Enzo Ferrari: Človek, autá, preteky, stroje

---

S Enzom Ferrarim som sa súkromne stretol len raz – koncom leta roku 1975. Bol som v Maranelle s Philom Hillom, skvelým americkým pretekárom, ktorý v roku 1961 vyhral majstrovstvá sveta pre Ferrari po tragických pretekoch v Monze, kde jeho hlavný rival a tímový kolega, gróf Wolfgang von Trips, zahynul pri poondiatej havárii. Hill, citlivý a hĺbavý človek, opustil tím Ferrari o rok neskôr uprostred hlasných výčitiek. Bol preč už trinásť rokov, keď sme spolu prišli do mesta pracovať na dokumentárnom filme. Hilla bez varovania zavolali do Ferrariho tmavej kancelárie s modrými stenami. Prečo pozvali aj mňa, mi dodnes uniká. Bol som americký novinár, ktorý nemal formálne väzby na Hilla, ani na továreň Ferrari, preto sa mi moja prítomnosť zdala celkom zbytočná. Enzo Ferrari bol impozantnejší človek, než som očakával. Meral viac ako 180 centimetrov, bol teda o pol hlavy vyšší než Hill, ktorý bol, ako mnohí skúsení pretekári, štíhly a takmer krehký. Jeho hostiteľ, ktorý mal vtedy sedemdesiatsedem rokov, sa pohyboval s nápadnou ľahkosťou úspešného Taliana, mal výraznú bradu vystrčenú dopredu, vystretú hruď, roztiahnuté paže a veľké ruky načiahnuté až po nebo, keď nám kýval pri príchode. Jeho dozadu vyčesané biele vlasy, panovačný orlí nos a fádny oblek predstavovali dobre známe obchodné značky a neprekvapili ma. Slnečné okuliare, ktoré čoraz bežnejšie nosil na verejných vystúpeniach a ktoré mu dodávali zlovestnú osobnosť starnúceho kápa, vtedy nemal, čo len odhaľovalo jeho rozžiarený, strhujúci pohľad. Zaskočil ma však jeho jemný a zvučný hlas. Očakával som zvučný, silný, vzletný a dominantný hlas, alebo možno dokonca mrmlanie podobné Brandovi, spopularizované v nedávno premietanom Krstnom otcovi. Skrátka hocičo okrem zamatových tónov, ktoré sa rozliehali v tichej miestnosti. Ferrariho burácajúce záchvaty hnevu boli legendárne, ale v ten deň – deň nastolenia mieru – pôsobil umiernene a tak trochu utlmene.

Popredný americký motoristický novinár Brock Yates vo svojej inšpiratívnej biografii ikony automobilového pretekania v 20. storočí, Enza Ferrariho, pristupuje s neskrývaným odhodlaním kvetnato, ale čo najvernejšie vykresliť tohto velikána motoršportu. Enzo Ferrari pod Yatesovým psychologickým mikroskopom odhaľuje svoje intímne miesta, ktorým sa najmä talianska tlač celé desaťročia obrovským oblúkom vyhýbala. Ferrari, ktorý rád okolo seba vytváral nepreniknuteľnú auru tajomnosti a neváhal ju marketingovo využívať, zostáva demaskovaný so všetkými svojimi ľudskými prednosťami, ale aj slabosťami. Yates neváha vyzdvihnúť nezmazateľné úspechy Starého pána, ako ho na sklonku života všetci volali, ale aj poodhaliť súkromné peripetie a rozbor osobnosti, ktorá svojou železnou vôľou dokázala to, čo len málokto v tomto športovom odvetví. Životný osud Enza Ferrariho, ktorý ešte ako mladík prišiel o otca aj brata, sa odvíjal na pozadí dramatických historických udalostí dvoch svetových vojen, úsvitu automobilového pretekania a vinul sa ako prastará Via Apia Apeninským polostrovom v povojnovom období. Za ten čas sa z neznámej Scuderie Ferrari stala rešpektovaná a komerčne mimoriadne úspešná značka a z jej majiteľa sivá eminencia celého motoršportu. Je priam pozoruhodné, že Ferrari dosiahol status národnej ikony, „rímskeho prokonzula“ so všetkými svojimi „spiatočníckymi“ názormi na moderné technológie, lebo aj napriek tomu sa jeho autá svojimi výkonmi a nesporne príťažlivou eleganciou držia na špici automobilových pretekov už viac ako 70 rokov. Netreba pritom zabúdať, že vďaka nezlomnej vôli samotného Ferrariho sa tak deje nepretržite a v mimoriadne silnom konkurenčnom prostredí. Mnohé, ak nie všetky značky s výnimkou Ferrari čas od času (a niektoré aj natrvalo) vypadli z kolotoča Veľkých cien. Nie však Ferrari. V tom sú táto značka a jej zakladateľ navždy zapísané v dejinách motoršportu a automobilového priemyslu. Z oboch sa stali legendy so všetkými pozitívami aj negatívami. A práve Yatesovi sa podarilo vyváženým spôsobom, cez vrcholy a strmé pády,
menej