Dušan Kováč

Štefánikove fotografie z celého sveta odhaľujú pred nami novú dimenziu tohto mimoriadneho človeka. Dimenziu, ktorá sa opäť rozpína medzi Štefánikom-vedcom a Štefánikom-umelcom. Fotografický aparát používal s vášňou jemu vlastnou nielen ako vedecký n ástroj, ale aj ako médium, ktoré dokáže dokumentovať svet a zachytiť neopakovateľný okamih. Fotografie, ktoré robil na svojich cestách, sú na jednej strane cenné dokumenty a na strane druhej majú neopakovateľný citový náboj.

V rokoch 1939-1945 bola Bratislava hlavným mestom Slovenského štátu. Z množstva dobových dokumentov si autor vybral príbehy zo života obyvateľov mesta, ktorí spočiatku nezažili bezprostredné vojnové nebezpečenstvo, ale veľmi intenzívne sledovali, čo vojna so sebou prináša. Autor v dvanástich kapitolách odkryl niektoré epizódy zo života Bratislavy - o modernej výstavbe, o moste do Ríše, o blahobyte uprostred vojnovej Európy, o slávnostiach a politických návštevách, o kultúrnych podujatiach a športových súťažiach, veľtrhoch, kaviarňach a viechach, ale aj o zániku židovskej Bratislavy a o bombardovaní mesta. Jednotlivé príbehy spojil do celku, ktorý odzrkadľuje nielen politický, ale aj spoločenský život v Bratislave za Slovenského štátu so všetkým, čo k nemu patrí.

Muzeum je i v pozdně moderním věku prominentním médiem historické komemorace a reprezentace. Nikdy v minulosti neexistovalo tolik muzeí jako dnes. Historická muzea moderní doby však neodrážejí bezprostředně státní politiku paměti, nýbrž sama vystupují jako aktér paměťového diskurzu. Politické a společenské zvraty přitom často vedou k přetváření muzeí a muzejních expozicí, ke zřizování nových a zavírání mnoha starých muzeí. Předkládaná publikace se ve středoevropském kontextu věnuje těmto problémům stejně jako vzájemným interakcím, procesům transnacionalizace a srovnávacím analýzám muzejnictví.

Povesť hovorí, že pod vrcholom Krížnej hole, na rozhraní troch panstiev, sa stretli pastieri oviec. Jeden prichádzal zo Zvolenskej, druhý z Turčianskej a tretí z Liptovskej stolice. Slnko pálilo, a tak bolo treba ovce napojiť. A tu nastal spor o to, ktorému panstvu patrí prameň. V zápale hádky ich zrazu niekto oslovil. Bol to sám kráľ Matej Korvín, ktorý sa vracal z poľovačky: Kvôli čomuže sa sporíte? pýta sa. Každý pastier sa mu vyrozprával a posťažoval. Matej Korvín sa zamyslel a z moci panovníka riekol: Keďže sa neviete dohodnúť, prameň bude patriť mne! Bude to moja Kráľova studňa!" Kráľova studňa, ktorej je venovaná táto prekrásna výpravná publikácia, leží v čarovnom, pomerne členitom horskom prostredí na juhu najvyššej hrebeňovej časti Veľkej Fatry. Národný park Veľká Fatra patrí medzi najzachovalejšie územia, čo sa odráža aj v množstve vyhlásených maloplošných chránených území pätnásť národných prírodných rezervácií, štyri prírodné rezervácie, jedna národná prírodná pamiatka, desať prírodných pamiatok a päť chránených areálov. Sú to prevažne neporušené pralesovité územia, vzácne skalné útvary, alebo zachovalé mokrade. Aj v okolí Kráľovej studne sa nachádza niekoľko maloplošných chránených území. V nadšení povojnových rokov vznikla v rámci vtedajšej dvojročnice myšlienka výstavby moderného zariadenia namiesto okupantmi vypálenej chaty. Iniciatívu podporilo mesto Banská Bystrica najmä výstavbou prístupovej cesty Bystrickou dolinou. Hotel, ktorého susedom je výlučne príroda a ticho, uviedli do prevádzky 28. augusta 1951. Za desaťročia nepretržitej prevádzky toho zažil dosť. Mnohí si isto pamätajú časy prežité v škole v prírode, či na lyžiarskom výcviku. Budova nie je nezničiteľná, a preto sa na Kráľovej studni v rokoch 2006 až 2010 usídlili stavbári. Výsledok rekonštrukcie je nad očakávanie. V hoteli je dovedna 47 lôžok, nechýbajú apartmány, rodinné izby, dvojlôžkové izby. Na prízemí je nadštandardná turistická ubytovňa tri osemposteľové izby so spoločnými zariadeniami pre osobnú hygienu. Horský hotel Kráľova studňa, obkolesený chránenými krásami a prírodnými klenotmi Národného parku Veľká Fatra, leží vo výške 1 300 m n. m. Ďaleko od ruchu civilizácie, hlboko v srdci prírody, poskytuje dokonalé podmienky na načerpanie duševných aj fyzických síl. Kniha Kráľova studňa ako napísal jej editor, publicista Fedor Mikovič ponúka čitateľovi prechádzku horskou krajinou plnou výnimočností, s krajinou hodnou obdivu a záujmu. Pri potulkách touto horskou krajinou sa na každom kroku kocháte pohľadom na rozložité hole navôkol, na pyšné skalné bralá, hlboké tmavé doliny bohaté lesy na ich úbočiach. Nevdojak poďakujete svojmu človečiemu údelu, že ste sa narodili a budete naveky odpočívať v tejto nádhernej krajine, ktorá sa šťastným riadením našich ľudských osudov stala našou domovinou. Táto krajina povedané slovami básnika Mikuláša Kováča pripomína chrám:/ Chorál o človeku / znie v nej bez prestania... // Keď vchádzaš do tejto krajiny/ chcel by si pokľaknúť...

Druhý zväzok syntetického diela Slovensko v 20. storočí je venovaný prvej svetovej vojne, teda rokom 1914-1918. Ide o pomerne krátke obdobie, ktoré trvalo iba o niečo viac ako štyri roky, je však plné vnútornej dynamiky a prevratných zmien. Dejiny v ňom rebiehali "rýchlejšie", preto je zmysluplné a oprávnené venovať mu samostatný zväzok. Dušan Kováč

Milana Rastislava Štefánika pozná na Slovensku každý. Na druhej strane je francúzsky generál Maurice Janin na Slovensku osobou neznámou. Keď sledujeme pozorne Štefánikove životné osudy v čase prvej svetovej vojny, zistíme, že bez poznania, čo všetko tento francúzsky generál znamenal pre Štefánika, pre jeho vojenskú i diplomatickú kariéru, ostáva aj naše poznanie Štefánika neúplné a často aj veľmi nepresné. Štefánik a Janin boli veľmi rozdielni ako ľudia. Štefánik nepokojné klbko nervov, neustále kmitajúci od jednej ťažkej úlohy k druhej. Janin pokojný, o generáciu starší, rozvážny a skôr pomalý. A predsa medzi týmito rozdielnymi mužmi vzniklo blízke a hlboké priateľstvo. Priateľstvo, akých v dejinách veľa nepoznáme. Priateľstvo, ktoré pokračovalo aj po Štefánikovej smrti. Janin, ktorý Štefánika poznal dôverne, bránil jeho pamiatku proti pokusom vykresľovať jeho charakter v negatívnom zmysle a znižovať jeho zásluhy. Mauriceovi Janinovi je slovenská historická veda veľa dlžná. Táto kniha, ktorá prináša okrem úvodnej eseje všetko, čo Janin o Štefánikovi napísal, i dokumenty, ktoré Janin zhromaždil, je pokusom splatiť aspoň čiastočne tento dlh. Nemusíme so všetkým, čo Janin o Štefánikovi i o jeho smrti napísal, súhlasiť. Jeho svedectvo by sme však mali brať vážne. Bol to človek, ktorý Štefánika poznal najlepšie zo všetkých súčasníkov.

Kniha Na ceste k poznaniu odhaľuje kľúčové momenty zo života Dušana Kováča, jedného z najvýznamnejších slovenských historikov. Cez rozhovor s Miroslavom Michelom sa čitateľ vydá na poznávaciu cestu naprieč slovenským dejepisectvom - od jeho skľučujúceho zovretia dogmami marxizmu-leninizmu až po úspešné etablovanie na medzinárodnej scéne. Tejto premene vďačíme do veľkej miery práve Dušanovi Kováčovi. Na ceste k poznaniu však nie je len o pomalom, no húževnatom dobiehaní svetovej historiografie. Je o zodpovednosti, ktorú so sebou priniesli funkcie riaditeľa Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, predsedu Slovenského komitétu historikov, predsedu Slovenskej historickej spoločnosti či vedeckého sekretára predsedníctva Slovenskej akadémie vied. Nepovšimnuté neostali ani súkromný život, záľuby, šport, humor či inšpirácie pri písaní krásnej literatúry.

Próza významného historika tentoraz nie je odborným textom, svoju profesiu a zameranie na dejiny začiatku 20. storočia autor však nezaprie ani pri písaní beletrie. Ide o príbeh vnútorne rozpolteného človeka, ktorý bilancuje svoj život prežitý v dobe, ktorá začala strácať svoju reálnu tvár a stále viac sa začala premieňať na obrazy, filmové plátna a snové vízie. Hrdina v snahe pochopiť seba v tejto neustále sa premieňajúcej dobe, fabuluje si príbeh svojho domnelého biologického otca traumatizovaného zážitkami z prvej svetovej vojny. V tomto príbehu sa pokúša nájsť odpoveď na otázky po akomsi pomyselnom zmysle života, ktoré si neustále kladie v dialógu so svojím vlastným dvojníkom. Knihu mimoriadne autenticky ilustroval a doplnil kresbami text Dušan Kállay. Vychádza v edícii ARCUS.

Z monarchie do republiky. Spoločnosť na Slovensku od konca 19. storočia do roku 1945. Kolektívna monografia prináša sondy do vývoja spoločnosti na Slovensku v pomerne dlhom období: od konca 19. storočia až po koniec druhej svetovej vojny. Otvára viaceré nové témy a nové pohľady na témy už predtým spracované. Pomerne dlhé časové obdobie, ktoré autori spracovávajú, je potrebné na to, aby sledovali vývoj spoločnosti ako postupný evolučný proces a nie iba v krátkych, dynamických obdobiach tzv. historických míľnikov: revolúcií, prevratov, povstaní. Všetky tieto míľniky sú v historiografii pomerne dobre spracované a stali sa súčasťou slovenského národného „master“ naratívu. Je nepochybné, že tieto udalosti mali pre vývin spoločnosti na Slovensku zásadný význam. Neprejavili sa však okamžite. Napríklad vznik Československej republiky v roku 1918 mal zásadný význam pre doformovanie sa Slovákov ako moderného národa, ale tento proces sa zavŕšil až v 30. rokoch. Podobne prebiehala v slovenských podmienkach aj postupná modernizácia, industrializácia a urbanizácia. V spoločnosti, a nielen v slovenskej, pôsobia spravidla retardačné, konzervatívne sily, ktoré spôsobujú, že aj revolučné udalosti po svojom „výbuchu“ obvykle majú tendenciu po čase vracať spoločnosť spať do starého koryta. Na prechod spoločnosti od totalitných či autoritatívnych režimov k demokracii, ktorý prebiehal v niektorých juhoeurópskych a juhoamerických krajinách, sa v svetovej politológii a historiografii od 60. rokov minulého storočia zaužíval termín „tranzícia“. Tento termín je však možne použiť aj na podobne, postupne prebiehajúce procesy v ďalších krajinách a rôznych historických obdobiach. Takouto tranzíciou prešla aj spoločnosť na Slovensku. Najprv to bola tranzícia z konzervatívnej, iba čiastočne parlamentnej, monarchie do demokratickej republiky a po dvadsiatich rokoch zase z parlamentnej demokracie do totality. Monografia prináša výsledky výskumu k takejto tranzícii spoločnosti na príklade Slovenska.

Základnou otázkou, ktorú som si musel položiť na konci 90. rokov minulého storočia a ktorú si musím položiť aj teraz, je: Čo sú to dejiny Slovenska? A odpoveď je rovnaká: Sú to dejiny súčasného teritória Slovenska a dejiny jeho obyvateľov s dôrazom na slovenský národný príbeh, pretože je to príbeh dominantného etnika na tomto území. Zaujímavá je pritom metamorfóza Maďarov, ktorí boli v Uhorsku súčasťou národa, ktorého predstavitelia držali opraty štátu pevne v svojich rukách a po vzniku Československej republiky sa stali jednou z jej menšín. Ostatné národnosti a etnické skupiny boli v menšinovom postavení v Uhorsku i v Československu, aj keď sa rámec toho postavenia tiež zmenil. Veľká Morava | V stredovekom Uhorsku | Pod tureckou hrozbou | Osvietenský absolutizmus | Vznik moderného slovenského národa | Postupné odcudzovanie sa uhorskému štátu | V medzivojnovom Československu | Slovenský štát ako Hitlerov satelit | Komunistická diktatúra a jej kríza | Pád komunizmu I Slovenská republika | Pandémia a politika DUŠAN KOVÁČ známy slovenský historik, ktorý sa špecializuje na slovenské dejiny 19. storočia a prvej polovice 20. storočia