Jana Juráňová

Román o živote pani Hviezdoslavovej je v poradí už piatou prozaickou knihou Jany Juráňovej. Tentoraz autorka pri pátraní po neviditeľných históriách žien našla v zaprášených archívoch a vo svojej nemóresnej fantázii kontúry Ilony Országhovej. Náplňou jej života nebol nikto iný ako On, veľký básnik: A hoci Ilonin život po smrti muža stratil svoju náplň, nestratil význam. Odkedy sa on pominul telesne, starala sa o jeho dielo, o to, čo po ňom zostalo.

Ako prezrádza názov knižky, hlavnými hrdinkami sú baby, tri neobyčajné baby s neobyčajnými schopnosťami. „My sme tri, tri sestry ježibabky, svet je na nás veru krátky, abra dabra fuk, nikomu ani muk.“ Na novobabom sídlisku sa im i v ten najobyčajnejší deň darí riešiť neobyčajnú kopu problémov, s ktorými si často nevedia rady rodičia, ani deti, ani starí otcovia a staré mamy, ba ani starosta. A ešte k tomu sa aj dokážu tváriť, že ony nič, ony mačky, čo len tak sliedia po kontajneroch.

Keď Ružena prišla dnes dopoludnia do kostola, ako vždy pokľakla a zdvihla oči k oltáru. Dnes však mala vyhradené miesto v prvej lavici, spolu s mamou a ďalšími členmi rodiny. Skôr než prešla tých pár krokov, jej zrak skĺzol k sochám, čo stoja v malých bočných výklenkoch, vysunutých pred úroveň priestoru hlavného oltára. Z jednej strany Panna Mária, z druhej Kristus. Strážia oltár, nevedno pred kým. Sú to zvláštne sochy. Akoby s ničím nesúviseli. Ružena si ich dávno prestala všímať. Keď jej občas na bohoslužbách počas nudnej kázne blúdi myseľ kade –tade, čuduje sa pri pohľade na ne — ponúkajú sa svetu v štedrom, no nekonkrétnom geste. Mária má na zopätých rukách prevesený veľký ruženec, ktorý sa zaživa nikdy nemodlila. Ježiš so zdvihnutou, zle vymodelovanou bledožltou rukou požehnáva, nevedno komu. Akoby o nich nikto nestál. Ich gestá zmeraveli v čudnom kŕči. Rúcha z kameňa im obom splývajú v podozrivo ušľachtilých záhyboch a vykresľujú neurčité a netelesné línie. Výraz vymaľovaných tvárí je neprítomný.

Príhody a skúsenosti kreatívca Dobroša Dobríka pichľavým drobnohľadom Jany Juráňovej. Prečo sa Dobroš nemusí zastreliť a kto to vlastne je - to všetko prezradia čítavé príbehy z pera známej slovenskej spisovateľky. Dobrošove osudy sprevádzajú fotografie z predstavenia Bábkového divadla na Rázcestí Júlie Meinholmové Citová výchova hadej ženy.

Smutmosmiešne poviedky známej slovenskej prozaičky o nebeských aj pozemských láskach. Ilustrácie pre túto knižku poskytla zo svojho diela Bird´s-eye view (2006) Pavlína Fichta Čierna, ktorá v mnohých dielach prekračuje sféru výtvarného umenia a zasahuje do oblasti sociológie, psycholó- gie a medicíny.

Pod žánrovým označením Mor(t)alitka sa skrýva mierne detektívna novela o zákulisí literárneho sveta s jeho snobizmom a egocentrizmom, predovšetkým však o schopnosti slova – aj toho literárneho – ubližovať. Ak sa v literatúre stáva zo znásilnenia verejná vec „duchovnej kultúry“, nemusí to vždy zostať bez následkov. Kniha vychádza v druhom, upravenom vydaní. Aj táto próza prináša jedinečný ostrý rukopis a nekompromisný pozorovací talent trojnásobnej finalistky Ceny Anasoft litera, v rámci ktorej porota ocenila jej knihy Orodovnice, Žila som s Hviezdoslavom i Lásky nebeské.

Az egyik legnépszerűbb kortárs szlovák írónő, Jana Juráňová szórakoztató gyermekkönyve egy fiatal lányról szól, aki kamaszévei elején rácsodálkozik a világ történéseire. Sok mindent nem ért, pl. miért akar minden nő férjhez menni? Mi az oka annak, hogy furcsa változások zajlanak a testében? Miért olyan bonyolult a felnőttek világa? Az élvezetes, rövid történetket a szerző sajátos népmeseátköltései teszik még mókásabbá.

Z predchádzajúcej spomienkovej knihy – rozhovoru s Agnešou Kalinovou Mojich 7 životov - si Jana Juráňová odniesla viacero načatých príbehov. Jeden z nich sa stal inšpiráciou pre prózu Nevybavená záležitosť. Autorka sa cez príbeh mladej ženy na starom portréte ponára do životov iných, aby do nich vtiahla aj nás: so zmyslom pre kontrast detailne konkretizuje priestory, do ktorých jemne a hĺbavo skicuje protagonistky svojej prózy (ja-rozprávačku, Editu, Mačku, Soňu, Marišku...) a ich interakcie s okolím. V útržkoch minulosti sa tu zrkadlí súčasnosť a vice versa.

Prečo sa významná americká teoretička bell hooks rozhodla napísať príručku o feminizme? „Musela som ju napísať, lebo som ustavične čakala, že sa takáto knižka niekde objaví, no neobjavila sa. Bez nej nemám ako osloviť húfy ľudí, čo sú denne bombardované antifeministickou reakciou na feminizmus a ustavične počúvajú, ako majú nenávidieť hnutie, o ktorom takmer nič nevedia, a ako mu majú vzdorovať. Malo by existovať toľko základných stručných príručiek feminizmu, toľko ľahko čitateľných učebníc a knižiek, z ktorých by sme sa mohli o feminizme dozvedieť všetko potrebné, že táto kniha by bola len ďalším zanieteným hlasom na obranu feministických politík. Mali by sme mať k dispozícii bilbordy, reklamy v časopisoch, autobusoch, v metre, vo vlakoch, televízia by mala vysielať spoty, ktoré by sa šírili po celom svete, aby sa prostredníctvom nich ľudia dozvedali o feminizme viac. V takom štádiu ešte nie sme. No ak sa chceme podeliť o feminizmus a ak chceme, aby toto hnutie ovplyvňovalo myslenie a cítenie žien i mužov, nesmieme na tieto spôsoby komunikácie rezignovať. Každá zmena, ktorá sa kedy udiala vďaka feminizmu, zasiahla naše životy pozitívnym spôsobom. Keď však ustavične počúvame, že feminizmus je čosi zlé, prichádzame o takýto pozitívny pohľad.“

Divadelné hry slávnej slovenskej spisovateľky, ktorých uvedenie - už od osemdesiatych rokov 20. storočia - vždy sprevádzal veľký záujem. A aj inscenovanie spĺňalo očakávania verejnosti i divadelníkov. Hneď Salome v interpretácii Jany Bittnerovej patrila k vrcholom vtedajšej divadelnej sezóny. Dnes je Jana Juráňová uznávaná autorka a (nielen) ako spoluzakladateľka Aspektu patrí k známym osobnostiam Slovenska, ktorých meno je spojený s podstatnými a dôležitými občianskými aktivitami. Zborník obsahuje divadelné i rozhlasové hry Jany Juráňovej, spolu je v nej osem hier: Salome, Misky strieborné, nádoby výborné, Tajomstvá Trúdy H., Topenie žiab, Reality snov, Medzi zrkadlami a hviezdami, Sochárka Camille Claudel, Zbombardujte kráľa a vojačikov smiechom. Zasvätený úvod ku knihe O antiiluzívnosti drámy napísala Dagmar Kročanová.

Kniha rozhovorů s novinářkou, redaktorkou, filmovou publicistkou a překladatelkou Agnešou Kalinovou (1924–2014) zachycuje takřka celý její život a má charakter pamětí. Silný osobní příběh Agneši Kalinové, neodmyslitelný od politických zlomů, k nimž došlo během jejího života, je zároveň dramatickým obrazem společnosti 20. století, což byl i záměr tazatelky. V první části líčí šťastně prožité dětství v Prešově, v asimilované židovské rodině, které skončilo ve chvíli, kdy se do té doby tolerantní a přátelská atmosféra menšího kulturního města změnila vlivem agresivního nacionalismu. Před násilnou deportací uniká do Maďarska, kde se dva roky skrývá v katolickém klášteře a ke konci války v Budapešti. Teprve po návratu na Slovensko se dozvídá o tragickém osudu celé prešovské židovské komunity včetně svých rodičů, příbuzných a známých. V části věnované poválečné době, kdy věřila, že nová společnost bude svobodná a že komunistická strana nedopustí návrat nacionalismu, vzpomíná na studia, rodinný život s manželem, o 11 let starším divadelníkem Ladislavem Jánem Kalinou, pod jehož vlivem se vydala na dráhu překladatelky a novinářky. Tato práce ji velmi bavila, zvláště pak šťastná léta v týdeníku Kultúrny život, kde se věnovala hlavně filmu. Zároveň se zmiňuje o prvních varovných signálech, plíživé nejistotě a strachu, když perzekuce, velmi často s antisemitským pozadím, zasáhla začátkem padesátých let i okruh jejích známých, a popisuje střídavé projevy uvolňování a zostřování režimní moci. Po uvolnění na konci šedesátých let zaznamenává novou atmosféru strachu, tentokrát za normalizace, kdy nesměla publikovat ani překládat a spolu s rodinou byla vystavena pronásledování a šikaně. Také o této nesvobodné době, svém i manželově zatčení, pobytu ve vazbě a nakonec nepodmíněném odsouzení Jána Kaliny na dva roky píše Kalinová s vědomím vnitřní svobody, nestěžuje si a hlavně se nevzdává. V roce 1978 získala celá rodina povolení vystěhovat se do Německa, kde se usadila v Mnichově. Kalinová pocitově i informačně bohatě přibližuje svůj osobní i pracovní život v Rádiu Svobodná Evropa, kde byla zaměstnaná až do roku 1995. Ze vzpomínek na práci v RFE je zřejmé, jakým zadostiučiněním pro ni byla možnost svobodně říkat své názory. Celé vyprávění plasticky přibližuje události skrze fascinující příběh člověka, který dokázal najít způsob, jak si statečně a za všech podmínek zachovat lidskou důstojnost a zůstat svobodným.

Ak niekde Pavol Országh Hviezdoslav (1849 - 1921) zostupuje z literárneho Parnasu na obyčajnú zem, tak je to v korešpondencii manželke Ilone (1856 - 1932). Pokojné, vrúcne, naplnené každodennosťou, tak by sa dali charakterizovať jeho listy. Písal ich v časovom rozpätí takmer tridsiatich rokov a vytvárajú jedinečný príbeh celoživotného pevného vzťahu vyrozprávaného z jednej strany, keďže listy Ilony Novákovej, neskôr Országhovej sa zachovali len útržkovito. Väčšia časť korešpondencie zachytáva obdobie pred svadbou, ďalšia mapuje krátke obdobia odlúčenia manželov, najmä počas pobytov básnika v kúpeľoch. Otvára sa pred nami obraz manželského spolužitia i žánrový obrázok života na Slovensku z prelomu 19. a 20. storočia, príbeh lásky, jej stálosti v každodenných premenách, i príbeh jazyka. Patetický básnik sa pred nami odhaľuje ako nežný snúbenec, milujúci manžel, komentátor rodinného i spoločenského diania, starostlivý domáci pán a kde-tu sa nezaprie ani ako "pravotár", teda advokát, čo bolo jeho pôvodné povolanie. Zostavovateľkou knihy a autorkou sprievodných textov je spisovateľka Jana Juráňová, ktorá sa vzťahu Pavla a Ilony Országhovcov venovala v románe Žila som s Hviezdoslavom (2008). Tentoraz sa však vrátila do archívov, aby sa na tento vzťah pozrela inými očami, nie ako prozaička. Kniha ponúka okrem kompletnej zachovanej korešpondencie P. O. Hviezdoslava svojej celoživotnej láske aj bohatý doplnkový materiál a vyniká grafickým spracovaním.

Vo svojej novej knihe spojila známa prozaička a dramatička Jana Juráňová tri cudzie príbehy: sú civilné, uštipačné, ironické, melancholické, detailné, nahnevané, rezignované aj vyrovnané, no predovšetkým zrelé, plné rešpektu voči životnej sile svojich protagonistiek. V prózach Zuzana a zopár starcov, Obeť a Cudzí príbeh tematicky spracováva mediálnu manipuláciu, brutálnu vraždu a účelovosť vo vzťahoch, venuje sa skryto i otvorene tolerovanej sociálnej nespravodlivosti a sleduje, ako súčasný bežný život často vyrastá z vlákien minulého režimu a aké metódy klamania nám pomáhajú ukryť pred nami samotnými to, čo vidíme.

Mladá antropologička Sofia sa pokúša vyriešiť záhadu nevysvetliteľnej dlhej choroby svojej matky Rose. Matkine ustavičné ponosy ju frustrujú, no zjavne jej vyhovuje, že sa nemusí osamostatniť a riešiť svoj neuspokojivý život dospelej ženy. Spolu s matkou odcestujú na horúce vyprahnuté pobrežie Španielska, aby tam spolu navštívili slávneho špecialistu, ktorý je ich poslednou nádejou, a dúfajú, že im pomôže vyriešiť záhadnú paralýzu Rosiných nôh. Deborah Levy je britská spisovateľka a poetka. Jej romány dva razy postúpili do užšieho výberu Bookerovej ceny a literárny kritika ju nazvala „jedným z najvzrušujúcejších hlasov súčasnej britskej prózy“.

Knižný rozhovor so známou tvárou Kultúrneho života a Slobodnej Európy – novinárkou, redaktorkou, prekladateľkou a filmovou i politickou publicistkou Agnešou Kalinovou je prvou publikáciou nového radu Rozhovory ASPEKTU. S Agnešou Kalinovou sa zhovárala Jana Juráňová, aby si pre seba aj pre nás „zopakovala“ vraj krátke, ale o to úmornejšie 20. storočie. Životy Agneše Kalinovej (nar. 1924) sa odohrávajú v mnohých mestách, krajinách a prostrediach, vo viacerých politických režimoch, v pohnutých a neustále sa meniacich časoch. Odohrávajú sa skrátka vo verejných i súkromných priestoroch, ktoré sa nedajú oddeliť, a čím komplikovanejšie sa vzájomne prepájajú, tým celistvejší obraz doby vytvárajú. Tak aj v knihe Mojich 7 životov – medzivojnové Československo, fašizmus, kláštor, manželstvo, redakcie, materstvo, Pražská jar, vyšetrovacia väzba, Slobodná Európa a ď.

Jana Juráňová nadväzuje románom NANIČHODNICA na svoje prózy zo súčasnosti (Utrpenie starého kocúra, Orodovnice, Nevybavená záležitosť, Cudzie príbehy). Zosnovala ho okolo osemdesiatničky Ľudmily, neviditeľnej starej ženy, ktorá nikam nepatrí. Napriek tomu či práve preto cez osud bezprizornej Ľudmily prenikáme do rôznych prostredí – od zdravotníctva, charity, médií až po politiku, ako aj do životov tých, ktorí ich zaľudňujú – novinára Miloša, bývalého politika Eliáša a jeho manželky Dorotky, lekára Igora, celebrity Lindy. Stávame sa svedkami príbehu starej ženy Ľudmily, ktorej sa život skomplikoval po smrti jej spriaznenej duše Marieny. Ako sa spoločnosť stavia k pomoci človeku, ktorý prišiel o svoje bývanie i o najbližších? Kniha Naničhodnica je sondou do zdravotníckeho prostredia, i prostredia médií, tzv. celebrít i ľudí, ktorí sú okato spokojní so sebou a svojím kresťanským prístupom k životu. Kto z nich Ľudmilu zachráni?