Tvoja rodina nie je tvoj osud: Nedovoľte, aby traumy rodičov ničili váš šťastný život

Na úvod by som chcela zagratulovať autorke k tejto briliantnej knižke, ktorá sa číta veľmi, veľmi ľahko. Som z nej nadšená a neviem si ju vynachváliť. Gyönyörű szép lelke van a könyvnek.

Poznáte ten pocit, keď spomalíte, do ničoho vás nikto a nič nenáhli, počúvate spev vtákov, cítite, ako sa lúče slnka dotýkajú vašej pokožky? Keď je vaše telo zrelaxované, myseľ otvorená, dych spomalený a myšlienkami ste v okamihu prítomnosti? Práve takto sa cítim pri čítaní tejto knižky. Moja zvedavosť, otvorenosť a záujem sa zvyšujú s každou jednou stranou.
Je napísaná veľmi ľudsky, empaticky. Na jednej strane rozoberá negatívne dopady na človeka spôsobené iným, na druhej strane nás upozorňuje, že aj rodič je len človekom.

Knižka sa nesie v duchu dedičnosti transgeneračnej traumy, ktorú si ako takú škatuľku nesieme so sebou počas celého nášho života. Prejavuje sa v našich partnerských vzťahoch, vo vzťahoch s kamarátmi aj s kolegami, s našou rodinou, našimi deťmi a vo vzťahu k sebe samým.

Spisovateľka vyzdvihuje, ako a prečo je dôležité o zažitých traumách nemlčať. Nemlčať a neutajovať, pretože si tajomstvá raz predložia účet, ktorý splatiť nebudeme vedieť. Rozoberá, ako nám naši rodičia chcú dobre, ako sa snažia o to, aby nás ochránili pred každým vetrom, ako nás vychovávajú podľa ich najlepších možností a ako by sa to dalo inak. Rozpitváva, aký dopad má na dieťa výchova bitkou, hanlivými slovami, trestami, neprítomnosťou rodiča, láskou, hanbou, krikom ...

Ak ste čítali oranžovú knižku od Philippa Perry, „Toto by mali prečítať naši rodičia“, a páčila sa vám, som si viac než istá, že si zamilujete aj túto.

V knižke nachádzame rôzne skutočné udalosti, ktoré sa pani psychologičke prihodili na terapiách či v bežnom živote. Príbehy, ktoré, sem-tam pobúria, sem-tam zosmutnia, a sem-tam si poviete: „Áno, poznám to.“

Ako som sa blížila ku koncu knižky, myslela som si, že tento „zázrak“ sa jednoducho rozplynul — tak letmo bez silného záveru. U mňa však koniec tejto knihy neznamená knižku umiestniť na svoje miesto na políčku. Na posledných stranách sa situácia vygradovala, aspoň pre mňa. Autorka nás priam povzbudzuje, aby sme si vytvorili svoj genogram rodiny. A ja po nej určite vyštartujem, pretože ako sa v knihe spomína: „Nepoznám vzrušujúcejšiu cestu než sebapoznávanie.“