Fjodor Dostojevskij strana 2 z 9

Nové ilustrované vydání jednoho z nejvýznamnějších děl zlatého věku ruské literatury s desítkami dosud nepublikovaných obrazů ruského malíře Borise Grigorieva. Dostojevského román Bratři Karamazovovi, který vyšel česky poprvé již v roce 1894 a dočkal se celkem šesti českých překladů, byl už nedlouho po svém vydání považován za jeden z vrcholů světové literatury a dodnes patří k nejčtenějším dílům vůbec. Na pozadí osudu rodiny Karamazovových, otce a jeho synů, z nichž nejstarší Dimitrij je obviněn z otcovraždy, Dostojevskij rozvíjí a promýšlí nejdůležitější filozofické otázky, které si člověk klade odnepaměti. Nové vydání Dostojevského románu je doplněno unikátní, dosud nepublikovanou sérií šesti desítek ilustrací ruského malíře Borise Grigorjeva (1886–1939), který patří k nejvýraznějším osobnostem ruské malby první poloviny dvacátého století a jehož díla se nacházejí ve sbírkách mnoha muzeí v Rusku i na Západě. Grigorjev byl dobře známý i milovníkům malířství v meziválečném Československu. Pražské veřejnosti se poprvé představil samostatnou výstavou v Mánesu v roce 1926, o šest let později byla jeho díla prezentována ve výstavní síni Francouzského institutu Arnošta Denise ve Štěpánské ulici. Zde byla vystavena i jedna z jeho vůbec nejvýznamnějších maleb, monumentální sedmidílný polyptych Tváře světa (1920–1931), který od Grigorjeva z podnětu prezidenta Masaryka odkoupil československý stát a který se nachází ve sbírce Národní galerie v Praze. V době konání výstavy byl Grigorjev na návštěvě Československa, kam přijel mimo jiné proto, aby vytvořil dnes nezvěstný Masarykův portrét. Josef Richard Marek v komentáři k výstavě v roce 1932 v Národních listech napsal, že „Grigorjev objevil sobě i světu tvář Ruska. Ne čechovovsky oblomovskou, nýbrž zemitě mystickou tvář, jak ji modeloval Dostojevskij nebo Blok. Grigorjev nosí po světě své Rusko všude s sebou“. Grigorjev na karamazovském cyklu pracoval v letech 1916 až 1932. Vystaven byl v roce 1933 v Marie Sterner Galleries v New Yorku. Tvoří jej 58 kvaší, akvarelů a kreseb. Hlavní část představují kvaše, jež Grigorjev hodlal uveřejnit v ilustrovaném vydání Dostojevského románu. Projekt ovšem nebyl nikdy realizován. Po vystavení v roce 1933 byl cyklus zakoupen soukromým sběratelem a široké veřejnosti zůstal prakticky neznámý. Roku 2007 jej tehdejší majitel nabídl k prodeji prostřednictvím aukční síně Sotheby’s. Cyklus byl vydražen a od té doby se opět nachází v soukromé, veřejnosti nepřístupné sbírce. Ilustrované vydání obsahuje přes osmdesát Grigorjevových obrazů. Kromě karamazovské série představuje i dvě desítky dalších děl, které jsou s ní tematicky spřízněné: jde vesměs o ruské náměty z cyklů „Raseja“ a „Tváře Ruska“.

Neskrátená audioknižná verzia kultového psychologického románu Zločin a trest. Chudobný petrohradský študent Rodion Raskoľnikov sa dopustí zločinu „v záujme dobrej veci“. Postupne ho však začínajú prenasledovať výčitky svedomia a zisťuje, že dôsledky svojho činu nedokáže uniesť. Ukazuje sa, že jediným spôsobom ako sa raz možno zmieriť so svojím činom a nájsť vnútorný pokoj je priznanie, následný trest a z prijatia tohto trestu plynúce „vykúpenie“. Číta: Peter Himič Celkový čas: 22 hodín a 56 minút

Nadějnému spisovateli Ivanu Petroviči se stane podivná věc. Starý muž, kterého pravidelně vídává sedět tiše v rohu cukrárny, mu náhle zemře v náručí. Jeho smrt ho přivede k starcově týrané vnučce a oklikou zpátky i k milované Nataše, která je pro zakázanou lásku k nezodpovědnému Aljošovi zavržena vlastní rodinou. Dodnes velmi diskutovaný román je pozoruhodnou sondou do hloubky lidských duší a nemilosrdně odhaluje krutost i neřesti tehdejší ruské společnosti.

Slávny román klasika svetovej literatúry.Dielo F. M. Dostojevského je nepochybne úprimným výrazom citlivej osobnosti, ktorá musela všetko prežiť a pretrpieť, než bola schopná to vysloviť. Ale Dostojevskij nehovoril len za seba. Jeho ústami nariekali, živorili a milovali nielen milióny ruských ľudí, ale aj milióny čitateľov na celom svete. Drásaná rozpormi sveta vôkol seba i v sebe, často nechápajúco čo ide, prenasledovaná časom, v ktorom „nebolo väčšieho zločinu, než byť bez peňazí a včas nezaplatiť", osobnosť vychádzala z tejto nemilosrdnej dielne doby väčšinou pokrytá ranami, vnútorne krvácajúca a zdeformovaná. A keď sa v jej pekelnom vnútre vzpriečila, bola bez milosti rozdrvená. Tak bola poznamenaná dobou aj geniálna osobnosť Dostojevského a odtiaľ vyviera jej vnútorná rozpoltenosť a duševná nalomenosť.

Nové vydanie úvah slávneho spisovateľa. Denník spisovateľa patrí k pozoruhodným a málo preskúmaným dielam F. M. Dostojevského. Je kľúčom k duši skutočného Dostojevského aj k mnohým z jeho slávnych románov. Vznikol ako spontánna výpoveď bez autocenzúry k spoločenským, kultúrnym a politickým udalostiam v Rusku, predovšetkým v rokoch 1876 – 1877. denník je skôr záznamom prúdu vedomia než kompozične prísne racionálne premysleným dielom, je snahou autora zachytiť súčasne vznikajúce myšlienky obrazy, idey, názory usilujúce sa predrať na povrch v zhmotnenej podobe, čo predurčuje aj na prvý pohľad zmätočný, chaotický rozprávačský štýl denníka. Svoj spôsob písania denníka sám Dostojevskij vyjadril slovami: „Verný svojmu naturelu začnem od konca, a nie od začiatku, hneď vyjadrím celú myšlienku. Nikdy som nedokázal písať postupne, približovať sa k veci a vyjadriť ideu, až keď ju už stihnem celú vopred predžuť a podľa možnosti dokázať. Nemal som dosť trpezlivosti, prekážal mi v tom môj charakter." Výber predstavuje Dostojevského ako komentátora aktuálnych a pálčivých problémov doby, ako učiteľa, kazateľa, proroka, ako ironického a niekedy až sarkastického sudcu prostredníctvom jeho kontroverzných úvah o náboženstve, katolicizme, morálke, politike, vojne, ale najmä o mesianistickom poslaní ruského národa.

Dielo F.M. Dostojevského je nepochybne úprimným výrazom citlivej osobnosti, ktorá musela všetko prežiť a pretrpieť, než bola schopná to vysloviť. Svoj Denník spisovateľa začal publikovať v januári 1873. Chcel ho vydávať ako vlastné, nezávislé periodikum, ktoré by mu umožňovalo slobodne sa vyjadrovať k najaktuálnejším otázkam doby. Svojím horúčkovitým rozprávačským štýlom Denník akoby kopíroval horúčkovitosť, rozporuplnosť čias, ktoré túžil pochopiť. "Ja som predsa začal vydávať noviny ani nie tak pre iných, ako skôr pre seba, mal som neudržateľnú potrebu vyjadriť sa k našej zaujímavej a takej svojráznej dobe. Ešte nikdy predtým, v žiadnom svojom diele som si nedovolil doviesť niektoré svoje názory do konca, povedať to úplne posledné slovo…A tu som odrazu vypovedal posledné slovo svojich názorov a túžob na úlohu a poslanie Ruska v dejinách ľudstva." Poviedka Krokodíl nie je súčasťou Denníka spisovateľa. Vyšla v roku 1865 a predstavuje spisovateľa ako majstra irónie a literárnej karikatúry.

"Možno slnečný lúč, čo náhle vykukol spoza oblaku, znova sa schoval za dažďový mrak a všetko v mojich očiach znova otmavelo; alebo sa možno predo mnou mihla tak nevľúdne a smutne celá perspektíva mojej budúcnosti a ja som sa videl v tej istej situácii o pätnásť rokov, ostarený, v tej istej izbe, rovnako opustený, s tou istou Matrionou, ktorá vôbec nezmúdrela za všetky tie roky. Ale že by som si pamätal svoju krivdu, Nastenka? Že by som privolal temnú chmáru na tvoje jasné, ničím nerušené šťastie, že by som trpkou výčitkou privial smútok na tvoje srdce, zranil ho tajnými výčitkami a prinútil clivo tĺcť vo chvíli blaženosti, že by som skrkval čo len jediný z tých nežných kvietkov, ktoré si si vplietla do čiernych kučier, keď si spolu s ním vykročila k oltáru... Ó, nikdy, nikdy! Nech je vždy jasné tvoje nebo, nech je vždy radostný a ničím neskalený tvoj milý úsmev, buď požehnaná za tú minútu blaženosti a šťastia, ktoré si dala inému, opustenému, vďačnému srdcu! Bože môj! Celá minúta blaženosti! Vari je to málo, hoc aj na celý ľudský život?..."

Veľkosť a mnohotvárnosť tvorby, hýrivosť talentu veľkého klasika ruskej literatúry 19. storočia F. M. Dostojevského, autora slávnych románov Zločin a trest, Bratia Karamazovovci, Idiot, Biele noci, Hráč a mnohých iných, netreba slovenskému čitateľovi nijako osobitne zdôrazňovať. O týchto dielach sa zvyčajne hovorí ako o jedinečných eposoch hľadania podstatných právd o človeku. Literárny kritik Alexander Matuška o ňom povedal, že ide o zosobnenú „očistu“. Myslel tým celú tvorbu F. M. Dostojevského, zo všetkých podzemí i výšav, lebo každá, aj tá najnepatrnejšia jeho postava „v citovom a myšlienkovom tranze búcha na brány večnosti“. Dostojevského kratšie prozaické útvary ostávajú neprávom tak trochu v tieni Dostojevského veľkých románov. Týka sa to najmä novely Zápisky z podzemia z roku 1864, ktorú mnohí považujú za azda najproblematickejší spisovateľov výtvor. No práve táto myšlienkovo trýznivá próza patrí medzi významovo najsilnejšie diela ruského klasika a čitateľovi poskytuje jeden z možných kľúčov do zložitostí Dostojevského génia. Poviedka Zlý žart (1862) nie je veľmi epická, lenže koľko nemilosrdných zostupov do „podzemia v duši“ sa v nej odohrá! Nakoniec obe diela, publikované v tejto knihe, jednotnou umeleckou kadenciou sprítomňujú platnosť princípu: že niet závažných drobností v architektonicky skĺbenom diele a že každý jeho epický nerv charakterizuje a zastupuje celok veľkosti.

Rodina Karamazovovcov predstavuje charakteristický predobraz vtedajšej zdeformovanej spoločnosti. Už vyše sto rokov neutíchajú spory o tom, ktorý z románov F.M. Dostojevského je najlepší. Jedni tvrdia, že prvý – Chudobní ľudia, – pretože znamenal novú kvalitu v ruskej literatúre (podľa Belinského to bol prvý ruský sociálny román); iní sa nazdávajú, že Zápisky z mŕtveho domu, pretože sú v nich všetky základné myšlienky a problémy Dostojevského tvorby posibírskeho obdobia; tretí zaň označujú Zločin a trest, pretože znamená novú kvalitu v spisovateľovej tvorbe (prechod od dialogického románu k polyfonickému) a je aj skladobne najucelenejší; štvrtí dokazujú, že Diablom posadnutí, pretože prináša jeho najhlbšie rozvažovanie o človeku a svete a piati vyzdvihujú práve Bratov Karamazovovcov, pretože je to posledný román, v ktorom sa ako v oceáne zlievajú všetky témy predchádzajúcich autorových veľtokových románov. Tak ako každý z Dostojevského románov, predstavujú aj Bratia Karamazovovci neopakovateľnú myšlienkovú a umeleckú kvalitu, takže z hľadiska jeho stúpencov môže byť najlepší. Ide o to, že tak ako celé jeho dielo, predstavuje ďalší, iný, nový pokus myšlienkovo a umelecky preniknúť k „človeku ako k tajomstvu, ktoré treba odhaliť.“ Tak totiž svoje autorské vyznanie, svoj program, charakterizoval ešte na začiatku spisovateľskej dráhy on sám. Za toto odhaľovanie ľudského tajomstva platil tým najcennejším – zdravím a životom...

Román Zločin a trest (1866) sa pokladá za jeden z najvyšších vrcholov diela Fiodora Michajloviča Dostojevského, práve ten z neho urobil hviezdu veľkej svetovej literatúry. Začal ho písať roku 1865 v zahraničí po smrti manželky a brata Michaila, keď sám musel splácať veľké dlhy. Zločin a trest prináša príbeh chudobného študenta práva Rodiona Raskoľnikova, ktorý z presvedčenia a po dôkladnej príprave zavraždí starú úžerníčku, aby ju olúpil a finančne si zabezpečil štúdium. Do epicentra svojho hlbokého psychologického skúmania Dostojevskij postavil ľudské indivíduum a rozpoltenosť jeho duše. Presvedčivo a názorne ukazuje, ako aj silná osobnosť stroskotá pod tlakom sociálnych okolností. Vrah Raskoľnikov morálne týra sám seba, zároveň má ustavične za pätami pátrajúcich policajných úradníkov. Postupne sa pod vplyvom prostitútky Sone mení, okrem vesmíru svojho vnútra vníma aj iný svet a vplyv dobovej ruskej spoločnosti na bežných ľudí. Strhujúci román, ktorý prirovnávajú k búrke, čo rozvíchri všetky živly sveta, sa číta ako skvelý bestseller, no vyznačuje sa aj hĺbkou psychologického ponoru, precíznou kompozíciou a brilantným rozprávaním. Ani za vyše sto rokov od svojho vzniku nič nestratil zo svojej naliehavej výpovede.

Jeden z nejslavnějších románů světového písemnictví vyšel poprvé roku 1880. Tento literární epos je po Zločinu a trestu, Idiotovi a Běsech považován za vrchol autorovy tvorby. Obsesivní touha po životě je společným jmenovatelem psychopatických postav, otce Fjodora a bratrů Ivana, Dmitrije, Aljoši. Starý Karamazov, děvkař a opilec, odmítá financovat večírky a alkoholové eskapády svého nejstaršího syna Dmitrije. Ten před svědky přísahá, že otce zabije. Drama o temných vrstvách paměti, o lidském svědomí, vině a trestu. Vedle divadelních představení byli Karamazovi třikráte převedeni na plátno: 1958 americkým a 1969 ruským režisérem, originálním způsobem roku 2008 v česko-polském filmu Petra Zelenky.