Pars Artem

Niektoré knihy potrebujú riadny kúsok odvahy. A viete prečo? Pretože v nich nájdete odraz toho, čo sa deje vo vašej vlastnej rodine. Taká je aj táto knižka. O kom? O čom? Možno o vás a možno o niekom inom. V každom prípade to bude o milej rodinke, v ktorej riadny vietor robí jedno Rožčuľovadlo “V zásuvke medzi ceruzkami, fixkami, plastelínou a pastel kami bol neobvyklý ruch. Šramot, či dokonca až rámus. Znelo to podobne, ako keď sa v nich niekto premŕva rukou a nevie, ktorú farbu vybrať. Šuplík sa triasol. Celá skrinka nadskakovala. Dvierka na nej sa otvárali a zatvárali. Niekto by sa domnieval, že tam straší. Zvnútra bolo počuť šušťanie, lomoz a buchot. Nahliadnuť dovnútra zásuvky a tiež do tejto knihy vyžaduje poriadnu dávku odvahy. Ak sa nebojíte, tak ju spoločne otvoríme a zistíme, kto to tam vystrája.”

Ako vyzerá svet, ktorý zostáva oku skrytý? A na čo spomína človek, keď prestane vidieť? Tento text ponúka úprimné, dojímavé a miestami nečakane veselé rozprávanie muža, ktorý si v pamäti uchováva farby, tváre, hry detstva aj svetlo letných dní – dnes už iba ako drahocenné spomienky.Ako chlapec zažíval bežné dobrodružstvá typické pre detstvo. Až časom pochopil, že práve tieto chvíle sa stanú vzácnym pokladom, ku ktorému sa bude navracovať, keď jeho svet zahalí tma.Kniha približuje cestu bezstarostného detstva a rozmanitých príbehov, no najmä rozpráva o sile, odvahe a schopnosti nachádzať krásu tam, kde by ju iní nehľadali. Fotografie: z archívu Martina Rybana Ukážka z knihy: Stál na prahu, potom vošiel dnu, posadil sa na stoličku a z vrecka kabáta vybral knihu. Obratne ako kúzelník v nej listoval. Dlhými prstami vyťahoval spomedzi stránok pohybli- vé obrázky. Príbeh bol iba na začiatku, keď náhle prestal čítať. Postavil sa, odložil knihu a povedal, že si na chvíľu odskočí. Na prahu dverí zastal, otočil sa ku mne a povedal: „Si zve- davý, ako príbeh pokračuje. Chceš to vedieť, ja viem, ale cena za to poznanie je príliš vysoká, ver mi,“ prestal rozprávať a smutne sa zahľadel do prázdna. Potom opäť pozrel na mňa a takto prehovoril: „A pamätaj... každý koniec je len novým začiatkom... ani sa nenazdáš, a som tu späť.“ Odišiel a dvere nechal otvorené dokorán. Vyparil sa jako duch a vzápätí sa spustil prudký lejak. Svietilo slniečko a z neba padali veľké kvapky. Vytrvalo klopkali na parapet verandy a usilovali sa niečo mi povedať. Ich reči som ale ne- rozumel. Čakanie na neznámeho nemalo konca. Ani klobúk s červenou hviezdou to nevydržal a spadol mi z hlavy. Spoje sa rozišli a zo slávneho symbolu Siedmich statočných ostal iba bezvýznamný kus novinového papiera. Na stoličke predo mnou ležala nedočítaná kniha. Mal som nutkanie po nej siahnuť a sám si v nej listovať. Ani neviem prečo, ale namiesto čítania rozhodol som sa ísť neznámeho hľadať.

Druhá zbierka poézie Bibiany Buchelovej je akýmsi vnútorným pokračovaním prvej zbierky, v ktorej autorka zároveň rozširuje a prehlbuje svoj poetický záber. Básne, ktoré sú intímnymi lyrickými reflexiami, sa okrem precíznej práce so slovom a zaujímavým pohľadom na možno bežné témy života, akými sú partnerské vzťahy, láska medzi mužom a ženou, vrúcny vzťah k deťom a rodine, vyznačujú krásnou symbiózou s krajinou, prírodou doma, na Slovensku, ale aj na cestách a prinášajú pozitívny čitateľský zážitok. To ale neznamená, že autorka vo svojej poézii nie je citlivá aj na temnejšie stránky života. S nesmiernou vnímavosťou zaznamenáva aj rodinné tragédie, smrť priateľky ako aj vlastné ťaživé emócie. Básne sú zrelou reflexiou, prelínaním všetkých vrstiev i farieb života, napísané básnickými prostriedkami, ktoré sa vynárajú nenútene a prirodzene, akoby rástli z vnútornej potreby autorky vyjadriť intímne nálady a vnútorné súvislosti.

Zuzana Šeligová predstavuje svoju novú zbierku poézie „Príbeh vody“, ktorá zachytáva citlivé vnímanie sveta a plynutie života cez osobitý autorský pohľad. Kniha je charakteristická aj svojím výtvarným a grafickým spracovaním a je určená milovníkom poézie, ktorí sa k nej budú radi vracať. Grafický dizajn: Tomáš Paulen

LÁSKA NA POČKANIE..., je v poradí už autorova 18. knižná publikácia, celkovo však iba v poradí 8. básnická zbierka. Ako to už v poézii býva a podľa autora aj má byť, je výrazom pohľadu na súčasný svet, ale z pohľadu už skúseného človeka. Autor vo svojich básňach nepopierateľne čerpá z osobne nažitého, ale aj zo súčasného diania v spoločnosti. Vo svojej poézii bez zábran poukazuje na chyby, ktorých sa vedome, či nevedome, dopúšťame vo vzťahoch, vo vzájomnom súžití a v prístupe k životu. Na problémy však iba nepoukazuje, ale zároveň, práve cez poéziu, ponúka aj vlastné východiská, pričom lásku a vzájomné porozumenie stavia vždy a za každých okolností, na prvé miesto. Ako človek a básnik iba dúfa, že aj cez jeho umelecké slovo si to raz a konečne uvedomíme všetci, teda aj tí, ktorí si myslia, že ich života sa poézia nijako netýka!

Keď nový deň príde, no ja odídem, odídem na druhý modrý svet, nechám ti na vankúši kvet, kvet ti mňa pripomenie. Keď neotvorím ráno svoje oči, keď neuvidím ranné slnko, nechám ti moje pero, pero mojich básní. Takto sa prihovára čitateľovi /či čitateľke?/ v svojom debute, básnickej zbierke Spočítaj mi môj dážď autor Dávid Dzimko. Jeho verše prezrádzajú citlivosť a aj skrytý smútok básnika, tajomstvá pocitov a nálad. Máme možnosť tieto tajomstvá odhaliť, keď sa začítame do jeho knihy.

Slovo básne je ako dobrý trójsky koník. Otvorte mu dvere do svojho vnútra! Keď vo Vás prehovorí, máte šancu cez autora vidieť svoje vlastné túžby, ale aj nepokoje, lásky i sklamania. Cítiť, kam sa pohol svet, kým sme mlčali, kým sme prehliadali, čo nám vzal a k čomu sa treba opäť vrátiť. Zbierka básní “Tak to cítim” je plná človeka. Možno aj tak sa dá pomenovať to, čím sa prihovárajú básne tejto knižky. Len na nás záleží nakoľko máme pre ne otvorené. Ján Nagajda je členom Spolku slovenských spisovateľov a je skúseným a talentovaným autorom. Niekto zažiari ako meteor a pohasne. Ďalší sa zas roky kryštalizuje. Iný po čase začne stagnovať a prešľapuje na mieste. Nagajda je však stále rovnako kvalitný. Takýchto autorov je potrebné si chrániť. A čítať! Nepíšu len pre seba. Zďaleka nie len pre seba. V dobrej poézii sa zrkadlia naše vlastné pocity, autor prenáša seba k nám, vkladá seba do nás a my sami používame jeho zrkadlo, aby sme sa zhliadli v tej najpravdivejšej podobe. Vidieť a nachádzať seba v druhom. Zvnútorňovať vonkajšie, vysielať obraz toho vnútorného. Básne Jána Nagajdu v zbierke básní Tak to cítim sú súčasné a živé. Na nič sa nehrá. „Len“ ľúbi a spomína a robí to s espritom a gráciou. Je autentický, nemôže nebyť invenčný. Inak sa nedá, pretože inak to ani nevie. Poézia Jána Nagajdu je jemnučko dráždivá, no svojou povahou cudná, ľúbostná a živelná v citovom vzplanutí, dráždivo zmyselná, ale stále vkusná, zavše aj taká, že z nej zavanie chlad trpkých výčitiek a zaznieva ozvena nezodpovedaných otázok. V týchto rovinách je Nagajda skutočne pôsobivý. Možno jeden z najpôsobivejších súčasných slovenských básnikov.

Ján Nagajda je skúseným a talentovaným autorom. Z formálneho hľadiska niet jeho básňam čo vytknúť. Vedzme, že im niet čo vytknúť ani z hľadiska obsahu a, čo je pri poézii najdôležitejšie, tej nepostihnuteľnej a nezmerateľnej citovej a myšlienkovej esencii. Niekto zažiari ako meteor a pohasne. Ďalší sa zas roky kryštalizuje. Iný po čase začne stagnovať a prešľapuje na mieste. Nagajda je však stále rovnako kvalitný. Takýchto autorov je potrebné si chrániť. A čítať! Nepíšu len pre seba. Zďaleka nie len pre seba. V dobrej poézii sa zrkadlia naše vlastné pocity, autor prenáša seba k nám, vkladá seba do nás a my sami používame jeho zrkadlo, aby sme sa zhliadli v tej najpravdivejšej podobe. Vidieť a nachádzať seba v druhom. Zvnútorňovať vonkajšie, vysielať obraz toho vnútorného. Básne Jána Nagajdu v zbierke básní Útek z tieňa sú súčasné a živé. Na nič sa nehrá. „Len“ ľúbi a spomína a robí to s espritom, gráciou, no i bonvivánstvom hodným jedného z posledných bohémov. Je autentický, nemôže nebyť invenčný. Inak sa nedá, pretože inak to ani nevie. Keby Nagajda písal o očiach modrých ako obloha – čo samozrejme nepíše – uverili by sme mu. Pretože presne tak by to i myslel. Vieme, že na to je príliš skúseným a talentovaným autorom. Z formálneho hľadiska niet jeho básňam čo vytknúť. Vedzme, že im niet čo vytknúť ani z hľadiska obsahu a, čo je pri poézii najdôležitejšie, tej nepostihnuteľnej a nezmerateľnej citovej a myšlienkovej esencii. Poézia Jána Nagajdu je v tejto zbiertke básní jemnučko dráždivá, no svojou povahou cudná, ľubostná a živelná v citovom vzplanutí, dráždivo zmyselná, ale stále vkusná, zavše aj taká, že z nej zavanie chlad trpkých výčitiek a zaznieva ozvena nezodpovedaných otázok, ktoré lemujú to mystické spolužitie muža a ženy, lebo všedný život predsa nie je zakaždým iba lúka milencov presvetlená svitom luny. V týchto rovinách je Nagajda skutočne pôsobivý. Možno jeden z najpôsobivejších súčasných slovenských básnikov.

Debutové knihy autorov pod 25 rokov sú na Slovensku čoraz väčšou vzácnosťou. Mladá generácia má však čo čitateľovi povedať, ako to dokazuje svojou básnickou výpoveďou aj Michal Šimon Hradský. Jeho výrazové prostriedky prezrádzajú, že v ňom slovenskej literatúre rastie pozoruhodný talent. Výstižný je názov jeho prvotiny – Tichá oslava, ktorý mapuje vnútorný svet básnika, plný zvláštnosti. Je to jedinečné skúmanie každodenných všedností, ktoré život prináša a ktoré básnická prizma mladého autora premieňa na čitateľskú, zážitkovú nevšednosť.

Anna Konrádova debutovala úspešnou zbierkou príbehov pre deti – Čobolievkovci. O rok na to jej vyšlo pokračovanie – Čobolievkovo. Zdalo sa, že sa ako autorka dvoch kníh, veľmi dobre prijatých čitateľskou obcou, bude venovať najmä tvorbe pre deti. V tomto roku však Anna mení žáner a ponúka čitateľom svoj interný, vnútorný svet v podobe básní. Je to svet ženy, ktorá vie byť otvorená, ale aj zahalená závojom tajomnosti. Predovšetkým je to však úprimné priznanie. Na otázku, k čomu, je odpoveď ľahká. K láske. K životu, k rodine.

Aj keď vydávanie poézie na Slovensku nie je zárobkovou činnosťou, vydavateľstvo Pars Artem sa rozhodlo pomôcť mladým, talentovaným autorom, ktorých tvorba je natoľko zaujímavá, že by mala patriť na pulty kníhkupectiev. K takým autorom/autorkám patrí Radoslava Hubeková, všestranne nadaná poetka a hudobníčka. Radka sa v roku 2023 stala laureátkou literárnej súťaže Pars Poetry. Čím je jej tvorba nevšedná? Pohľadom bytosti, v ktorej sa stretáva mladučké dievča, študentka, s dozrievajúcou ženou, ktorá sa pozerá na život cez prizmu veľkých citov. Táto zbierka je vizitkou toho, čo prežíva súčasná mladá generácia, čo ju zaujíma, čo ju trápi a čo teší.

Jarmila Štítnická je autorka, ktorú si pamätajú skoro všetky generácie. Jej básničky ozdobovali mnohé časopisy pre deti. Jej poézia je plná hravosti, ktorá prináša radosť deťom radosť nielen v podobe čítaného, ale aj počutého slova. Táto kniha by nemala chýbať v žiadnej rodine, v žiadnej škole a ani v žiadnej knižnici. Je obohatená krásnymi ilustráciami z dielne majstra ilustrácií, výtvarníka Martina Kellembergera.

Človek človeku človekom..., je autorov v poradí už 17. knižný titul a celkovo štvrtý zo série troch predchádzajúcich prozaických zbierok esejí, fejtónov a krátkych humorných poviedok (Štepený čertom, Trafený anjelom a Len také kecy), v ktorých autor svoje námety nepopierateľne čerpá najmä z najbližšieho okolia, ale aj zo súčasného diania v spoločnosti. Humorným, ironickým až satirickým spôsobom poukazuje na chyby, ktorých sa vedome, či nevedome dopúšťame vo vzájomnom súžití, v partnerských vzťahoch a celkovo v prístupe k životu. Je si vedomý, že vychádzajú prevažne z nažitého stereotypu, pričom sa vo väčšine prípadov sám a sebakriticky, s úsmevom, stavia do roly samotného terča, pre úsmev iného a k zamysleniu sa nielen samého seba, svojho bezprostredného okolia, ale najmä čitateľa. Autor sa vo svojich príbehoch snaží latentne poukázať na fakt, že v poslednej dobe, teda v súčasnosti, akoby sa človek vzďaľoval od človeka a svet evidentne nepoučený minulosťou, rútil sa kamsi do temnoty. Jeho, prevažne humorné príbehy však dávajú nádej k poučeniu sa a vnášajú tak cez úsmev ešte štipku svetla do života súčasného človeka!

Z tvorivej dielne Vlada Javorského v krátkom časovom rozpätí vychádza vo vydavateľstve Pars Artem už tretí román CHATA V HMLE. Verný svojmu celoživotnému záujmu, o humor a satiru, autor ponúka román skutočne vtipný, karikujúci osoby a ich nevyspytateľné výčiny zasadené do čarokrásneho prostredia našich hôr. Text plný vzrušujúcich akcií pohladí dušu čitateľa. Príbehy, ktoré dokážu byť kruto úprimné, ba priam smerom k súčasnosti, nekompromisne kritické. Pri bližšom pohľade na negatívne stránky hrdinov dokonca u autora s nezvyklým nábojom sarkazmu. Príbehy sú zámerne podávané po štipkách, lebo ako hovorí sám autor, humor je predsa len soľou a korením života. Aj keď je text bohatý na fantazijné prvky, v jeho centre sú zastúpené a zakomponované skutočné postavy a skutočné príbehy. Autorská licencia zveličovaním jednotlivých epizód umocňuje láskavý humorný pohľad na človeka, ktorý je autorovi vlastný. Konečným cieľom je túžba pripraviť čitateľovi priestor na oddych a relax. A hlavne, nastaviť zrkadlo samým sebe, lebo sa od hrdinov románu občas nelíšime...

K čitateľovi sa v tejto knihe dostáva krásny príbeh, ktorý tak trochu pripomína Annu zo Zeleného domu. Takú na slovenský spôsob, z malebnej slovenskej dedinky kdesi za horami a za dolami, ako by povedala naša „echtovná“, ľudová rozprávka. Z dedinky, ktorá sa pred niekoľkými desaťročiami možno ani nedala nájsť na mape, ku ktorej viedli krížne cesty zo všetkých strán sveta. V diaľke vláčik, pufkajúci, s drvenými vagónmi. Z neho vystúpilo malé, možno sedemročné dievčatko so strapatými čiernymi vláskami a nezbednými očkami, v ktorých sa skrývala obrovská zvedavosť. No nielen zvedavosť dievčatka, aj jeho srdce bolo obrovské. Všetko sa doňho zmestilo, každá spomienka. Na schody vláčika, po ktorých zišlo dole, na prvý pohľad, ktorý uprelo na krajinu pred sebou, na cestu údolím k bielemu domu s malými oknami, na drevené okenice, na dve ženy, ktoré postávali na dvore pred domom a čakali ho... Dievčatko malo pre ne trefné mená, mladá a stará babka, pretože obidve boli jeho babičky, aj keď jedna skôr prababička. Kdesi v diaľke kaštieľ a za kaštieľom hory, majestátne, krásne, s hmlou nad kopcami, v ktorej sa skrývali duše dávnych predkov. To všetko vytváralo v pamäti dievčatka krásnu mozaiku spomienok, prešpikovanú nárečím, čo každú chvíľu, strávenú v tejto čarovnej dedinke, u mladej a starej babky, robilo výnimočnou. Máme tu slovenskú Annu zo Zeleného domu. Príbeh, ktorý vás od prvej chvíle chytí za srdce.

Pamätáte sa na knihu Čobolievkovci od autorky Anny Konrádovej? V príbehoch milej rodinky, mamy, otca a troch detí, pokračuje aj v svojom najnovšom diele Čobolievkovo. Znovu sa stretneme s tými istými hrdinami, znovu sa zasmejeme na ich zábavných príhodách, znovu sa nadýchame vône ich jedinečného domova a znovu zistíme, ako sa žije v malom slovenskom mestečku dnešných čias. Pretože Čobolievkovo by mohlo byť všade. Ale len autorka Anna Konrádová vie, kde skutočne je. Ilustrácie: Igor Cvacho