Pars Artem strana 4 z 4

Miroslav Kapusta je slovenský spisovateľ a básnik, člen Spolku slovenských spisovateľov a vedúci pobočky PARS ARTEM pre banskobystrický región. Doteraz vydal 16 kníh (poézia, próza, knihy pre deti). Básnická zbierka – KÝM ZASPÍM..., je jeho v poradí už 8. zbierka poézie, v ktorej autor odráža všetko čomu verí, čím žije, čo za svojich 70 rokov stihol nažiť, ale ešte nestihol vložiť do svojich predchádzajúcich diel. Ako básnik, kým je teda ešte tu, dovoľuje si metaforicky vo svojich básňach zľahka podotknúť, že: Človek by sa mal vždy snažiť o dobro, pomôcť slabšiemu ak je treba a v rámci vzťahov dbať aspoň o dodržanie svojho slova v danom sľube, lebo to pokladá za základ pri budovaní vzájomnej dôvery a zároveň to považuje aj za prejav úcty nielen k osobe, ktorej ho človek dá, ale i k sebe samému. Je tiež zmierený so všetkými hlúposťami, ktoré kedy vykonal, dokonca aj s tými, ktoré si nikdy neodpustil a ktoré sa mu nepodarilo napraviť, lebo bez nich by to už nebol on, ale niekto úplne iný! A verí v "motýlí efekt", pretože v tomto svete a teda aj v živote každého, všetko so všetkým súvisí a keď príde ten čas a aj on pocíti znásobený dotyk vánku jeho krídel, je pripravený niesť aj zodpovednosť za všetky svoje chyby, dokonca i za tie, ktoré mu snáď ešte len bude dopriate vykonať, lebo taký život si vybral, taký žije a iba ten ho pripravil na všetko, čo so s ním súvisí. Aj to, nespoliehať sa veľmi na druhého, pretože aj tí druhí majú čo robiť, aby sa popri inom stíhali venovať náprave vlastných chýb a hriechov, kým aj k ním raz dôjde – zosilnený závan v mávnutí krídel motýlích! Ilustrácie: Miroslav Pazdera Už v roku 2017, po autorovej prvej zbierke krátkych próz – ŠTEPENÝ ČERTOM, súbore jednoduchých príbehov zo života, bolo zjavné, aj vzhľadom na jej ohlas u čitateľa, že sa autor časom pokúsi o ďalšie, nezávislé pokračovanie. Aj sa tak stalo. Jeho druhá zbierka krátkych próz dostala názov TRAFENÝ ANJELOM. Keďže sa týmto čerti a anjeli v názvoch jeho kníh vyčerpali, jeho tretia kniha sa volá LEN TAKÉ KECY. Tak ako v predchádzajúcich dvoch, autor sa i v nej zameriava predovšetkým na láskavý a oslobodzujúci situačný humor, vyplývajúci najmä z dlhoročných manželských vzťahov. Jeho osobná skúsenosť v jednotlivých príbehoch si nekladie žiadne literárne ciele, až na jeden – pobaviť svojho čitateľa. Päťdesiat päť príbehov, ktoré sú v knihe obsiahnuté, mapuje dianie v rodinách i spoločnosti počas nedávnych rokov pandemických opatrení, až po súčasnosť. Autor si je vedomý, že čitateľ sa s mnohými príbehmi stotožní, prídu mu osobne i ľudsky blízke a v čitateľovi budú emočne ešte dlho doznievať – minimálne vo forme úsmevu.

V knihe próz Timrava je divoká čierna voda s podtitulom ...šír lásku, ty kompót... jej autor Stanislav Háber konštatuje: „Pomenovanie Slovák znelo kedysi ako synonymom človeka. Všetko sa zmenilo 12. októbra 2022, keď terorista (†19) zabil dvoch mladých mužov. Matúš (†23) a Juraj Vankulič (†27) zomreli preto, že patrili k menšine. Láska je pre človeka najvyššou hodnotou a každý miluje rovnako. Ľudia z LGBTIQ komunity cítia lásku ako ktorýkoľvek iný človek. Medzi prvými sa ozvali najvzdelanejší – vedci. Strašný čin odsúdili a určili definíciu lásky ako „silnú náklonnosť k určitej osobe na základe telesnej, duševnej a citovej príťažlivosti.“ Ide o cit človeka k človeku, a nie jedného pohlavia k inému pohlaviu. Zakazovať lásku je absurdné.“ Autor v prózach reflektuje absurdity našej súčasnosti. Najznámejší umelec na svete slovenského pôvodu Andy Warhol mohol ako člen LGBTIQ komunity rozvíjať svoj talent dávno predtým, kým u nás pretrváva voči inakosti doteraz nezmyselné nepochopenie. Úryvok z knihy: Keď mal tesne pred smrťou a bol viditeľne chorý, na otázku, čo sa mu stalo, mi odpovedal: „Dostal som účet za mladosť.“ Sesi (vlastným menom Jozef Lauko) bol námestníkom legendárneho komunistického ministra kultúry a básnika Miroslava Válka. Sesi ako bratislavský bonviván mal inšpiratívne schopnosti. Miloval kone a bol šéfom jazdeckého oddielu v Petržalke. V Slovenskom národnom divadle potrebovali v divadelnej hre vojaka na koni. Chodieval z Petržalky cez Starý most v dobovokostýme z prvej svetovej vojny. Vystúpil v danej časti hry v divadle na scéne aj s koňom a šiel domov. Raz sa vracal cez ešte pôvodný starý Most Červenej armády postavený po vojne v roku 1945, čo bola rozmlátená stavba. Mala úzky chodník pre peších chodcov vedľa mohutnej kovovej konštrukcie na kamenným pilieroch v toku Dunaja. Z povrchu hladiny rieky sa parilo. Cesta pre chodcov bola úzka. Ako sa vynoril jazdec v starej vojenskej uniforme z hmly, oproti šla babka. V úžase spľasla rukami: „Vojačik! Kdeže si sa tu vzal?“ Hneď pochopil, že si stará pani nie je istá, či nevidí prelud. Sesi z koňa na prekvapenú starenku zakričal: „Odkiaľ by som šiel babička? Z frontu!“ Od vojny prešlo tridsať rokov. Boli sedemdesiate roky 20. storočia. Vtipkár Sesi si zo starej panej vystrelil.

Vydavateľstvo Pars Artem prináša milovníkom zážitkovej prózy debutovú knihu Anny Hrubej, autorky nevšedného, komorného štýlu. V jej knihe máte možnosť spoznať prežívanie ženy, ktorá žije na prvý pohľad celkom obyčajné príbehy, s akými sa denne stretáva množstvo iných ľudí. Optika autorky ich však robí výnimočnými. Ilustrácie: Simon Graham Carina

Pamätáte sa na knihu Čobolievkovci od autorky Anny Konrádovej? V príbehoch milej rodinky, mamy, otca a troch detí, pokračuje aj v svojom najnovšom diele Čobolievkovo. Znovu sa stretneme s tými istými hrdinami, znovu sa zasmejeme na ich zábavných príhodách, znovu sa nadýchame vône ich jedinečného domova a znovu zistíme, ako sa žije v malom slovenskom mestečku dnešných čias. Pretože Čobolievkovo by mohlo byť všade. Ale len autorka Anna Konrádová vie, kde skutočne je. Ilustrácie: Igor Cvacho

Bratislavské povesti z palácov aj predmestí Poznáte povesti z dávnych bratislavských švrtí Vydrica a Zuckermandel? Viete, že chudobných rybárov, čo tu žili, dlho chránila vodná víla Striebruška? Zaľúbila sa do jedného z nich, no aj keď bola jej láska opätovaná, medzi ľuďmi dlho nepobudla... Jej otec, kráľ jeseterov, strašný vládca Dunaja, niekoľkokrát zaplavil Bratislavu veľkými povodňami. A iba potom, keď sa Striebruškin syn Jakub stal richtárom, prestal mesto ohrozovať rozbúrenými vodami. Každému čitateľovi príde na rozum otázka: odkiaľ to autorka všetko vie? Nuž, niečo prezradili dlažby v bratislavských uliciach, niečo samotný Dunaj, niečo balvan pod bratislavským hradom, niečo Rolandova socha na hlavnom námestí. Veď v Bratislave sa dá o peknú povesť potknúť na každom rohu. Ilustracie: AItech