Pars Artem strana 5 z 5

Autor svojím bohatým popisným štýlom príťažlivo približuje čitateľovi krásy ostrova, na ktorom sa podstatná časť príbehu odohráva. Ani neviete ako, a zrazu, vtiahnutí do deja vnímate šum mora, nechávate sa hladiť slnečnými lúčmi na brehoch Jadranu, chránite sa pred búrkou. Plačete a smejete sa spolu s hrdinami príbehu. Ak by nebol Noah v priebehu deja, ktorý sa v knihe s rovnomenným názvom odvíja, konfrontovaný s vlastným temným ja, mohli by sme ho označiť za ideálneho muža. Inteligentný, vnímavý, citlivý, príťažlivý... Noahovi však nie je súdené prežívať svoj život v osobnej sterilite, keďže je priam vymršťovaný do vzťahov s osudovými ženami. Jeho osobná integrita je narúšaná konaním žien, ktoré mu život podkladá pod nohy, žien ktoré rozhodne stoja za hriech. Noah je nútený vysporiadať sa s osobnými problémami, pre ktoré nenachádza pomenovanie ani riešenie vo svojej bohatej praxi špičkového psychológa, tak povediac v priamom prenose. Niekedy to vzdáva a necháva situácii voľný priebeh, aby sa vyvŕbila po svojom. Či bude Noah schopný sa nakoniec popasovať s výzvami, ktoré ho postretli, či to vzdá alebo prenechá iniciatívu niektorej z femme fatale, ktoré mu vstúpili do života, sa dozviete na konci strhujúceho príbehu NOAH.

Máte radi kvety? Učíte svoje deti, že sú najkrajším darom pre tých, ktorí sú vám blízki? A tušíte zároveň, že sú najmilším spoločníkom, ktorému sa môžete so všetkým zdôveriť? Nikdy neprezradia vaše tajomstvá – mlčky stoja vo vázach, či v črepníkoch, alebo v záhonoch na záhrade a počúvajú vás... Občas aj čosi zašumia... listami, okvetím... Chcú vás utešiť, poláskať svojou krásou, povedať, že vás chápu. Neveríte? Spisovateľka Zuzana Kuglerová vás o tom presvedčí v útlej knižke Rozprávky pre moje kvety, v ktorej sa rozpráva so svojimi kvetmi. Kniha je rozdelená na dve časti – Príbehy pre moje kvety a Rozprávky o záhrade. Príbehy, pretkané filozofickým posolstvom, nesú v sebe autorkin nevšedný pohľad na svet a medziľudské vzťahy. Sú určené pre deti od 10 rokov. Knihu ilustrovala vynikajúca slovenská výtvarníčka Alexandra Geschwandnterová. Ukážka z knihy: Príbeh pre moju orchideu „Vymysli mi príbeh!“ požiadala orchidea pani Rozprávku. „S príbehmi to nie je iba tak,“ pokrútila hlavou Rozprávka. „Príbehy prichádzajú samy.“ „Ako to?“ chcela vedieť orchidea. „Jednoducho… Zošmyknú sa po slnečnom lúči. Alebo vsiaknu do vône. Alebo vkĺznu s nočným tieňom. Proste sa zjavia. Sadnú si na blesk z neba. Spadnú z višne, možno aj z jahody. Priplazia sa. Zašumia v pávom pierku. Príbehy sú proste také. Musíš na ne počkať.“ „Ako dlho?“ „Pokiaľ ťa čakanie nezačne trápiť. Potom sa jeden z príbehov zľutuje a objaví sa.“ „Keď ja sa neviem trápiť…“ zaviala orchidea pôvabne lupeňmi. „Kvitnem si v črepníku a je mi dobre.“ „Načo chceš potom príbeh?“ „Možno práve pre to trápenie. Nech ho spoznám aj ja.“ „Ach taaak,“ zahvízdala pani Rozprávka. „Ak túžiš iba po tom, zariadim to.“ Vybrala sa za prvým príbehom a čosi mu pošepkala do uška. Potom sa vybrala za druhým a tiež mu čosi pošepkala do uška. Urobila to tak aj s tretím, štvrtým, piatym, ba dokonca aj so šiestym. Nuž, a to bolo takto: prvý príbeh sa kamarátil s páľavou, druhý s víchricou, tretí so severákom, štvrtý s mrazom, piaty s krupobitím a šiesty so suchom. Všetkých požiadala, aby navštívili orchideu. Nastal čas páľavy, čas víchrice aj čas severáka, čas mrazu, krupobitia aj čas sucha. Čas je čas, najradšej sa hrá s tým, čo je krásne. Premenil orchideu na nepoznanie. Lupene z nej spadli, zostala iba nahá byľ. Aj tá sa postupne zošúverila a zhnedla. Napokon z krásneho snehobieleho kvetu zostali iba korene. Až vtedy orchidea pochopila, kam ju doviedla jej žiadosť. Zavolala na pani Rozprávku a poprosila ju: „Vráť mi, čo som stratila…“ „Ale to už bude iný príbeh!“ pokrútila hlavou Rozprávka. „Nevadí. Len mi ho daj. Zaplatím, čím len chceš.“ „Nezaplatila si už dosť? Nedala si už všetko? Máš vôbec ešte niečo?“ pýta sa jej Rozprávka. „Pravdaže mám. Schopnosť znovuzrodenia!“ zvolala orchidea. „To potom musím pohľadať najstarší zo všetkých príbehov, ten, čo bol pri stvorení sveta,“ zamyslela sa pani Rozprávka. „Veď iba on si zaslúži takú veľkú obeť. Idem poň, orchidea. Ty tu zatiaľ čakaj.“ „Dokedy budem čakať?“ v otázke orchidey je naliehavosť aj strach. „Tak dlho, ako bude treba!“ vysvetľuje Rozprávka. V jej odpovedi je všetka múdrosť času. Pretože každé znovuzrodenie potrebuje svoj kolobeh. Svoju jar, svoje leto, svoju jeseň aj svoju zimu.

Neullior Aeternum je pseudonym. Takúto formu prezentácie pod iným menom v dejinách poézie už použilo mnoho ľudí, je to však neobvyklé, ak je to pri debute. V takomto prípade sa to stáva, ak sa v živote autora stali veľké tragédie - osobnostného a citového charakteru, keď človek musí bojovať s tieňmi vlastnej minulosti a postaviť sa im tvárou v tvár. Schopnosť bojovať s vlastnými démonmi a vyhrať nad nimi je daná len veľkým dušiam, ktoré sa neboja ukázať svoje vlastné ja. Tak je to aj v prípade debutovej zbierky Neullior Aeteurnum, víťazky súťaže PARS POETRY 2018, ktorú každý rok organizuje vydavateľstvo PARS ARTEM. Na otázku, čím je Neullior výnimočná a prečo vyhrala práve ona, je jedna odpoveď. Do Neullior sa prevtelila Sapfó, ktorá písala o krásach lesbickej lásky s plným nasadením svojho srdca. Podobne píše aj Neullior. Nevystatuje sa svojou orientáciou, ale ani ju neskrýva. Táto útla knižka vás uchváti hĺbkou svojho prežívania, ukáže vám také územie slovenskej poézie, ktoré bolo doteraz tabu. Je to územie vzťahu ženy k žene so všetkými jeho tajomstvami, úzkosťami, vášňou a stratami.

Pieseň Voda čo ma drží nad vodou v podaní skupiny Elán už nepochybne dávno patrí k zlatému fondu súčasnej slovenskej pesničkovej tvorby. A autor textu, Jozef Urban k najlepším básnikom svojej generácie. Príbeh vzniku textu, ako aj život búrliváka Jozefa Urbana, ktorý tragicky zahynul pod kolesami auta, nájdete v tejto knihe. Stretnete sa v nej s dvoma podobami Urbanovej osobnosti, s jeho vnútorným Kainom a Ábelom. Nájdete v nej však ešte viac: ďalší príbeh, a to filmu o Jožovi Urbanovi, ktorý vznikal s obrovským nadšením pár jednotlivcov. A vznikol aj vďaka tomu, že iný básnik, ktorého meno sa dozviete práve v knihe, sa vzdal svojich celoživotných úspor a venoval ich na realizáciu filmu. Preto by sme túto knihu mohli nazvať aj knihou piesne Voda, čo ma drží nad vodou a filmu, ktorý inšpirovala. V prvej časti knihy „Môj kamoš Ondro“ autor Ondrej Kalamár plasticky vykresľuje mnohovrstvovú osobnosť skvelého básnika a textára Jozef Urbana, vo všetkých jeho podobách i rozporoch, na jednej strane až striktného „poctiváka“ a na druhej strane nevypočítateľného búrliváka. Ale aj pri rozporuplnosti jeho základnou vlastnosťou bola bola rýdza človečina, ktorou si dokázal získať skoro každého. Pôvodný text vyšiel samostatne pred piatimi rokmi a slúžil ako literárna predloha k filmu Voda čo ma drží nad vodou. V tejto knihe je doplnený a rozšírený. Druhá časť knihy je venovaná samotnému filmu a to od myšlienky na jeho vznik, až po realizáciu. Príbeh, taký neuveriteľný, že keby na jeho konci nestál hotový celovečerný hraný film, pôsobil by ako čistá fikcia. O filme vznikajúcom takou dokonalou súhrou náhod, že by to nevymyslel ani najlepší scenárista. Ale hlavne o tom, ako niekto dokáže ísť za svojou ideou, dá sa povedať – proti všetkým a všetkému. Príbeh o nádejach, sklamaniach, radostiach i bolestiach, plný priam neuveriteľných zákulisných historiek zo samotného priebehu filmovania, ktorý vám ho priblíži tak, že nadobudnete dojem, akoby ste boli priamo pri tom. K tomuto dojmu prispieva aj rozsiahla fotografická príloha z natáčania.

Aj vy ste presvedčení, že vaše dieťa potrebuje do života znalosť svetových jazykov? Ak áno, tak presne v tomto vám môže nenásilným a hravým spôsobom pomôcť kniha úspešnej slovenskej spisovateľky Danky Janebovej. Je to príbeh, ktorý sa denne odohráva v mnohých mladých rodinách, plný láskavého, nevtieravého humoru. Sledujeme v ňom malú Lauru a jej bračeka Sebastiána pri ich každodenných starostiach aj radostiach. Veď robia to isté, čo všetky deti. Chodia so svojou mamou a tatinom na prechádzky, ku starkej, oslavujú spolu Vianoce aj Veľkú noc, navštevujú ihrisko aj park. Pri tejto knihe môžete zažiť krásne chvíle s vašimi deťmi večer pod spoločnou perinou. Môžete sa zahrať aj na kúzelníkov. Pretože len čo im dočítate kapitolu po slovensky, môžete si nalistovať jej anglickú či ruskú verziu. Vaše deti sa tak nielenže naučia rozoznávať jednotlivé jazyky, ale aj ich odlišnosti a zvukomalebnosť. Kniha je taktiež výbornou pomôckou pre školy, najmä pre prváčikov a druháčikov. Radi po nej siahnu všetci dospeláci, ktorí to so vzdelaním svojich detí myslia vážne: mamičky, otcovia, staré mamy, dedovia, ale aj učiteľky. Kniha je doplnená pôvabnými ilustráciami českej výtvarníčky Barbary Issy Wagnerovej, ktorá sa môže pochváliť tým, že jej tvorba našla odozvu aj v zahraničí. Jej ilustrácie sú vysoko hodnotené napríklad vo Francúzsku. Ilustrácie: Barbara Issa Wagnerová

Máte doma školáčika – prváčika? Alebo škôlkara, ktorý chce spoznať tajomstvo abecedy skôr, než pôjde do školy? Presne pre nich je určená krásna obrázková knižka autorskej dvojice Ľubomíra Miháliková a Katarína Ilkovičová. Veselým hravým spôsobom v nej deti postupne spoznávajú samohlásky, pomocou krátkych básničiek sa učia, ako ich správne vyslovovať. Nechýba ani hra na skrývačku v riadkoch básní, v ktorých môžu deti jednotlivé samohlásky hľadať. Kniha je výbornou pomôckou aj pre vyučovanie v škole, pomocou ktorej deti omnoho ľahšie zvládnu nielen učivo ale aj domáce úlohy. Vďaka veselým, pestrofarebným obrázkom a hravej forme básní sa pre nich môže stať aj príjemným spoločníkom na večerné čítanie s mamou, oteckom, starkou, či starkým. Vaše dieťa tak môže zistiť, že kniha je plnohodnotnou náhradou počítačových hier či televízora. Foto: Miroslav Huptych

Zuzanu Kuglerovú vníma široká čitateľská obec najmä ako prozaičku. Autorka sa môže hrdiť tým, že jej knihy, ktoré oscilujú medzi žánrom povestí a fantasy, oslovili tisícky čitateľov a pravidelne sa umiestňujú na čelných miestach v čitateľských rebríčkoch. Avšak druhým pólom, takpovediac bytostnou emocionálnou časťou Zuzany Kuglerovej, je poézia. Práve preto má na svojom konte niekoľko kvalitných básnických zbierok, pričom jej najnovší poetický opus znesie aj tie najprísnejšie kritéria. Dá sa vtesnať niekoľko desaťročí bolestivo prežitého života do jednej zbierky? Zrejme áno. Autorka Zakázanej záhrady to dokazuje priamo básňou a vierou v slovo a svoj básnický talent. Na širokej ploche vyše stosedemdesiatich strán prechádza spomienkami, tým zázračným ale zároveň trýznivým vnútorným albumom citov, obrazov a situácií, ktorý nosíme v sebe, avšak iba poniektorí to vieme pretaviť do umeleckého tvaru. Zuzana Kuglerová sa neschováva za postmoderné čarovanie so slovami, nezahmlieva to čo chce povedať, ale hľadá správny zrozumiteľný jazyk a ním komunikuje s čitateľom. Úprimná až na dreň, kritická aj sebakritická, milujúca, strácajúca, hľadajúca. „Neviem, kam zmizli staré mamy, / Čo mali v očiach teplo oráčin / Vo vráskach vôňu čerstvej slamy / A v srdci biely obláčik.“ píše autorka vyznanie – spomienku, aby úplne v inom emocionálnom rozpoložení ukončila báseň Šťastné fotografie s podtitulom „Pätnásť rokov v záchodovej mise“ mrazivým konštatovaním: (Ak som niekedy prežila peklo, tak som ho zažila v cirkvi). A tak by sme mohli pokračovať v prípade básní so sociálnou tematikou, básní hľadajúcich dobro v ľuďoch či citlivo mapujúcich svet, ktorý nás obklopuje. Vstúp teda čitateľ do Zakázanej záhrady. Je to skrátka záhrada, v ktorej rastú kvety skutočnej poézie.

Tajomná Ráchel Noa sa ako prízrak vynára z internetového sveta, aby priniesla svoju vášnivú výpoveď o živote, láske a smrti. Hoci zatiaľ publikovala poéziu iba na Facebooku, jej básne prezrádzajú, že na scénu slovenskej poézie vkročilo zvláštne stvorenie. Jej debutová zbierka Havran v kávomate, je presne ako káva. Silná. Niekedy až príliš. Neznesiteľne úprimná, no zároveň neodolateľná tou zvláštnou arómou, akú má v sebe nezameniteľná osobnosť. Kniha vznikla výberom z viac ako desaťročnej tvorby a odzrkadľuje rôzne chute života, atmosféry, nádeje aj sklamania, ktoré Ráchel prežila za tento čas. Vnútorne je členená do troch kapitol, pričom každá z nich obsahuje 33 básní. V prvej kapitole zažijeme opojenie láskou a jej túžbami, v druhej precestujeme s Ráchel , kávou a havranmi celý svet, aby sme v tretej spočinuli pred nevyhnutnosťou osudu. Veľké príbehy sa vždy odohrávajú pred tvárou smrti. Napriek ťaživosti témy lúčenia, dokáže autorka aj sem vniesť mäkkosť a ladnosť. Jej poézia je intímnou spoveďou ženy, ktorá veľa v živote prežila, ale ešte viac dúfa v silu života. Kto je teda Ráchel Noa? Obyčajná žena, bojujúca s obyčajnými neobyčajnosťami života o ktorých nám posiela tajné správy po havranoch. Je presne taká, ako mnohí z nás...Knihu po výtvarnej stránke dotvoril významný český maliar a básnik Ladislav Maria Wagner.