Jana Juráňová strana 4 z 4

Kniha, ktorá sa umeleckými prostriedkami vyjadruje k existenčným problémom našich čias: hovorí o našej biede, o falošnom vlastenectve, o zbabelosti a sebazahľadenosti, o provincionalizme, o zmarených životoch, odhaľuje falošný kultúrny obraz, ktorý desaťročie (de)formuje vzťah ľudí k histórii krajiny, v ktorej žijú. (120X155,str.91,MV,ČB,r.vyd.2005)

Jana Juráňová nadväzuje románom NANIČHODNICA na svoje prózy zo súčasnosti (Utrpenie starého kocúra, Orodovnice, Nevybavená záležitosť, Cudzie príbehy). Zosnovala ho okolo osemdesiatničky Ľudmily, neviditeľnej starej ženy, ktorá nikam nepatrí. Napriek tomu či práve preto cez osud bezprizornej Ľudmily prenikáme do rôznych prostredí – od zdravotníctva, charity, médií až po politiku, ako aj do životov tých, ktorí ich zaľudňujú – novinára Miloša, bývalého politika Eliáša a jeho manželky Dorotky, lekára Igora, celebrity Lindy. Stávame sa svedkami príbehu starej ženy Ľudmily, ktorej sa život skomplikoval po smrti jej spriaznenej duše Marieny. Ako sa spoločnosť stavia k pomoci človeku, ktorý prišiel o svoje bývanie i o najbližších? Kniha Naničhodnica je sondou do zdravotníckeho prostredia, i prostredia médií, tzv. celebrít i ľudí, ktorí sú okato spokojní so sebou a svojím kresťanským prístupom k životu. Kto z nich Ľudmilu zachráni?

Knižný rozhovor so známou tvárou Kultúrneho života a Slobodnej Európy – novinárkou, redaktorkou, prekladateľkou a filmovou i politickou publicistkou Agnešou Kalinovou je prvou publikáciou nového radu Rozhovory ASPEKTU. S Agnešou Kalinovou sa zhovárala Jana Juráňová, aby si pre seba aj pre nás „zopakovala“ vraj krátke, ale o to úmornejšie 20. storočie. Životy Agneše Kalinovej (nar. 1924) sa odohrávajú v mnohých mestách, krajinách a prostrediach, vo viacerých politických režimoch, v pohnutých a neustále sa meniacich časoch. Odohrávajú sa skrátka vo verejných i súkromných priestoroch, ktoré sa nedajú oddeliť, a čím komplikovanejšie sa vzájomne prepájajú, tým celistvejší obraz doby vytvárajú. Tak aj v knihe Mojich 7 životov – medzivojnové Československo, fašizmus, kláštor, manželstvo, redakcie, materstvo, Pražská jar, vyšetrovacia väzba, Slobodná Európa a ď.

Keď Ružena prišla dnes dopoludnia do kostola, ako vždy pokľakla a zdvihla oči k oltáru. Dnes však mala vyhradené miesto v prvej lavici, spolu s mamou a ďalšími členmi rodiny. Skôr než prešla tých pár krokov, jej zrak skĺzol k sochám, čo stoja v malých bočných výklenkoch, vysunutých pred úroveň priestoru hlavného oltára. Z jednej strany Panna Mária, z druhej Kristus. Strážia oltár, nevedno pred kým. Sú to zvláštne sochy. Akoby s ničím nesúviseli. Ružena si ich dávno prestala všímať. Keď jej občas na bohoslužbách počas nudnej kázne blúdi myseľ kade –tade, čuduje sa pri pohľade na ne — ponúkajú sa svetu v štedrom, no nekonkrétnom geste. Mária má na zopätých rukách prevesený veľký ruženec, ktorý sa zaživa nikdy nemodlila. Ježiš so zdvihnutou, zle vymodelovanou bledožltou rukou požehnáva, nevedno komu. Akoby o nich nikto nestál. Ich gestá zmeraveli v čudnom kŕči. Rúcha z kameňa im obom splývajú v podozrivo ušľachtilých záhyboch a vykresľujú neurčité a netelesné línie. Výraz vymaľovaných tvárí je neprítomný.

Austrálska prozaička sa vo svojom debutovom románe vracia do obdobia, keď v Nemecku nastupoval k moci fašizmus. Príbeh je kolážou spomienok rozprávačky Ruth Beckerovej, doplnený o zápisky dávno nebohého Ernsta Tollera, významného predvojnového ľavicovo orientovaného dramatika. Z Ruthinej pamäti sa vyplavujú spomienky na predvojnový Berlín a emigráciu, ktorých impulzom bola zásielka z USA s fiktívnymi Tollerovými zápiskami. V nich spomína nielen na spoločné pôsobenie v protifašistickom hnutí mladých, najmä židovských, ľavicovo orientovaných intelektuálov, ale aj na svoju bývalú milenku Doru Fabianovú, ľavicovú intelektuálku a protivojnovú aktivistku, ktorú našli mŕtvu v emigrácii v Londýne za dodnes nevyjasnených okolností.

Pod žánrovým označením Mor(t)alitka sa skrýva mierne detektívna novela o zákulisí literárneho sveta s jeho snobizmom a egocentrizmom, predovšetkým však o schopnosti slova – aj toho literárneho – ubližovať. Ak sa v literatúre stáva zo znásilnenia verejná vec „duchovnej kultúry“, nemusí to vždy zostať bez následkov. Kniha vychádza v druhom, upravenom vydaní. Aj táto próza prináša jedinečný ostrý rukopis a nekompromisný pozorovací talent trojnásobnej finalistky Ceny Anasoft litera, v rámci ktorej porota ocenila jej knihy Orodovnice, Žila som s Hviezdoslavom i Lásky nebeské.

Zábavná a múdra knižka (nielen) pre mladšie teenagerky. Justínka, ktorú častejšie volajú Sojka, sa díva na svet a vidí v ňom kadečo. A aj nad tým premýšľa. Do jej úvah sem-tam vplynú Juráňovej krátke a jadrné interpretácie známych ľudových rozprávok. Ukážka: Karkulka bola celá zmätená a opýtala sa ho: A už nepoľujete na vlka? Horár vyceril zuby a narástol mu chvost. Zamával ním a zrazu to bol vlk. Karkulka skoro zomrela od strachu. Ňufi! zakričala, ale Ňufiho nebolo. Vlk sa oblizol a ľudským hlasom povedal: A čo keby som ťa od samej lásky zjedol? Karkulka mu na to trasúcim sa hláskom povedala: A čo ak som nestráviteľná?

Román o živote pani Hviezdoslavovej je v poradí už piatou prozaickou knihou Jany Juráňovej. Tentoraz autorka pri pátraní po neviditeľných históriách žien našla v zaprášených archívoch a vo svojej nemóresnej fantázii kontúry Ilony Országhovej. Náplňou jej života nebol nikto iný ako On, veľký básnik: A hoci Ilonin život po smrti muža stratil svoju náplň, nestratil význam. Odkedy sa on pominul telesne, starala sa o jeho dielo, o to, čo po ňom zostalo.

Román o živote pani Hviezdoslavovej je v poradí už piatou prozaickou knihou Jany Juráňovej. Tentoraz autorka pri pátraní po neviditeľných históriách žien našla v zaprášených archívoch a vo svojej nemóresnej fantázii kontúry Ilony Országhovej. Náplňou jej života nebol nikto iný ako On, veľký básnik: A hoci Ilonin život po smrti muža stratil svoju náplň, nestratil význam. Odkedy sa on pominul telesne, starala sa o jeho dielo, o to, čo po ňom zostalo.

Zábavná a múdra knižka (nielen) pre mladšie teenagerky. Justínka, ktorú častejšie volajú Sojka, sa díva na svet a vidí v ňom kadečo. A aj nad tým premýšľa. Do jej úvah sem-tam vplynú Juráňovej krátke a jadrné interpretácie známych ľudových rozprávok. Ukážka: Karkulka bola celá zmätená a opýtala sa ho: A už nepoľujete na vlka? Horár vyceril zuby a narástol mu chvost. Zamával ním a zrazu to bol vlk. Karkulka skoro zomrela od strachu. Ňufi! zakričala, ale Ňufiho nebolo. Vlk sa oblizol a ľudským hlasom povedal: A čo keby som ťa od samej lásky zjedol? Karkulka mu na to trasúcim sa hláskom povedala: A čo ak som nestráviteľná?

Na očarujúcom anglickom predmestí je príjemný letný večer a Tallulah so Zachom sa po prvý raz od narodenia svojho synčeka vyberú von. Majú len devätnásť a večierok vo veľkom vidieckom sídle novej spolužiačky z vysokej školy sa zdá byť skvelým spôsobom, ako vypnúť, ale keď príde ráno, mladí rodičia sa nevrátia domov. Tallulahina mama Kim sa zo všetkých síl snaží zistiť, čo sa v tú noc vlastne stalo. Podarí sa jej skontaktovať s dcérinými priateľkami, na otázky však odpovedajú vyhýbavo. Ani Zachova mama sa nijako zvlášť neznepokojuje, je presvedčená, že dvojica ušla, aby sa vyhla rodičovským povinnostiam. Lenže Kim vie, že Tallulah je svojmu synovi oddaná, navyše práve deň predtým našla vo vrecku Zachovho kabáta zásnubný prsteň. Je presvedčená, že ani jeden z nich by nikdy dobrovoľne neodišiel. Pátranie polície však vôbec nepostupuje. Mladá dvojica jednoducho zmizla. O rok sa do susedstva nasťahuje Sophie, autorka obľúbených detektívok. Na londýnskom predmestí sa cíti stratená, no odhodlane stojí po boku svojho partnera, ktorý tu získal miesto riaditeľa internátnej školy. Keď však neďaleko ich nového domu natrafí na záhadný nápis na plote „Kopte tu“, zbystrí pozornosť. Žeby ten nápis súvisel so zmiznutím mladej dvojice? A čo vlastne je zahrabané na tom mieste? V tomto spletitom a sugestívnom románe každý prispeje svojou troškou k pátraniu, ktoré si musí poradiť s temnými záhadami opustenej vily, hlbokými traumami či starostlivo ukrývanými vášňami pochovanými tak dôkladne, že ich môže odhaliť iba ten, kto v sebe tiež dusí mrazivé tajomstvo... Lisa Jewellová opäť dokázala, že vie detailne pracovať s postavami, prostredím a udalosťami a skladá z nich mozaiku strhujúceho trileru o márnych láskach, túžbach a temných miestach v duši každého z nás.

Jana Juráňová síce s Hviezdoslavom žiť nestihla, zato našla v zaprášených archívoch a svojej nemóresnej fantázii kontúry Ilony Országhovej, rodenej Novákovej. Náplňou života pani Hviezdoslavovej nebol nikto iný ako On, veľký básnik. „A hoci Ilonin život po smrti muža stratil svoju náplň, nestratil význam. Odkedy sa on pominul telesne, starala sa o jeho dielo, o to, čo po ňom zostalo. A bolo sa o čo starať.“ Uplynuli dva roky vyplnené listami, čakaním na odpoveď, premýšľaním, ako a čo odpovedať, čo napísať a čo nie. Mlčania a čakania bolo niekedy viac než všetkých listov dokopy. Ale veď kam sa ponáhľať? Keď dlho nepísal, predstavovala si ho v Senici s nejakou slečnou, ale nikdy takej predstave celkom neuverila. Nedarilo sa jej vystrašiť samu seba. Pavol bol naozaj veľký ťuťmák. Celkom sa na ňu upäl a bál sa, aby sa nevydala skôr, než sa on vráti na Oravu, lebo vek na to už mala a nebol si istý, či je pre ňu výhodné čakať práve na neho. Keď ho chcela trošku rozveseliť alebo aj podpichnúť, napísala mu, že bola na tancovačke, a on jej v ďalšom liste vyčítal, že chodí na zábavy, keď je všade naokolo toľko biedy. Vedela, že sa hnevá preto, lebo tam nemohol byť s ňou, a bieda ľudu je len zámienkou

Ako prezrádza názov knižky, hlavnými hrdinkami sú baby, tri neobyčajné baby s neobyčajnými schopnosťami. „My sme tri, tri sestry ježibabky, svet je na nás veru krátky, abra dabra fuk, nikomu ani muk.“ Na novobabom sídlisku sa im i v ten najobyčajnejší deň darí riešiť neobyčajnú kopu problémov, s ktorými si často nevedia rady rodičia, ani deti, ani starí otcovia a staré mamy, ba ani starosta. A ešte k tomu sa aj dokážu tváriť, že ony nič, ony mačky, čo len tak sliedia po kontajneroch.

Ako prezrádza názov knižky, hlavnými hrdinkami sú baby, tri neobyčajné baby s neobyčajnými schopnosťami. „My sme tri, tri sestry ježibabky, svet je na nás veru krátky, abra dabra fuk, nikomu ani muk.“ Na novobabom sídlisku sa im i v ten najobyčajnejší deň darí riešiť neobyčajnú kopu problémov, s ktorými si často nevedia rady rodičia, ani deti, ani starí otcovia a staré mamy, ba ani starosta. A ešte k tomu sa aj dokážu tváriť, že ony nič, ony mačky, čo len tak sliedia po kontajneroch.

Z predchádzajúcej spomienkovej knihy – rozhovoru s Agnešou Kalinovou Mojich 7 životov - si Jana Juráňová odniesla viacero načatých príbehov. Jeden z nich sa stal inšpiráciou pre prózu Nevybavená záležitosť. Autorka sa cez príbeh mladej ženy na starom portréte ponára do životov iných, aby do nich vtiahla aj nás: so zmyslom pre kontrast detailne konkretizuje priestory, do ktorých jemne a hĺbavo skicuje protagonistky svojej prózy (ja-rozprávačku, Editu, Mačku, Soňu, Marišku...) a ich interakcie s okolím. V útržkoch minulosti sa tu zrkadlí súčasnosť a vice versa.

Jana Juráňová síce s Hviezdoslavom žiť nestihla, zato našla v zaprášených archívoch a svojej nemóresnej fantázii kontúry Ilony Országhovej, rodenej Novákovej. Náplňou života pani Hviezdoslavovej nebol nikto iný ako On, veľký básnik. „A hoci Ilonin život po smrti muža stratil svoju náplň, nestratil význam. Odkedy sa on pominul telesne, starala sa o jeho dielo, o to, čo po ňom zostalo. A bolo sa o čo starať.“ Uplynuli dva roky vyplnené listami, čakaním na odpoveď, premýšľaním, ako a čo odpovedať, čo napísať a čo nie. Mlčania a čakania bolo niekedy viac než všetkých listov dokopy. Ale veď kam sa ponáhľať? Keď dlho nepísal, predstavovala si ho v Senici s nejakou slečnou, ale nikdy takej predstave celkom neuverila. Nedarilo sa jej vystrašiť samu seba. Pavol bol naozaj veľký ťuťmák. Celkom sa na ňu upäl a bál sa, aby sa nevydala skôr, než sa on vráti na Oravu, lebo vek na to už mala a nebol si istý, či je pre ňu výhodné čakať práve na neho. Keď ho chcela trošku rozveseliť alebo aj podpichnúť, napísala mu, že bola na tancovačke, a on jej v ďalšom liste vyčítal, že chodí na zábavy, keď je všade naokolo toľko biedy. Vedela, že sa hnevá preto, lebo tam nemohol byť s ňou, a bieda ľudu je len zámienkou