich strán prechádza spomienkami, tým zázračným ale zároveň trýznivým vnútorným albumom citov, obrazov a situácií, ktorý nosíme v sebe, avšak iba poniektorí to vieme pretaviť do umeleckého tvaru. Zuzana Kuglerová sa neschováva za postmoderné čarovanie so slovami, nezahmlieva to čo chce povedať, ale hľadá správny zrozumiteľný jazyk a ním komunikuje s čitateľom. Úprimná až na dreň, kritická aj sebakritická, milujúca, strácajúca, hľadajúca. „Neviem, kam zmizli staré mamy, / Čo mali v očiach teplo oráčin / Vo vráskach vôňu čerstvej slamy / A v srdci biely obláčik.“ píše autorka vyznanie – spomienku, aby úplne v inom emocionálnom rozpoložení ukončila báseň Šťastné fotografie s podtitulom „Pätnásť rokov v záchodovej mise“ mrazivým konštatovaním: (Ak som niekedy prežila peklo, tak som ho zažila v cirkvi). A tak by sme mohli pokračovať v prípade básní so sociálnou tematikou, básní hľadajúcich dobro v ľuďoch či citlivo mapujúcich svet, ktorý nás obklopuje. Vstúp teda čitateľ do Zakázanej záhrady. Je to skrátka záhrada, v ktorej rastú kvety skutočnej poézie.

Projektom vydávania pôvodnej slovenskej poézie sa vydavateľstvo Pars Artem vydalo na odvážnu cestu, ktorá sa možno zdá byť riskantná. Preto je jeho prvým tohtoročným vydavateľským počinom zbierka básní osvedčenej autorky Dany Janebovej, ktorá má za sebou už viacero publikovaných kníh. Kniha FRAGMENTY je intímnou, až komornou výpoveďou citového sveta ženy, ktorej čas doprial mnoho skúseností ako v oblasti lásky, tak ak v oblasti spoznávania všeobecných právd života. Pod touto hladinou nám však autorka prichystala ešte jednu, ďalšiu, a to jej meditatívny náhľad do otázok o zmysle života, existencii ako takej, aj vecí mimo nášho zmyslového vnímania. Prináša odpovede na otázky: Kto sme? Prečo sme? Odkiaľ sme prišli? Sme jedinými pánmi Zeme? Sú vo vesmíre aj iné bytosti, siahajúce svojimi vedomosťami a mierou poznania ďaleko za hranice našich skúseností? Zbierka zaujme „hľadačov pravdy“, ktorí sa neboja alternatívnych teórií. Zaujímavá je tým, že má charakter meditatívnej poetickej výpovede.

Tajomná Ráchel Noa sa ako prízrak vynára z internetového sveta, aby priniesla svoju vášnivú výpoveď o živote, láske a smrti. Hoci zatiaľ publikovala poéziu iba na Facebooku, jej básne prezrádzajú, že na scénu slovenskej poézie vkročilo zvláštne stvorenie. Jej debutová zbierka Havran v kávomate, je presne ako káva. Silná. Niekedy až príliš. Neznesiteľne úprimná, no zároveň neodolateľná tou zvláštnou arómou, akú má v sebe nezameniteľná osobnosť. Kniha vznikla výberom z viac ako desaťročnej tvorby a odzrkadľuje rôzne chute života, atmosféry, nádeje aj sklamania, ktoré Ráchel prežila za tento čas. Vnútorne je členená do troch kapitol, pričom každá z nich obsahuje 33 básní. V prvej kapitole zažijeme opojenie láskou a jej túžbami, v druhej precestujeme s Ráchel , kávou a havranmi celý svet, aby sme v tretej spočinuli pred nevyhnutnosťou osudu. Veľké príbehy sa vždy odohrávajú pred tvárou smrti. Napriek ťaživosti témy lúčenia, dokáže autorka aj sem vniesť mäkkosť a ladnosť. Jej poézia je intímnou spoveďou ženy, ktorá veľa v živote prežila, ale ešte viac dúfa v silu života. Kto je teda Ráchel Noa? Obyčajná žena, bojujúca s obyčajnými neobyčajnosťami života o ktorých nám posiela tajné správy po havranoch. Je presne taká, ako mnohí z nás...Knihu po výtvarnej stránke dotvoril významný český maliar a básnik Ladislav Maria Wagner.

Sociálne siete ako novodobý fenomén využilo vydavateľstvo PARS ARTEM na to, aby v nich našlo pár zaujímavých autorov. Patrí k ním aj poetka z Rožňavy s krásnym poetickým nickom Bea Hric Swetlunka. Keďže jej poézia pod týmto menom figuruje na internete, Pars Artem sa rozhodlo pod týmto pseudonymom publikovať aj jej knihu básní. Sú jedinečné svojou myšlienkovou štruktúrou a tým, že autorka nenachádza inšpiráciu v tom, v čom väčšina žien jej veku. Hoci je jednou z nosných tém knihy láska, resp. partnerský vzťah, nie je jediná. Bea Hric Swetlunka zostáva verná svojmu nicku v tom, že čitateľovi predkladá krehké a svetlé obrázky sveta, v ktorom žije. Verše v niečom pripomínajú japonskú perokresbu, sú náčrtom, v ktorom si môžeme mnohé domyslieť. Pre svoje nevšedné videnie sveta si poézia Bei Hric Swetlunky zaslúži, aby sa z obrazovky, resp. internetu dostala do rúk čitateľov ako krásna a pôvabná kniha. Debuty majú zvyčajne ťažkú cestu, ale Bei Hric Swetlunke vo veľkom pomohla grafická výprava knihy, za ktorú vďačí renomovanej a známej ilustrátorke, výtvarníčke Alexandre Geschwandtnerovej.

Básnik Benjamín Škreko je známy najmä staršej generácii vďaka tomu, že často uverejňoval svoju tvorbu v satirickom časopise Roháč. Jeho láskavý a nezameniteľný humor sa tak stal súčasťou mnohých rodín a domácností. Humoristické prvky v jeho tvorbe prezrádzajú, že je to človek s optimistickým prístupom ku všetkému, čím sa stretáva. Táto črta sa nachádza aj v jeho najnovšej zbierke básni Kam z kanape. Spoznávame v nej Benjamína Škreka nielen ako výborného aforistu, no najmä ako skvelého básnika. So šarmom majstra nám ponúka dokonalo vypracované verše, v ktorých sa drží starej osvedčenej poetickej formy – viazaného verša, no napĺňa ju večne mladým, optimistickým duchom. Benjamín Škreko nám prináša svoje básne preto, aby nás potešil, poláskal, trošku sa s nami aj pomaznal pomocou svojich čarovných slovíčok a kúziel, ktoré vie dať do nich on. Jeho tvorba je ako vzácne víno, čím je staršia, tým je iskrivejšia. Má v sebe všetko to, čo vie potešiť ľudského ducha: vtip, iskru, myšlienku, nenáročnosť, pritom však jedinečnosť. Túto knihu by mali mať všetci, ktorí chcú večer zaspávať s úsmevom na perách. Foto: Miroslav Huptych

Máte doma školáčika – prváčika? Alebo škôlkara, ktorý chce spoznať tajomstvo abecedy skôr, než pôjde do školy? Presne pre nich je určená krásna obrázková knižka autorskej dvojice Ľubomíra Miháliková a Katarína Ilkovičová. Veselým hravým spôsobom v nej deti postupne spoznávajú samohlásky, pomocou krátkych básničiek sa učia, ako ich správne vyslovovať. Nechýba ani hra na skrývačku v riadkoch básní, v ktorých môžu deti jednotlivé samohlásky hľadať. Kniha je výbornou pomôckou aj pre vyučovanie v škole, pomocou ktorej deti omnoho ľahšie zvládnu nielen učivo ale aj domáce úlohy. Vďaka veselým, pestrofarebným obrázkom a hravej forme básní sa pre nich môže stať aj príjemným spoločníkom na večerné čítanie s mamou, oteckom, starkou, či starkým. Vaše dieťa tak môže zistiť, že kniha je plnohodnotnou náhradou počítačových hier či televízora. Foto: Miroslav Huptych

BOŽENA LENČOVÁ (1937) si ako svoju profesiu zvolila bábkoherectvo, no vo voľnom čase písala knihy pre malých čitateľov. Hoci tvorbe pre deti zasvätila svoj umelecký život a v spisovateľkinej bibliografiitakto ladené diela výrazne prevažujú, publikovala aj niekoľko poviedok pre dospelých. Tie svojho času vyšli knižne ako súčasť zborníkov. Okrem toho sa dospelí poslucháči mohli tešiť poviedkam a hrám z autorkinho pera, ktoré odvysielal rozhlas. Prózy, ktoré obsahuje táto zbierka sa od nich tematicky i žánrovým zaradením líšia. Sú to fantastické príbehy, ktoré v kontexte doby, kedy boli napísané – druhá polovica 70. rokov – nemajú v rámci slovenskej literatúry obdobu. Väčšina poviedok obsiahnutých v tejto knihe nebola dosiaľ nikde uverejnená. Veríme, že sme pre súčasného čitateľa objavili žánrový klenot, ktorý mu teraz s úctou predkladáme, lebo sme presvedčení, že pre dejiny slovenskej literárnej fantastiky bude mať táto kniha zásadný význam. Pevne dúfame, že Planina snov zaujme a očarí, ako moderného fanúšika fantasy, tak aj každého, kto má záujem o nevšedný a kvalitný čitateľský zážitok, ktorého ťažisko spočíva v originálnom nápade, snovej atmosfére a poetike písaného slova.

Aj vy ste presvedčení, že vaše dieťa potrebuje do života znalosť svetových jazykov? Ak áno, tak presne v tomto vám môže nenásilným a hravým spôsobom pomôcť kniha úspešnej slovenskej spisovateľky Danky Janebovej. Je to príbeh, ktorý sa denne odohráva v mnohých mladých rodinách, plný láskavého, nevtieravého humoru. Sledujeme v ňom malú Lauru a jej bračeka Sebastiána pri ich každodenných starostiach aj radostiach. Veď robia to isté, čo všetky deti. Chodia so svojou mamou a tatinom na prechádzky, ku starkej, oslavujú spolu Vianoce aj Veľkú noc, navštevujú ihrisko aj park. Pri tejto knihe môžete zažiť krásne chvíle s vašimi deťmi večer pod spoločnou perinou. Môžete sa zahrať aj na kúzelníkov. Pretože len čo im dočítate kapitolu po slovensky, môžete si nalistovať jej anglickú či ruskú verziu. Vaše deti sa tak nielenže naučia rozoznávať jednotlivé jazyky, ale aj ich odlišnosti a zvukomalebnosť. Kniha je taktiež výbornou pomôckou pre školy, najmä pre prváčikov a druháčikov. Radi po nej siahnu všetci dospeláci, ktorí to so vzdelaním svojich detí myslia vážne: mamičky, otcovia, staré mamy, dedovia, ale aj učiteľky. Kniha je doplnená pôvabnými ilustráciami českej výtvarníčky Barbary Issy Wagnerovej, ktorá sa môže pochváliť tým, že jej tvorba našla odozvu aj v zahraničí. Jej ilustrácie sú vysoko hodnotené napríklad vo Francúzsku. Ilustrácie: Barbara Issa Wagnerová

Pieseň Voda čo ma drží nad vodou v podaní skupiny Elán už nepochybne dávno patrí k zlatému fondu súčasnej slovenskej pesničkovej tvorby. A autor textu, Jozef Urban k najlepším básnikom svojej generácie. Príbeh vzniku textu, ako aj život búrliváka Jozefa Urbana, ktorý tragicky zahynul pod kolesami auta, nájdete v tejto knihe. Stretnete sa v nej s dvoma podobami Urbanovej osobnosti, s jeho vnútorným Kainom a Ábelom. Nájdete v nej však ešte viac: ďalší príbeh, a to filmu o Jožovi Urbanovi, ktorý vznikal s obrovským nadšením pár jednotlivcov. A vznikol aj vďaka tomu, že iný básnik, ktorého meno sa dozviete práve v knihe, sa vzdal svojich celoživotných úspor a venoval ich na realizáciu filmu. Preto by sme túto knihu mohli nazvať aj knihou piesne Voda, čo ma drží nad vodou a filmu, ktorý inšpirovala. V prvej časti knihy „Môj kamoš Ondro“ autor Ondrej Kalamár plasticky vykresľuje mnohovrstvovú osobnosť skvelého básnika a textára Jozef Urbana, vo všetkých jeho podobách i rozporoch, na jednej strane až striktného „poctiváka“ a na druhej strane nevypočítateľného búrliváka. Ale aj pri rozporuplnosti jeho základnou vlastnosťou bola bola rýdza človečina, ktorou si dokázal získať skoro každého. Pôvodný text vyšiel samostatne pred piatimi rokmi a slúžil ako literárna predloha k filmu Voda čo ma drží nad vodou. V tejto knihe je doplnený a rozšírený. Druhá časť knihy je venovaná samotnému filmu a to od myšlienky na jeho vznik, až po realizáciu. Príbeh, taký neuveriteľný, že keby na jeho konci nestál hotový celovečerný hraný film, pôsobil by ako čistá fikcia. O filme vznikajúcom takou dokonalou súhrou náhod, že by to nevymyslel ani najlepší scenárista. Ale hlavne o tom, ako niekto dokáže ísť za svojou ideou, dá sa povedať – proti všetkým a všetkému. Príbeh o nádejach, sklamaniach, radostiach i bolestiach, plný priam neuveriteľných zákulisných historiek zo samotného priebehu filmovania, ktorý vám ho priblíži tak, že nadobudnete dojem, akoby ste boli priamo pri tom. K tomuto dojmu prispieva aj rozsiahla fotografická príloha z natáčania.

Ján Majerník (1936, Senica), prichádza ku čitateľovi po dlhšej tvorivej odmlke s priehrštím aforizmov, sentencií a vtipných postrehov z oblasti spoločenského, kultúrneho a politického života. Právom mu patrí označenie nestor slovenských aforistov. Vtip s riadnou dávkou sarkazmu sa mu nedá uprieť, čo dokazuje aj krátky výber z jeho najnovšej knihy: Autorov, ktorí sa nedajú kúpiť, málokto zaplatí. Slovákov neučia hrdiť sa svojou históriou, ale večne pre ňu trpieť. U nás sa delia ľudia na svetoobčanov a svätoobčanov. Občas sa vyskytne aj nejaký občan. Občania nadávajú na politikov. Ale čo majú tí chudáci robiť, keď si ich občania zvolili?! Takéto ale aj iné aforizmy nájdete v jeho knihe Satirikov dy(i)kcionár, v ktorej sú zachytené ozveny posledných desaťročí, tak ako ich Ján Majerník premietol do svojej tvorby.

Dana Janebová (1953) už patrí k stáliciam slovenskej poézie. Za desaťročia svojej básnickej tvorby sa vyprofilovala na poetku, ktorá oslovuje čitateľa zrelým pohľadom na univerzálne posolstvá doby, múdrosťou a skúsenosťou. Jej poézia má v sebe niečo zo zraniteľnosti lúčnych kvetov, akoby vyrastala nezávisle na umeleckých prúdoch, je prirodzene živelná, svojská, nedotknutá poloamatérskym poučovaním tých, čo si o poézii myslia, že jej rozumejú. No hlavne je blízka každému, kto rozmýšľa o zmysle života, poslaní ženy, o láske, priateľstve a porozumení.

KRISTÍNA JANEGOVÁ, (1952), žije a tvorí v kraji pod Veľkou Javorinou, v meste Stará Turá, no srdcom je Myjavčanka. V kopaničiarskom kraji prežila celý svoj aktívny život. Počas mnohých rokov zúčastňovala sa rôznych literárnych súťaží s celoslovenskou pôsobnosťou ako Wolkrova Polianka, Literárna Senica, literárna súťaž Trenčín Jozefa Braneckého, kde získala i rad významných ocenení. Svoje verše uverejňovala v Novom slove mladých, Romboide, v časopise pre mladú literatúru a umenie Dotyky. Jej básne odvysielali viackrát v rádiu Regina. Od mája 2016 je členkou Spolku slovenských spisovateľov. V poradí tretia zbierka básní autorky Kristíny Janegovej je úprimnou výpoveďou o vzťahoch. Pohybuje sa od najintímnejších polôh vzťahu muža a ženy, po vzťah človeka k človeku vôbec, vzťah k prírode, k zvieratám, k záležitostiam medzi nebom a zemou... Tieto témy ju zasahujú, denne sa s nimi stretá, pozoruje, nasáva množstvo podnetov z okolia. Preciťuje ich až do tej miery, že sú pre ňu zdrojom inšpirácie a vo vzácnych, výnimočných chvíľach nastáva explózia pocitov, vzniká báseň. Autorka sa odovzdáva, ide s kožou na trh, očakáva odozvu a dúfa, že jej básne zasiahnu čitateľov na najcitlivejšom mieste – pri srdci, veď ústrednou témou autorky je predovšetkým, pre život taká potrebná láska.

História Slovenska skrýva veľa krásnych a vzrušujúcich ľúbostných príbehov. Jeden z nich sa odohrával aj v druhej polovici štvrtého storočia – o ktorom sa, paradoxne, na hodinách dejepisu dozvedáme žalostne málo. Zuzana Kuglerová, jedna z najúspešnejších autoriek historického románu, prichádza s veľkou epopejou z obdobia rímsko-kvádskych vojen. A hoci jej príbeh nesie výrazné prvky žánru fantasy, vychádza zo skutočných udalostí, zapísaných v diele osobného kronikára cisára Juliána Apostatu - rímskeho historika Ammiana Marcellina. Ten v svojej knihe Dejiny Rímskej ríše za súmraku antiky spomína, že lúpežný barbarský oddiel chcel uniesť dcéru Konštantína Veľkého. Pred únosom ju zachránil Gratián, ktorý sa po Juliánovej smrti stal rímskym cisárom. V inej časti zas Ammianus spomína ďalšiu udalosť, závažnú pre dejiny Slovenska – a to zavraždenie kvádskych veľmožov počas hostiny v rímskej vojenskej pevnosti v Brigetiu. Táto chladnokrvne naplánovaná vražda musela byť pre Kvádov, ktorí boli už takmer tri storočia viazaní k Rímu klientskou politikou, šokujúca. Rozprávačské majstrovstvo Zuzany Kuglerovej sa preukazuje v tom, že obidva tieto momenty - únos cisárovej dcéry aj krvavú hostinu v Brigetiu, dokázala spojiť do jedného celku a zároveň k nemu pridať bohatý svet vlastnej fantázie. Hlavnou hrdinkou pritom nie je cisárova dcéra, ale Quatalda, mladučká kvádska veštica, ktorá sa vyberie na dlhú a nebezpečnú cestu, aby našla svojho brata Araharia. Toho pred rokmi odviedli Rimania ako rukojemníka do Smirnia, sídla rímskeho cisára. Jej veštecké schopnosti sú však podmienené panenskou čistotou – musí zostať navždy nedotknutá mužom. Quatalda Araharia nájde, zistí, že je zasnúbený s cisárovou dcérou Helenou, raduje sa z ich pripravovanej svadby – a zároveň odoláva pokušeniu, ktoré sa zdá byť nad jej sily. Je ním najlepší priateľ jej brata Araharia, veliteľ légie prima equestris, Julián. Podľahne Quatalda vábeniu lásky? Stratí svoje veštecké schopnosti? Odvedie Araharia a Helenu zo Smirnia za Danubius, aby tam mohli žiť v zemi Kvádov slobodný a voľný život? A ako sa do príbehu zapletie Gratián? Skončí sa všetko v rímskej vojenskej pevnosti v Brigetiu? Alebo sa to tam iba začne...

Máte radi kvety? Učíte svoje deti, že sú najkrajším darom pre tých, ktorí sú vám blízki? A tušíte zároveň, že sú najmilším spoločníkom, ktorému sa môžete so všetkým zdôveriť? Nikdy neprezradia vaše tajomstvá – mlčky stoja vo vázach, či v črepníkoch, alebo v záhonoch na záhrade a počúvajú vás... Občas aj čosi zašumia... listami, okvetím... Chcú vás utešiť, poláskať svojou krásou, povedať, že vás chápu. Neveríte? Spisovateľka Zuzana Kuglerová vás o tom presvedčí v útlej knižke Rozprávky pre moje kvety, v ktorej sa rozpráva so svojimi kvetmi. Kniha je rozdelená na dve časti – Príbehy pre moje kvety a Rozprávky o záhrade. Príbehy, pretkané filozofickým posolstvom, nesú v sebe autorkin nevšedný pohľad na svet a medziľudské vzťahy. Sú určené pre deti od 10 rokov. Knihu ilustrovala vynikajúca slovenská výtvarníčka Alexandra Geschwandnterová. Ukážka z knihy: Príbeh pre moju orchideu „Vymysli mi príbeh!“ požiadala orchidea pani Rozprávku. „S príbehmi to nie je iba tak,“ pokrútila hlavou Rozprávka. „Príbehy prichádzajú samy.“ „Ako to?“ chcela vedieť orchidea. „Jednoducho… Zošmyknú sa po slnečnom lúči. Alebo vsiaknu do vône. Alebo vkĺznu s nočným tieňom. Proste sa zjavia. Sadnú si na blesk z neba. Spadnú z višne, možno aj z jahody. Priplazia sa. Zašumia v pávom pierku. Príbehy sú proste také. Musíš na ne počkať.“ „Ako dlho?“ „Pokiaľ ťa čakanie nezačne trápiť. Potom sa jeden z príbehov zľutuje a objaví sa.“ „Keď ja sa neviem trápiť…“ zaviala orchidea pôvabne lupeňmi. „Kvitnem si v črepníku a je mi dobre.“ „Načo chceš potom príbeh?“ „Možno práve pre to trápenie. Nech ho spoznám aj ja.“ „Ach taaak,“ zahvízdala pani Rozprávka. „Ak túžiš iba po tom, zariadim to.“ Vybrala sa za prvým príbehom a čosi mu pošepkala do uška. Potom sa vybrala za druhým a tiež mu čosi pošepkala do uška. Urobila to tak aj s tretím, štvrtým, piatym, ba dokonca aj so šiestym. Nuž, a to bolo takto: prvý príbeh sa kamarátil s páľavou, druhý s víchricou, tretí so severákom, štvrtý s mrazom, piaty s krupobitím a šiesty so suchom. Všetkých požiadala, aby navštívili orchideu. Nastal čas páľavy, čas víchrice aj čas severáka, čas mrazu, krupobitia aj čas sucha. Čas je čas, najradšej sa hrá s tým, čo je krásne. Premenil orchideu na nepoznanie. Lupene z nej spadli, zostala iba nahá byľ. Aj tá sa postupne zošúverila a zhnedla. Napokon z krásneho snehobieleho kvetu zostali iba korene. Až vtedy orchidea pochopila, kam ju doviedla jej žiadosť. Zavolala na pani Rozprávku a poprosila ju: „Vráť mi, čo som stratila…“ „Ale to už bude iný príbeh!“ pokrútila hlavou Rozprávka. „Nevadí. Len mi ho daj. Zaplatím, čím len chceš.“ „Nezaplatila si už dosť? Nedala si už všetko? Máš vôbec ešte niečo?“ pýta sa jej Rozprávka. „Pravdaže mám. Schopnosť znovuzrodenia!“ zvolala orchidea. „To potom musím pohľadať najstarší zo všetkých príbehov, ten, čo bol pri stvorení sveta,“ zamyslela sa pani Rozprávka. „Veď iba on si zaslúži takú veľkú obeť. Idem poň, orchidea. Ty tu zatiaľ čakaj.“ „Dokedy budem čakať?“ v otázke orchidey je naliehavosť aj strach. „Tak dlho, ako bude treba!“ vysvetľuje Rozprávka. V jej odpovedi je všetka múdrosť času. Pretože každé znovuzrodenie potrebuje svoj kolobeh. Svoju jar, svoje leto, svoju jeseň aj svoju zimu.