Alexander Halvoník

Knižka azda najproduktívnejšieho literárneho kritika – výber z literárnej publicistiky (z obdobia rokov 1995 – 2004) – sa skladá z troch častí. Prvú časť tvorí Halvoníkov pokus o syntetizujúci pohľad na charakter vývinových tendencií v slovenských kultúrnych, ale najmä literárnych dielach. Druhú časť tvoria bilančné štúdie a tretiu časť tvoria samostatné recenzie diel jednotlivých autorov. Teda ak to zhrnieme, máme pred sebou vcelku reprezentatívnu vzorku literárnokritickej práce. Alexander Halvoník zaradil do analytickej časti svojej knihy zväčša recenzie, v ďalšej časti sa môžeme stretnúť aj s portrétnou štúdiou a inými žánrami literárnej publicistiky. Práca má esejistický charakter, je náčrtom základných téz, ktoré ovplyvňujú charakter slovenskej literatúry.

Aká je teda pravda o Picassovi umelcovi a Picassovi človeku? Na túto otázku sa pokúša odpovedať viac ako tridsať rokov po smrti veľkého majstra francúzsky biograf Henry Gindel, autor mnohých životopisov celebrít 20. storočia, napr. Coco Chanel

Takmer dobrodružný, dojímavý i veselý príbeh mátožieho mládenca Bertíka, ktorý sa pohybuje vo svete, ktorému nerozumie a ktorý nerozumie jemu. Aj on by chcel, aby všetko bolo inak, aby v jeho rodnom jazere boli ryby a raky, aby sa všetci k sebe správali slušne a aby sa nikto nemusel báť toho, čoho sa báť nemusí, a bál sa len toho, čoho sa treba báť. Lenže všetko je inak, ako si predstavuje. Mátoh, ktoré sú na svete na to, aby sme sa ich báli, sa už nikto nebojí, no bojí sa mátoha Bertík. Takmer všetkého: obyčajných vecí, vlastných sestier, rybárov, zvierat, slabých i mocných, dobrých i zlých, chlapcov i dievčat, dokonca slnečného dňa. Až kým mu do cesty nepríde naozajstný priateľ - pes básnik, ktorý ho naučí, že život je zvláštna a veru aj náramne zábavná hra, v ktorej vyhráva ten, kto sa nebojí. A v ktorej nejde ani tak o výhru, ale o rovnováhu medzi dobrom a zlom, nocou a dňom, keď slabé býva nezriedka silnejšie ako hrubá sila. Keď v sebe nájde takúto rovnováhu, keď si ju vydobyje v zápase s vlastným strachom, až vtedy dostane šancu stať sa naozajstným princom. Až vtedy nájde lásku, priateľstvo, šťastie i pokoj. A najmä svoje jazero, kde môžu byť všetci spokojní a šťastní, i keď je každý celkom iný. Aj tento príbeh je možno trochu iný, ako bývajú rozprávkové príbehy, no jeho inakosť je záhada.

Hélene Destréeovej, bezdetnej učiteľke biológie, sa akosi nepozdáva psychický stav jej dvanásťročného žiaka Théa. Vysvitne, že chlapec dlhodobo trpí pre rozvod rodičov a tajne sa uchyľuje k alkoholu spolu so spolužiakom Mathisom. Mathisovej matke Cécile sa jej predstava usporiadanej rodiny rozpadá, keď odhalí manželovu temnú stránku. Všetci potrebujú pochopenie a pomoc, kým nie je neskoro… Román Spojenia je zdanlivo jednoduchý, no má mnoho významov. Popri príbehu o alkoholizme adolescentov tu autorka suverénne rozohráva vzťahy medzi manželmi nepostrehnuteľné voľným okom, skryté životy dospelých, traumy z detstva, genetické prepojenia, väzby medzi rodičmi a deťmi najmä po rozpade manželstva, dôsledky správania nefungujúcich rodičov na ich deti, slepotu a neochotu okolia, spoločenské predsudky a zábrany, sociálne vylúčenie v dôsledku nezamestnanosti. Majstrovsky tak obnažuje stav súčasnej spoločnosti, generujúci mnohé osobné nešťastia a tragédie. Hrdinami tejto silnej, intenzívnej i temnej knihy so svetielkom nádeje sú naši súčasníci, ľudia, akých nájdeme všade okolo seba. Príbeh svedčí o tom, že príčinou zla a tragických osudov nebývajú len vojny, prírodné katastrofy, choroby a iné, väčšinou ťažko ovplyvniteľné zásahy „zhora“, ale spôsobujú si ich ľudia sami svojou ľahostajnosťou, lenivosťou, sebectvom, slabosťou či nepochopením.

Úspešná francúzska prozaička (1966) vo svojej knihe opäť otvára Pandorinu skrinku našej doby: starnutie vo svete nesúcom v génoch skúsenosť z globálnych katastrof, ktoré pripravili Európanov o ich ľudskú autenticitu. Hrdinkou novely je žena v zlomovej situácii: bývalá jazyková korektorka Miška stráca kontrolu nad svojím životom, ale súčasne aj nad slovami. Napriek všetkému toto niekdajšie židovské dievčatko pokračuje v celoživotnom pátraní po osobách, ktoré ju pred rokmi nezištne zachránili pred holokaustom. Chce sa im poďakovať za ich šľachetný čin, ktorým riskovali vlastné životy. Autorkino vnímanie konfúznej zložitosti miléniového sveta sa prenáša najmä do dialógov v domove pre starých postihnutých ľudí, ktoré starenka vedie s dvoma blízkymi ľuďmi. S Máriou, sirotou, ktorej sa ujala po smrti asociálnej matky, a Jérômom, logopédom usilujúcim sa zmierniť následky jej postupujúcej stareckej demencie. Práve túto situáciu autorka využije nielen na zachytenie mentálne zložitého stavu citlivej ženy na hranici života a smrti, ale aj na načrtnutie sociálnych a morálnych problémov storočia.

Rozprávkový príbeh významného slovenského autora detských kníh začína nešťastnou vodníckou udalosťou, keď sa pre veľké horúčavy z Váhu vyparili všetci vodníci, okrem Chňuchňuka, ktorý sa nevyparil preto, lebo bol samý sopeľ a neprestajne mu tieklo z nosa. Pri hľadaní ďalších vodníkov naďabil na liptovského strigôňa, ktorý mu povedal, že na Dunaji nejakí vodníci ostali. Vodník vplával do Dunaja a zažil nepríjemné udalosti, chceli ho chytiť ľudia, aby sa mu vysmievali, no napokon pri Komárne našiel malú vodníčku Adelku, lenže ju chytili ľudia. Sledoval ju, aby ju vyslobodil. Zažili spolu veľa príhod a od nej sa tiež dozvedel o vodníckom karnevale, teda o tom, kde nájde vodníkov. Veselú knižku dotvárajú rovnako veselé obrázky Martina Kellenbergera, takže autori spolu vytvorili milé dielo pre deti.

Výber článkov, esejí, glos a recenzií z rokov 2005 – 2013 reflektuje literárny proces na Slovensku a jeho vývinové tendencie. Prináša množstvo podnetov pre skúmanie medziliterárnych, vývojových a spoločenských problémoch súčasnej literatúry. Obsahuje aj ročné hodnotiace prehľady slovenskej prózy za roky (2005 – 2010), ktoré vychádzali v prílohách dvojtýždenníka Knižná revue, recenzie jednotlivých titulov slovenskej prózy z rokov 2005 – 2013 a širšie koncipované články o niektorých prozaikoch (napríklad Čomaj, Hykisch, Jurík, Heriban), výnimočne i o básnikoch.

Štyridsiatnička Solene obetovala všetko advokátskej kariére: sny, priateľov, lásky. Jedného dňa však vyhorí a upadne do depresie. Psychiater ju navádza na dobročinnosť, radí jej, aby sa zamerala na druhých. Solene je skeptická, ale predsa odpovie na nenápadný inzerát dobročinného združenia, ktoré hľadá osobu na post verejného spisovateľa. Je sklamaná, keď ju posielajú do bunky záchrany pre ženy v núdzi. V obrovskej hale Paláca ženy, kam sa dostaví so svojím supermoderným počítačom, sa cíti stratená. Rezidentky ju nielenže nevítajú s otvorenou náručou, ale doslova sa jej stránia. Vďaka kurzu zumby, listu žiadajúcemu anglickú kráľovnú o autogram či šálke mätového čaju sa Solene postupne zbližuje so ženami pochádzajúcimi z odlišných kultúr a s rôznymi osudmi. Nachádza schopnosť vcítiť sa do žien na periférii spoločnosti a práve v tom objavuje i zmysel svojho poslania. Takmer pred storočím tu zvádzala podobný boj Blanche Peyronová. Ako kapitánka Armády spásy snívala o streche nad hlavou pre všetky ženy vylúčené zo spoločnosti. Jej najväčšia bitka o dôstojné miesto pre ne sa zhmotnila do vybudovania Paláca ženy v Paríži. Inštitúcia dodnes existuje. Laetitia Colombaniová nás pozýva do tohto veľkorysého sociálneho zariadenia spoznávať jeho obyvateľky, ich životné príbehy a biedu, ale aj ich vášne, silu a veľkodušnosť.

Alexander Halvoník (1945) je literárny kritik, prozaik, publicista, autor literatúry pre deti a mládež, prekladateľ. Výbery z jeho literárnej publicistiky vyšli roku 2004 a 2014 pod názvom Premeny I a Premeny II. V autorskom prerozprávaní vydal orientálne Rozprávky z tisíc a jednej noci (1994). Je autor novely Svrbenie krvi (1996) o vrcholiacej kríze režimu pred novembrom 1989, knihy pre deti a mládež Mátoha, neboj sa (2014). Preložil okolo 40 knižných titulov z francúzštiny. Vo svojich prózach sa prejavil ako bytostne hľadajúci autor, zorientovaný v domácej i svetovej literatúre. Jeho prózy sú pevne zakotvené v slovenských reáliách, no svojím záberom siahajú do hlbších psychických a existenciálnych vrstiev súčasníka. Často využívajú prvky magiky, fantastiky, absurdity či hororu. Všetky sú poznačené iróniou, ktorá ich textom dodáva všeobecnejšie vyznenie. Majú pevnú štruktúru s presne vypointovaným príbehom. Ich hrdinami sú ľudia hľadajúci svoje miesto v spoločnosti a súčasnom svete, ale zároveň pohŕdajúci konvenciami a deformáciami. V tomto zmysle majú silný etický náboj a apelatívny pohľad na slovenskú skutočnosť, vrátane sociálnej a politickej, ako aj na vzťah k filozofickým a transcendentálnym súvislostiam súčasného sveta.

Violette Toussaintová je správkyňou cintorína v malom mestečku Bourgogne. Osamelosťou však netrpí – spoločnosť jej okrem zriedkavých i pravidelných návštevníkov robia aj ďalší zamestnanci cintorína a miestny kňaz. Zastavia sa u nej na kus reči, na kávu či občerstvenie, delia sa s ňou o zážitky, pomáhajú jej a vnášajú do jej života veselosť. Jedného dňa Violettin bezpečný stereotyp naruší príchod Juliena Seula, mladého policajného komisára, ktorý pátra po tom, prečo má byť popol jeho matky rozsypaný na hrobe neznámeho človeka a nie uložený vedľa jej manžela. Čoskoro sa ukáže, že hrob patrí matkinmu dávnemu milencovi a príbeh utajenej lásky úzko súvisí s Violettiným vlastným tajomstvom. Podarí sa jej vysporiadať s bremenom minulosti? A dovolí láske, aby zmenila jej pokojný život?

Bývalý nacistický dôstojník Maximilian Aue sa po druhej svetovej vojne stáva príslušníkom strednej triedy a riaditeľom továrne vo Francúzsku. Intelektuál so záujmom o filozofiu, literatúru a klasickú hudbu je však chladnokrvný vrah a dokonalý byrokrat. V jeho fiktívnych memoároch sa očami kultivovaného, no odsúdeniahodného muža vraciame k vojnovým hrôzam, ktoré vyústili do obludnej nacistickej genocídy Židov. Aue, človek bez svedomia, sa ako administratívny pracovník nacistickej mašinérie podieľa nielen na likvidácii židovského obyvateľstva, ale aj na perzekúcii všetkých nepohodlných etnických, náboženských a politických skupín v Európe. Vo svojich spomienkach sa vracia k postavám ako Eichmann, Himmler, Göring, Speer, Heydrich, Höss a dokonca aj k samotnému Hitlerovi, ale aj do vojnového Berlína či do zákopov v Stalingrade. V neposlednom rade sa dostávame aj na klaustrofobické miesta plynových komôr v koncentračných táboroch, ktoré Nemci vytvorili na účely masového vyvražďovania, aké nemá v dejinách sveta obdobu. Láskavé bohyne, historická fikcia založená na skutočných udalostiach, sú náročný a sugestívny román, ktorý nastavuje zrkadlo ľudstvu a stavia pred čitateľa mnoho nepríjemných otázok a morálnych dilem. Autor vychádza z Aischylovej tragédie, pričom celý román je presiaknutý symbolickým odkazom konfliktu medzi dobrom a zlom. Kniha už krátko po svojom vydaní vyvolala nesmierny čitateľský rozruch a mnohí recenzenti, ale aj akademici označujú Littellov monumentálny epos za jeden z najvýznamnejších literárnych počinov vôbec. Publikáciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Alexander Halvoník (1945) študoval na FFUK v Bratislave francúzštinu a slovenčinu. Po skončení štúdia pôsobil na viacerých postoch v oblasti kultúry, naposledy ako riaditeľ Literárneho informačného centra. Recenzie, literárne materiály a preklady uverejňuje v literárnych časopisoch a iných periodikách. Knižne debutoval autorským prerozprávaním, Rozprávok z tisíc a jednej noci (1944). Svoj prozaický talent prezentoval v novele Svrbenie krvi (1996) a zbierke poviedok a noviel Generačníci (2021), mapujúcej citové a intelektuálne rozpory, ľudí po roku 1989 a v poprevratovom období. Jeho koncízne vtipné, ironické a štýlovo prepracované prózy odkrývajú boľavé miesta spoločnosti. Je autorom novely pre mládež Mátoha, neboj sa (2014). Literárnokritické články a eseje publikoval v knihách Premeny I (2004) a Premeny II (2014). Je spoluautor Dejín slovenskej literatúry (2009). Z francúzštiny preložil okolo 40 knižných titulov.. Je nositeľom viacerých ocenení vrátane Ceny ministra kultúry. ,,Neviem, kedy presne Alexander Halvoník publikoval svoj prvý literárno-kritický text, ale viem, že na poli literárnej kritiky pôsobí okolo päť desaťročí. Patrí k našim najaktívnejším kritikom, pričom ťažiskom jeho činnosti je poctivá recenzistika. V Halvoníkovom zornom poli sa ocitali nielen aktuálne vydávané knihy našej národnej spisby, ale aj inonárodné dielo preložené do slovenčiny. Halvoník sa sústreďuje na prózu, poézii sa venuje ojedinele. Jeho prístup k dielam sa vyznačuje pozorným čítaním, dokonalou znalosťou kontextov, precíznou a presvedčivou argumentáciou, a to v prípade kladného i záporného hodnotenia. Autor je erudovaný znalec, odborník par excellence, pravdaže, využíva literárnovednú terminológiu, ale aj výstižné obrazné vyjadrenia, no zbytočne sa v nich neutápa, takže veľkým kladom je. Že jeho texty sa dobre čítajú.“