Tomáš Horváth

Témou monografie je literárna tvorba slovenského spisovateľa Petra Suchanského (1897 – 1979), pochádzajúceho z Dolnej zeme, z dvadsiatych až štyridsiatych rokov 20. storočia. Sústreďuje sa predovšetkým na prózy inšpirované spisovateľovým šesťročným vysťahovaleckým pobytom v Brazílii. Spisovatel' varioval spracovanie brazílskej témy v rozpätí medzi žánrami cestopisu, cestopisného dobrodružného románu a exotického dobrodružného románu. V Suchanského dobrodružných románoch sa objavuje aj projekcia fantaziem pochádzajúcich z lektúr dobrodružných románov o Indiánoch (J. F. Coopera a Karla Maya), ktoré však ako cestovateľ v reálnej krajine hľadal márne. Dobrodružný román je pre Suchanského vlastne fantazmatickým rozvinutím, predĺžením jeho cestopisov. Do slovenskej literatúry Suchanský importoval žánrový typ románu o stratených civilizáciách, ale napr. aj žáner westernu. Spisovateľova brazílska tvorba je tu interpretovaná v širšom kontexte písania o Brazílii v medzivojnovom období medzi autormi cestovateľmi, ako Alberto Vojtěch Frič, J. L. Erben, F. Čech-Vyšata, Petr Krejčí, Jan Havlasa, Tibor Sekelj, Arkady Fiedler, Mieczysław Lepecki, Vladimír Šustr, Jiří Baum a d'alšími. Záberom na vydavateľskú a prekladateľskú činnosť Petra Suchanského v štyridsiatych rokoch 20. storočia, keď vydával zošitovú edíciu dobrodružných románov Nové romány, ponúka monografia aj fragment z dejín slovenskej populárnej literatúry dvadsiatych až štyridsiatych rokov 20. storočia. A v pozadí celej práce stojí literárnoteoretická otázka reprezentácie.

Salamandra (1924) je prvým románom najvýznamnejšieho poľského autora hororovej fantastiky Stefana Grabińského (1887 – 1936). Jeho hlavný hrdina Jerzy je spočiatku vystavený čudesným opakovaným stretnutiam na ulici s tými istými osobami, aby sa čoskoro dostal do krážov tých najtemnejších síl. Okultný vyšetrovateľ zahajuje pátranie po zdroji, z ktorého vychádza pôsobenie čiernej mágie. Objavuje sa osudová žena s ohnivočervenými vlasmi, účasť na čiernej omši, dom preludov v štvrtom rozmere, záhadná vražda na moste, blúdenie podzemím pod riečnym korytom. Niektoré scény sa odohrávajú v mátožnej halucinačnej atmosfére a hlavný hrdina si sám kladie otázku, čo z toho všetkého je pravda. Okultno-fantastický román Salamandra je popri napínavom deji zároveň aj encyklopédiou okultizmu, tajných náuk a mágie a jeho autor preukazuje v týchto oblastiach obdivuhodnú erudíciu.

Autor je literárny vedec a dokonale ovláda teóriu písania v rôznych štýloch. Vo svojich poviedkach svoj pozorovací talent naplno rozvinul a ak milujete paródie, nielen to, čo je napísané ale hlavne ako, zamilujete si aj túto knihu. ExEdícia získala Národnú cenu za dizajn. Horváthovo písanie, to je koncert nápadov, žartíkov, skečíkov, ktorých je niekedy v jedinej poviedke toľko, koľko u iných v siedmich knihách, konštatujem trpko a znechutene sa mračím pred zrkadlom. Ak Horváth žije, tak žije literatúrou, v literatúre, je to ohurujúce, presvedčivé, ale aj perverzné, deviantné, podozrivé, máme dočinenia so sociopatom? (Balla) Tomáš Horváth prepája vo svojom písaní profesionálne literárnovedné školenie s vlastnou čitateľskou záľubou poklesnutých žánrov. Predstavuje typ „neosobného“ písania s akcentom na tézu, že autor ako inštitúcia je mŕtvy a suverenita patrí slovu. Jeho autorská stratégia je založená na intertextuálnej a intelektuálnej hre, v rámci ktorej sa v priestore literárneho diskurzu transformujú a inovujú žánrové a štýlové postupy tzv. nízkej literatúry (klasická detektívka, dobrodružný a kriminálny príbeh, gotický román a i.) a populárnej kultúry (akčný film, počítačové programy), a to v podobe parafrázy, napodobeniny, imitácie (pseudožánre). So zreteľným odstupom (paródia, irónia, perzifláž, mystifikácia) sa preberajú konštrukcie, obraznosť i slovná zásoba týchto žánrov, aby boli vzápätí konfrontované konštrukciami a výrazmi odlišnej sémantickej úrovne (literárna teória, filozofia). Významným tematickým plánom je sebareferencia, tematizácia písania a epických kategórií, opakujúcim sa motívom je vytváranie a generovanie textu, princíp kombinatoriky a cyklickosti. Horváthove prózy simulujú príbehy s tajomstvom, no ostávajú otvorené a významovo neurčité, prevláda v nich absurdita a iracionalita. Zodpovedajúcou pocitovou kulisou sú znepokojivé, napäté, vzrušené a paranoidné stavy postáv. (Dana Kršáková) Autor otvára priestor pre rozmanitého čitateľa: od naivného, ktorého upúta ustavičným hyperbolizovaním a karnevalizovaním javov a udalostí, až po fajnšmekra, ktorý ocení absenciu tradičného rozprávania a zgustne si na textovaní. (Braňo Hochel)20

Práca reflektuje interpretáciu ako vstupnú bránu, ktorá umožňuje prístup k textu. Pritom tu funguje paradoxný základný vzťah diferencie interpretácie od textu, ktorý interpretuje. Kniha sa ďalej zaoberá tým, akú úlohu hrá rozprávanie príbehov v našich životoch a našej kultúre. Jednotlivé kapitoly práce spája téma reprezentácie: naratívnej, reprezentácie v literárnom smere realizmu, reprezentácie mesta v retrodetektívke a reprezentácie aktuálnych problémov spoločnosti v súčasnom detektívnom románe.

Pomohol postaviť kliniku v Ugande a musel sa ukrývať pred odrazenými guľkami v Burundi. Tomáš Horváth spísal vtipné i vážne príhody zo svojho pôsobenia v Afrike a priniesol knihu, ktorá ponúka triezvy pohľad na humanitárnu pomoc i rozvojové projekty. Zamýšľa sa nad ich efektivitou a rozoberá príklady správnych a nesprávnych medzinárodných spoluprác. Autorove príhody, zamyslenia a texty s aktuálnymi dátami z afrického kontinentu doprevádzajú jeho fotografie z rôznych rokov a krajín východnej Afriky.

Práca Medzi invariantom a idiolektom po historicko-metodologickom úvode o opakovateľnosti a udalosti v jazyku a literatúre prináša v rade štúdií interpretácie jednotlivých literárnych textov predovšetkým vo vzťahu k textovým invariantom t. j. na ich žánrovom pozadí a vo vzťahu k literárnym smerom. Z tejto perspektívy sa ukázalo ako strategicky vhodné analyzovať aj žánre tzv. populárnej literatúry. Bude teda reč o textoch populárnej literatúry a o tom, ako ich žánrové kódy využíva a transformuje tzv. vysoká literatúra. V týchto dvoch sférach literatúry pôjde aj o menšiu či väčšiu mieru idiomatickosti. Do hľadáčika interpretácie sa tu dostávajú napríklad prózy Witolda Gombrowicza, Stanisława Lema, Karla Maya, A. C. Doyla, Richarda Marsha, Stefana Grabińského, Stanisława Przybyszewského, Antoniho Langeho, Władysława Reymonta, J. M. Hurbana, Pavla Vilikovského, Pavla Rankova a ďalších.

Román prvého poľského nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Henryka Sienkiewicza (1846 – 1916) Na poli slávy vznikol v roku 1907 ako ďalšia z próz, v ktorých sa autor vracal do bohatých a slávnych dejín svojho národa. Dielo je romanticky ladeným príbehom lásky dvoch posledných potomkov slávnych poľských rodov. Dej knihy sa odohráva sa v prvej polovici roku 1683, na pozadí príprav poľskej šľachty, ktorá sa v čele s kráľom Janom III. Sobieskim chystá na vojnovú výpravu proti Turkom. Tá sa skončila rozhodujúcou porážkou protivníka pod bránami obliehanej Viedne a práve Poliaci mali v tomto boji rozhodujúci podiel na víťazstve. Románová freska je ďalšou vynikajúcou ukážkou autorovho literárneho majstrovstva a v slovenskom preklade vychádza po prvý raz.

Je možné namaľovať krik umierajúcej ženy? Metafyzický príbeh inšpirovaný slávnym obrazom Edvarda Muncha. Maliar Gaštovt, prekliaty umelec osamotený uprostred davu ulice, začuje výkrik samovrahyne, ktorá skočila z mosta. Ten krik mu zjaví tajomstvo ulice. Posadnutý túžbou namaľovať krik, blúdi labyrintom halucinačného nočného mesta, aby rovnaký krik začul ešte raz. Cíti pritom, že ho niekto (alebo niečo?) prenasleduje. Záhadný neznámy, ktorý sa nečakane objavuje a mizne, monštruózna stonožka vyliezajúca zo škáry medzi stenami, drožka čakajúca pri rieke, labyrint bočných uličiek, malé pódium s predstavením zo snov pred ešte desivejším obecenstvom, pripomínajúcim voskové figuríny... Tváre postáv, ktoré sa vynárajú z davu, sa prelievajú a zamieňajú... Román Krik (1917) autor napísal na sklonku svojej umeleckej dráhy a razí už cestu vtedajšiemu novému umeleckému smeru – expresionizmu. Knižka je románovým dvojníkom slávneho obrazu Edvarda Muncha, dôverného priateľa Przybyszewského.

Máj, rok 1929. Komisára Edwarda Popielského vyhodili z polície, pretože odmietol uposlúchnuť rozkaz. Má teda čas na riešenie matematických hádaniek a... na lásku. Pekná Renata ho nahovorí, aby sa podujal na riskantnú úlohu a rýchlo sa dostáva do ťažkostí. A v Ľvove to opäť vrie. Mestom otrasie brutálna vražda. Len polícia vie, čo sa ukrýva v tajomnom liste od vraha. Po sérii detektívnych prípadov s Eberhardom Mockom zmenil Marek Krajewski prostredie, z Breslau sa presunul do medzivojnového Ľvova, aby predstavil policajného komisára Edwarda Popielského. Absolvent viedenskej univerzity je filológ a trpí zvláštnou formou epilepsie. V románe Cháronove čísla sa dostáva do zložitej situácie, keď príde o prácu aj zdroj príjmov a pokus živiť sa ako súkromný detektív komplikujú citové väzby k dávnej známosti. Záhadné odkazy sú príležitosťou pre vyšetrovateľa s prehľadom v matematike a starých jazykoch. Každý sa môže stať Bohom, stačí len poznať ten správny kód.

Prízračné pátrania

Dvadsiate roky 20. storočia, medzivojnová Varšava s jej nočnými podnikmi, salónmi, hazardnými hrami a búrlivým spoločenským životom. V jednom z varšavských kabaretov máva predstavenie tajomná postava známa pod pseudonymom Červený šašo. Vystupuje v červenej maske a jeho identitu nikto nepozná. Vo svojich vystúpeniach satiricky zosmiešňuje vtedajších verejne činných ľudí – politikov a zbohatlíkov. Červený šašo sa stáva varšavskou legendou a divadlo noc čo noc praská vo švíkoch. No jedného dňa sa v jeho divadelnej šatni nájde mŕtve telo a Červený šašo bez stopy zmizne. Kto je zavraždený? Môže byť Červený šašo obeťou alebo dokonca vrahom? Skrýva sa vrah v zákulisí divadla, alebo medzi známymi obete? Komisár Borewicz rozbieha vyšetrovanie a po čase zatkne prvého podozrivého... Je však komisár tým správnym detektívom pre tento prípad? Aleksander Błażejowski (1890 – 1940) – bol poľský novinár a spisovateľ. Vyštudoval právo, občas vykonával aj právnu prax. Je autorom siedmich kriminálnych, detektívnych a dobrodružných románov ako napríklad Červený šašo (1925), Súd nad Antikristom (1927), Tajomstvo doktora Hiwu (1928), Pomsta Gregora Burowa (1931) a ďalších. V roku 1914 bol odvelený na ruský front, padol do zajatia a z Ruska sa mu podarilo utiecť počas revolúcie v r. 1917. V roku 1940 ho deportovali do sovietskeho lágru, kde pravdepodobne zahynul. Iný zdroj informácií uvádza, že ho zastrelila NKVD. Za socializmu v období tzv. Poľskej ľudovej republiky sa jeho knihy nesmeli vydávať a boli stiahnuté aj z knižníc. Červený šašo je pokladaný za prvý poľský kriminálny román. Roku 1926 ho dokonca sfilmovali, no film sa nedochoval, len niekoľko fotografií.

Čerstvo rozvedený prokurátor Teodor Szacki opúšťa svojou rodinu aj Varšavu. Na vlastnú žiadosť sa presťahuje do Sandomierzu, malebného mesta s temnou minulosťou, kde bývali pogromy na dennom poriadku. Staré predsudky dodnes pripomína obraz visiaci v katedrále, na ktorom Židia vraždia novorodencov. Znaky rituálnej vraždy nesie aj telo ženy nájdené krátko po Szackého príchode do mesta. Hrozí, že sa opäť rozhoria tlejúce antisemitské vášne. Zygmunt Miłoszewski, podobne ako ďalší úspešní poľskí autori detektívnych románov, využíva minulosť svojej krajiny bohatú na historické zvraty, ale aj predsudky a krvavé strety s inými etnikami. Jeho román je sondou do súčasnej poľskej spoločnosti a jej starých tráum, a zároveň detektívnym rébusom, pričom hrá s čitateľom fair play podľa pravidiel klasickej detektívky. Precízne vystavaný román získal Cenu veľkého kalibru pre najlepšiu poľskú detektívku roka. Zygmunt Miłoszewski (1976) je poľský novinár a spisovateľ . Pracoval ako súdny reportér, neskôr päť rokov pôsobil v poľskej mutácii týždenníka Newsweek. Debutoval mysterióznym hororom Domofón odohrávajúcim sa vo varšavskom paneláku, nasledoval fantasy román pre mladších čitateľov Pohorie zmijí. Za romány Zapletení a Zrnko pravdy o prokurátorovi Szackom získal cenu pre najlepšiu poľskú detektívku. Hoci pôvodne uvažoval o trilógii, neskôr sa tohto zámeru vzdal. Jeho najnovšou knihou je thriller Drahocenný o navrátení ukradnutých umeleckých diel. Zygmunt Miłoszewski je milovník a znalec počítačových hier, pravidelne o nich publikuje. Preklady jeho kníh vyšli vo viacerých krajinách, v Poľsku patrí medzi najlepšie hodnotených a zároveň najúspešnejších autorov.

Román Sendivoj v sebe spája žáner biografického a okultno-démonologického románu. Toto zvláštne spojenie vyplýva zo skutočnosti, že jeho príbeh je založený na osudoch skutočnej postavy poľského alchymistu Michala Sendivoja (1566 – 1636). Historickú postavu Sendivoja však autor poníma romanticky „byronovsky“ ako hrdinu zmietaného prudkými vášňami, ktorý si musí faustovsky zvoliť medzi nadľudským poznaním a prostým ľudským šťastím. Ukazuje sa, že do sveta temných síl nemožno nahliadnuť beztrestne a cenou za poznanie býva nezriedka vlastné šťastie i životy najbližších... V románe nájdeme množstvo elementov romantického goticizmu: postavy zmietané temnými vášňami, záhadnú postavu mudrca Kozmopolitu, scénu vyrabovania hrobky, infernálnu víziu ožívajúceho kostola, nadprirodzený motív neviditeľnosti, ruiny kláštora, tajomný alchymistov dom, kameň mudrcov, elixír nesmrteľnosti, zjavenie nadprirodzených mocností... Józef Bohdan Dziekoński (1816 – 1855) bol poľský prozaik obdobia romantizmu, dnes patrí k takmer zabudnutým autorom. V tvorbe ho inšpiroval najmä nemecký a francúzsky čierny romantizmus, predovšetkým hrôzostrašná fantastika nemeckého autora E. T. A. Hoffmanna, kresťanská mystika a okultné náuky. Po Dziekońského smrti v súlade s jeho testamentom väčšinu jeho diela spálili.

Román Sendivoj v sebe spája žáner biografického a okultno-démonologického románu. Toto zvláštne spojenie vyplýva zo skutočnosti, že jeho príbeh je založený na osudoch skutočnej postavy poľského alchymistu Michala Sendivoja (1566 – 1636). Historickú postavu Sendivoja však autor poníma romanticky „byronovsky“ ako hrdinu zmietaného prudkými vášňami, ktorý si musí faustovsky zvoliť medzi nadľudským poznaním a prostým ľudským šťastím. Ukazuje sa, že do sveta temných síl nemožno nahliadnuť beztrestne a cenou za poznanie býva nezriedka vlastné šťastie i životy najbližších... V románe nájdeme množstvo elementov romantického goticizmu: postavy zmietané temnými vášňami, záhadnú postavu mudrca Kozmopolitu, scénu vyrabovania hrobky, infernálnu víziu ožívajúceho kostola, nadprirodzený motív neviditeľnosti, ruiny kláštora, tajomný alchymistov dom, kameň mudrcov, elixír nesmrteľnosti, zjavenie nadprirodzených mocností... Józef Bohdan Dziekoński (1816 – 1855) bol poľský prozaik obdobia romantizmu, dnes patrí k takmer zabudnutým autorom. V tvorbe ho inšpiroval najmä nemecký a francúzsky čierny romantizmus, predovšetkým hrôzostrašná fantastika nemeckého autora E. T. A. Hoffmanna, kresťanská mystika a okultné náuky. Po Dziekońského smrti v súlade s jeho testamentom väčšinu jeho diela spálili.

Seweryn Goszczyński bol poľský básnik a prozaik, významný predstaviteľ tzv. ukrajinskej školy poľského romantizmu. Román Kráľ zámku (1839/40) vznikal vo francúzskej emigrácii. Spájajú sa v ňom žánre čiernoromantického gotického románu s tajomstvom, iniciačného románu a národnej alegórie. Rozprávač, romantický tulák, stretáva v ruinách odrzykońského zámku záhadného blázna Machnického, ktorý ich stráži a vyhlasuje sa za posledného poľského kráľa. Machnicki sa ukazuje byť výnimočnou romantickou osobnosťou s nespútanou imagináciou – a jeho šialenstvo zasa privilegovaným prístupom k mystickým víziám, v ktorých ožíva dávna minulosť. Machnicki zasvätí rozprávača do tajomstva svojich mystických videní a poodhalí, čo skrýva podzemie zámku i tajomná kniha. V texte nachádzame priam emblematické motívy romantizmu: ruiny ako hieroglyf slávnej minulosti a alegória pominuteľnosti, no zároveň ako mystické vnútorné miesto duše. Nie je blázon jediným rozumným človekom medzi „normálnymi“ bláznami, ktorí žijú v zabudnutí a neslobode? Władysław Łoziński bol poľský románopisec, historik a novinár. Novela Zapatan (1874) je tajomnou prózou, reprezentantom žánru strašidelnej fantastiky 19. storočia, no zároveň aj prózou historického žánru, ktorej dej je situovaný do 18. storočia. Rozprávač, rotmajster Vít Narwoj, i vojaci jeho pluku sú konfrontovaní s tajomnou postavou démonického Zapatana, ktorý sa zaoberá alchýmiou a azda vládne aj nadprirodzenými silami. Ba možno je vyslancom samého pekla. K rozprávačovi doliehajú len útržky tajomného príbehu a nevysvetliteľných hrôzostrašných udalostí: sú to halucinačné vízie či naozaj zásah nadprirodzených síl? Text poodhalí len cíp závoja tej temnej oblasti. Aj čitateľ zostáva na konci prózy sám so svojimi otázkami. Vracia sa nakoniec Zapatan? A predovšetkým: odkiaľ?

Antoni Lange (1861-1929) – poľský modernistický lyrický básnik, dramatik, prozaik fantastickej literatúry, člen krakovskej bohémy, ľavicový publicista. Medzi jeho najznámejšie fantastické prózy patrí okultistický román Miranda (1924) a predovšetkým zbierka poviedok Vládca času z roku 1911. Táto zbierka sa ocitá na rozhraní medzi tajomnou metafyzicko-okultistickou fantastikou a zárodkami science fiction, keďže Lange invenčne tematicky využíva a domýšľa aj súveké vedecké objavy, ako napr. problém omladzovania, teóriu relativity, či najrôznejšie technické vynálezy. Na kompozičnej i tematicko-dejovej úrovni textu Lange často využíva postupy pozastavenia uplývajúceho času, cyklickosti, cesty v čase, obrátenie behu času a jeho relativitu. Zaujímajú ho tiež psychologické i parapsychologické fenomény – napr. motívy dvojníctva, hypnózy, telepatie, splynutia dvoch duší, a naopak aj psychopatologického rozštiepenia osobnosti, reinkarnácie: vďaka využívaniu týchto „nevšedných“ motívov je nezriedka dej v jeho prózach opradený tajomstvom. Osudy postáv často ovládajú tajomné sily, o ktorých ani netušia.