Jonathan Swift

Bol bratrancom Johna Drydena, významného anglického poeta 17. storočia. Rodina Swiftovcov pochádzala z anglického Yorku. Otec budúceho slávneho satirika, tiež Jonathan, si vzal za manželku Abigail Erickovú z Leicestershire pochádzajúcu z veľmi starej rodiny Erickovcov. Rodina Erickovcov odvodzovala svoj pôvod od Ericka, veľkého vodcu, ktorý bojoval proti Viliamovi Dobyvateľovi. Tento sobáš nebol veľmi šťastným riešením. Svojej manželke priniesol len veľmi chabú budúcnosť a jeho smrť prišla príliš zavčasu. V dobe, kedy ešte nestačil vytvoriť pre svoju rodinu stabilnejšie zázemie. Zomrel totiž len dva roky po svadbe a tesne pred narodením syna Jonathana.

Ako sa však môžeme presvedčiť v záznamoch z jednej z najprestížnejších škôl tých čias, v Kilkenny, nebol veľmi dobrým žiakom.

Hneď po narodení ho matka dala do výchovy k strýkovi do Anglicka, kde sa o neho starala pestúnka. Tá svoju staroslivosť vykonávala vskutku svedomite. Keď sa malý Jonathan ako trojročný vrátil späť k matke, vedel už čítať. Svedčilo to o jeho nadpriemernom intelekte. Ako sa však môžeme presvedčiť v záznamoch z jednej z najprestížnejších škôl tých čias, v Kilkenny, nebol veľmi dobrým žiakom. Škola mu však dala slušné základy, aby mohol študovať na ďalšej škole zvučného mena, konkrétne dublinskej Trinity College. Tú síce skončil tiež s dosť biednym prospechom, ale vďaka svojej inteligencii sa dokázal rýchlo uplatniť. A to dokonca priamo ako tajomník významného anglického štátnika Williama Templa, osobného priateľa kráľa Williama III.
Keďže nebol spokojný s podriadenou funkciou a nemohol napĺňať svoje ambície, rozhodol sa od Templa odísť a stať sa anglikánskym duchovným. Krátky čas žil ako vidiecky farár, ale nakoniec sa predsa vrátil ku Templovi a stál po jeho boku až do jeho smrti v roku 1699.
Počas svojho pôsobenia na dvore Williama Templa nadobudol obrovské skúsenosti, vzdelanie a politický rozhľad. A nielen to. Stretol tu aj svoju životnú lásku Esther Johnsonovú, ktorú začal volať Stella. Spoznal ju už ako osemročnú, keď ju začal učiť. Neskôr po Templovej smrti odišiel do Dublinu a Stella ho nasledovala. Podľa niektorých zdrojov sa tajne zosobášili. To však nie je isté, pretože navonok spolu nikdy nežili, aj keď od roku 1701 to tak bolo. Stella ho sprevádzala až do svojej smrti v roku 1728. Okrem nej však Swift udržiaval milostný pomer aj s inou ženou, ktorá sa volala tiež Esther. Bola to holandská šľachtičná Esther Vanhomrighová. Swift ju však volal Vanessa. Tá sa do neho zamilovala, keď mal vyše štyridsať rokov a ona bola o dvadsťštyri rokov mladšia. Aj tá za ním prišla do Írska. Swiftovi sa tento pomer podarilo úspešne tajiť skoro dvadsať rokov. Konkrétne do roku 1723, kedy na svoju sokyňu prišla Esther – Vanessa. Napísala list Esther – Stelle, na čo sa Swift nahneval a pohádal sa s ňou. Vanessa krátko po tejto roztržke zomrela. Stella zostala po jeho boku a zomrela o päť rokov neskôr. O vzťahu s Vanessou neskär napísal báseň Cadenus a Vanessa.

Bol menovaný dekanom kostola sv. Patrika, terajšej St. Patrick Cathedral v Dubline

Keď po Templovej smrti odišiel ako duchovný do Írska, zostal tam až do roku 1709. Potom sa na päť rokov vrátil do Anglicka. Počas tohto anglického pôsobenia bol menovaný dekanom kostola sv. Patrika, terajšej St. Patrick Cathedral v Dubline. To bol aj vrchol jeho cirkevnej kariéry, napriek tomu, že sníval o biskupskom stolci.
V politike stál najprv na strane whigov, aby neskôr skončil na strane toryovcov (predchodcov dnešných konzervatívcov), ktorých ministrom preukazoval neoceniteľné služby článkami v časopise Examiner a politickými brožúrami.
Keď bolo zrejmé, že sa v politike napriek mnohým známostiam a nespornému talentu nepresadí a s jeho cirkevným postupom je tiež koniec, sústredil sa definitívne na literatúru.

...absolútnu slávu mu priniesla až kniha Gulliverove cesty, ktorá vyšla v roku 1726

Prvé diela síce písal už u Templa, ale absolútnu slávu mu priniesla až kniha Gulliverove cesty, ktorá vyšla v roku 1726. Nápad na Gullivera skrsol v Scriblerovom klube, ktorý Swift zakladal a navštevoval počas častých a dlhých návštev Londýna, kam hocikedy z Írska cestoval. Príbehy vymysleného cestovateľa chceli najprv priatelia z klubu dať dohromady spoločne, ale napokon to zostalo na Swiftovi. Gullivera okamžite ľudia hltali a Voltaire sa ho podujal prekladať do francúzštiny, tak sa touto paródiou na vtedy populárne cestopisy nadchol. Swift, ako bolo jeho zvykom, však toto dielo vydal pod pseudonymom Richard Sympson, aby sa vyhol žalobám. Používal tiež pseudonymy Lemuel Gulliver, Isaac Bickerstaff a M.B.Drapier. Skúsený autor satiry vedel pobúriť a takmer vždy sa skrýval za vymyslené mená. Jeho britký a vtipný štýl však nebolo ťažké spoznať.
Kráľ Karol I. mu 26. marca 1627 udelil titul vikomta z Carlingfordu, ale Swift na tomto panstve nikdy nebol. Už keď písal Gullivera, ktorého dokončil v roku 1725, mal veľké zdravotné problémy. Totiž už keď mal 24 rokov, začala sa u neho prejavovať tzv. Ménierova choroba (závraty a hluchota). V tridsiatich rokoch sa Swiftov zdravotný stav prudko zhoršil. Po smrti Stelly sa stránil čím ďalej tým viac verejnosti i svojich priateľov a žil nakoniec v úplnej odlúčenosti. Márne zápasil s postupujúcou chorobou, stratil sluch a schopnosť reči, choroba zachvátila celý mozog. Jeho rozum sa zatemňoval. Až päť rokov pred svojou smrťou sa ho plne zmocnila demencia a posledné dva - tri roky vôbec na nikoho neprehovoril. Ešte predtým však svoj majetok odkázal na stavbu nemocnice pre duševne chorých.

Je pochovaný v Katedrále sv. Patrika a po jeho boku je aj jeho verná partnerka Stella. V katedrále môžete vidieť aj odliatok jeho tváre, tzv. posmrtnú masku.

Na sklonku života (samozrejme s výnimkou posledných piatich rokov) bol Swift v Dubline známy svojou šľachetnosťou, keď tretinu zo svojich príjmov dával na charitu, ako aj tým, že sa tento Angličan a kňaz anglikánskej cirkvi s takou vervou staval na stranu prevažne katolíckeho Írska, vtedy kolónie ovládanej britskou korunou. Hoci bol kňazom, ustavične komentoval a kritizoval politický a spoločenský život. Čím dlhšie bol v Írsku, tým viac rýpal do Anglicka a stal sa vášnivým obhajcom Írska a jeho práv. Dokonca vyzýval Írov, aby bojkotovali anglický tovar. Bol to paradox, pretože Írsko rozhodne nebolo jeho vysnívanou krajinou.
Zomrel 19. októbra 1745 v Dubline. Je pochovaný v Katedrále sv. Patrika a po jeho boku je aj jeho verná partnerka Stella. V katedrále môžete vidieť aj odliatok jeho tváre, tzv. posmrtnú masku.

Swiftovu osobnosť osvietenského mysliteľa neprepadajúceho povrchnému optimizmu a predbiehajúceho svoju dobu schopnosťou ostrého kritického videnia a tvrdej sebareflexie dokresľuje jeho bohatá korešpondencia s priateľmi, jeho výroky, invektívy i humoristické verše.
Niekoľko výrokov Jonathana Swifta:
Každý si želá dlho žiť, ale nikto nechce byť starý
Jeden nepriateľ ťa môže zraniť skôr, ako desať priateľov spraví pre teba niečo dobré
Ak sa na svete objaví ozajstný génius, spoznáte to podľa toho, že sa proti nemu spoja všetky hlúpe hlavy

Je autorom veľkého množstva diel, esejí, pamfletov, traktátov, básní a známa je aj jeho korešpondencia. Uvediem preto len pár najvýznamnejších (v zátvorke je rok prvého vydania):
Gulliverove cesty (Gulliver´s Travels, 1726)
Denník Stelle (Journal To Stella, 1766)
Plátenníkove listy (Drapier´s Letters, 1724)
Bitka kníh (The Battle Of The Books, 1697)
Dôvod proti zakázaniu kresťanstva (An Argument Against Abolishing Christianity, 1708)
Rozprávka o sude (The Tale Of A Tub. 1704)

Zdroj: Wikipédia,
Encyklopédia spisovateľov sveta, Obzor,Bratislava 1987
Encyklopedický slovník, Odeon, Praha 1993

Autor: Ľuboš Houška