Igor Slobodník

Uprostred Európy, uprostred dvadsiateho storočia, zavraždili Sovieti a nacisti na krvavom území medzi Berlínom a Moskvou štrnásť miliónov ľudí. Počas dvanástich rokov na území dnešného Poľska, Ukrajiny, Bieloruska, pobaltských štátov a v západnej časti Ruska každý rok zmasakrovali v priemere viac ako milión obyvateľov. Bol to výsledok cielenej politiky, ktorá priamo nesúvisela s bojovými operáciami. Kniha pomáha pochopiť, že toto šialenstvo malo systém. Americký historik Timothy Snyder vo svojej knihe podrobne skúma Stalinove a Hitlerove motívy a metódy. Svoje rozprávanie dopĺňa aj dôležitými výpoveďami obetí, ktoré po sebe zanechali listy príbuzným, vyhodili lístky z vlakov či po sebe zanechali denníky. Dielo vychádza zo širokého využívania predovšetkým miestnych prameňov. Opiera sa o autorovu schopnosť nepateticky, cez množstvo epizodických postáv vrátiť aspoň niektorým z týchto miliónov zavraždených tvár a hlas. Výsledkom je originálna kniha, ktorá nás núti nanovo preskúmať najväčšiu tragédiu v európskych dejinách a nanovo premýšľať o našej minulosti. Viacerí odborníci označili Krvavé územie za jednu z najdôležitejších kníh o zlomových udalostiach 20. storočia. Dielo získalo od vydania viaceré prestížne ocenenia a v štyroch krajinách figurovalo na prvej priečke rebríčka bestsellerov literatúry faktu. Neprekvapuje, že okrem prekladov do najväčších svetových jazykov kniha medzičasom vyšla vo všetkých jazykoch, ktorými sa dnes hovorí na niekdajšom krvavom území. Timothy Snyder (1969) je americký historik, profesor dejín na Yaleovej univerzite špecializujúci sa na dejiny strednej a východnej Európy. Prijatie jeho diela Krvavé územie: Európa medzi Hitlerom a Stalinom odbornou verejnosťou i čitateľmi potvrdilo jeho miesto medzi najvýraznejšími anglosaskými historikmi strednej generácie. Za knihu získal Cenu Ralpha Walda Emersona, ktorú udeľujú každý rok za najdôležitejšie a najoriginálnejšie dielo v oblasti literatúry faktu. V roku 2013 získal za svoj prínos k politickému mysleniu Cenu Hannah Arendtovej.

Britský historik nevidí ruskú revolúciu ako jednotlivú udalosť, ale ako storočný cyklus násilia a honby za utopickými snami. Zatiaľ čo iní historici sa zamerali na kataklizmatické roky tesne pred a po roku 1917, Orlando Figes zobrazuje oveľa širšie obdobie. Revolúcia mení formu a charakter, no stále si zachováva podobné idealistické ciele, od svojich počiatkov v hladomorom sužovanom roku 1891 až po svoj koniec a kolaps komunistického Sovietskeho zväzu v roku 1991. Figes rozoznáva tri základné fázy: Lenin a boľševici, ktorí prichádzajú s deštrukciou všetkého starého a zrodom nového systému, pričom toho obdobie ukončí až teror tridsiatych rokov; stalinistická generácia pochádzajúca z nižších tried, ktorá vytvorí pevné štruktúry sovietskeho režimu a svoju legitimitu utvrdí víťazstvom v druhej svetovej vojne; a generácia roku 1956 ovplyvnená odhalením kultu osobnosti a stalinistických zločinov, no stále považujúca revolučný zápal za liek na ekonomický úpadok a stratu lojálnosti voči režimu. Až do zániku sovietskeho režimu jeho vedúci predstavitelia verili, že pokračujú v revolučnom diele započatom Leninom. S autoritou a charakteristickým štýlom, ktorým sa preslávil už vo svojich predchádzajúcich knihách, prináša Orlando Figes pútavú a svojim spôsobom revolučnú zmenu pohľadu na jednu z kľúčových udalostí dvadsiateho storočia. Orlando Figes (1959) je britský historik, špecializuje sa na moderné ruské dejiny. Je profesorom histórie na Birkbeck College na Londýnskej univerzite. Autora siedmich kníh preložených do takmer tridsiatich jazykov preslávila najmä jeho monumentálna práca Ľudská tragédia, ktorá zachytáva ruskú revolúciu od konca 19. storočia až po Leninovu smrť. Napísal knihu o krymskej vojne, kultúrny dejinám Ruska venoval knihu Natašin tanec, k jeho ďalším známym knihám patrí Šeptom o súkromnom živote v Stalinovom Rusku. Revolučné Rusko je prvým prekladom Figesovej knihy do slovenčiny.

Popredný americký historik prichádza s kronikou nástupu autoritárstva od Ruska cez Európu po Ameriku. Po skončení studenej vojny sa zdalo, že víťazstvo liberálnej demokracie je definitívne. Pozorovatelia ohlásili koniec dejín, uverili v mierovú, globalizovanú budúcnosť. Ich viera bola hlbokým omylom. Autoritárstvo sa najprv vrátilo do Ruska - Putin zistil, že fašistické myšlienky možno využiť na ospravedlnenie vlády oligarchov. V druhom desaťročí 21. storočia sa rozšírilo z východu na západ, pričom mu v tom pomáhala reálna vojna rozpútaná Ruskom proti Ukrajine a kybernetická vojna rozpútaná Ruskom proti Európe a Spojeným štátom. Rusko si všade, kde potrebovalo, medzi nacionalistami, oligarchami a radikálmi našlo spojencov a jeho tlak na zničenie západných inštitúcií, štátov a hodnôt sa stretol s podporou aj na samotnom Západe. Nárast populizmu, britské hlasovanie proti Európskej únii, zvolenie Donalda Trumpa - to všetko predstavovalo ruské ciele; ich dosiahnutie však odhalilo aj zraniteľnosť západných spoločností. Snyder v tomto impozantnom a nikoho nešetriacom diele odhaľuje skutočnú povahu hrozieb pre demokraciu a vládu zákona.

Dej knihy Lenin v Zürichu začína pred vypuknutím prvej svetovej vojny a končí známym transportom cez Nemecko do Ruska v roku 1917. Alexander Solženicyn dlhé roky zbieral materiál nielen na Súostrovie Gulag, ale aj na románový cyklus Červené koleso, plánovaný ako cyklus dvadsiatich kníh, ktorého písaniu sa venoval počas rokov v americkom exile. Hoci v ňom videl svoje životné dielo, zostal nedokončený. Iba prvé dve knihy majú pritom románový charakter, zvyšné publikované časti sú skôr faktografickou kronikou. Autor chcel v každej z častí zachytiť dobové udalosti v tzv. uzloch, ich dej sa vždy koncentroval do niekoľkých kľúčových dní. V roku 1975 Solženicyn vydal časti týkajúce sa Lenina v osobitnej knihe s názvom Lenin v Zürichu. Lenina v nej vykreslil ako človeka posadnutého jedinou myšlienkou, rozpútať svetovú socialistickú revolúciu. Uznáva len vlastné názory, rozkolu vo svojej strane dáva prednosť pred kompromismi, a to aj za cenu vlastnej izolácie. Nepozná priateľstvo, s ľuďmi sa spája, len ak ich môže využiť pre svoju vec. Ak pre neho v danú chvíľu nie sú užitoční, odvrhne ich. Medzi využívaných priateľov patrí aj jeho milenka Inessa Armandová, na ktorej mu však prekáža príliš nezávislý spôsob myslenia, prednosť dáva Nadežde Krupskej, ktorá je poddajná a oddane sa o neho stará.

OBSAH : PREDHOVOR PŘEDMLUVA ZOZNAM SKRATIEK 1 HISTÓRIA CHIRURGIE PEČENE Od staroveku po koniec 19. storočia Od konca 19. storočia po koniec druhej svetovej vojny Obdobie súčasnej chirurgie Transplantácia pečene Pečeňová chirurgia na Slovensku 2 ANATÓMIA A FUNKCIA PEČENE 2.1 Fyziológia pečene 2.1.1 Funkcia pečene 2.1.2 Produkcia žlče 2.2 Uloženie a morfológia orgánu 2.3 Stavba parenchýmu 2.4 Základné delenie pečene 2.5 Štruktúry pečene 2.6 Regenerácia pečene 3 DIAGNOSTIKA OCHORENÍ PEČENE 3.1 Anamnéza 3.2 Biochemické testy 3.3 Onkomarkery 3.4 Zobrazovacie techniky 3.5 Invazívne vyšetrovacie techniky 4 POSÚDENIE FUNKCIE PEČENE 4.1 Zhodnotenie funkčnej rezervy pečene pred resekciou 4.2 Kritické objemy remnantu 4.3 Volumetria 4.4 Portálna venózna embolizácia 5 VÍRUSOVÉ HEPATITÍDY 6 TUKOVÁ CHOROBA PEČENE 6.1 Polieková steatóza pečene 7 CIRHÓZA PEČENE 8 PORTÁLNA HYPERTENZIA 9 NENÁDOROVÉ LÉZIE PEČENE - NEINFEKČNÉ 9.1 Jednoduchá cysta pečene 9.2 Polycystické ochorenie pečene (PCLD) 10 NENÁDOROVÉ LÉZIE PEČENE - INFEKČNÉ 10.1 Pyogénny absces pečene 10.2 Hydatidová choroba pečene 10.2.1 Echinococcus granulosus 10.2.2 Echinococcus multilocularis 10.2.3 Polycystická echinokokóza 10.2.4 Komplikácie echinokokózy 10.3 Amébový absces pečene 11 BENÍGNE NÁDORY PEČENE 11.1 Hemangióm 11.2 Fokálna nodulárna hyperplázia (FNH) 11.3 Hepatocelulárny adenóm (HCA) 11.4 Ostatné lézie 11.5 Zriedkavé nádory alebo pseudotumory 12 CYSTICKÉ HEPATÁLNE NEOPLÁZIE 12.1 Mucinózna cystická neoplázia pečene (MCN-L) 12.1.1 Hepatobiliárny cystadenóm s ovariálnou strómou