Knihy príbehov z obdobia holokaustu strana 3 z 5
Film Kde je Anna Franková je už v kinách ⟶
Pracovné zošity k filmu Kde je Anna Franková pre učiteľov a žiakov stiahnete ZADARMO TU ⟶
zobraziť:
Fotograf z Osvětimi, 3. vydání
Historická biografie na pomezí biografického románu vypráví osudy Wilhelma Brasse, který byl v létě 1940 internován v Osvětimi. Tam se mu podařilo přežívat díky tomu, že byl šikovný fotograf, a pro nacistickou mašinerii, libující si v přesné evidenci a dokumentaci, fotografoval vězně, ale i popravy a lékařské pokusy na lidech. Dohromady zhotovil přes 50.000 snímků. Kniha rekonstruuje pět let, které Wilhelm Brasse strávil ve vyhlazovacím táboře, a vychází z historických dokumentů a ze vzpomínek samotného autora, který zemřel v roce 2012 ve věku 94 let.
999 Neobyčajné ženy z prvého oficiálneho transportu do Osvienčimu
Dvadsiateho piateho marca 1942 takmer tisíc mladých nevydatých židovských žien a dievčat nastúpilo v Poprade do vlaku. Oblečené v najlepších šatách dôverčivo zakývali na rozlúčku svojim rodičom a vo vidine dobrodružstva odišli do sveta. Prihlásili sa na „prácu“, lebo verili, že si odkrútia pár mesiacov v nejakej továrni a vrátia sa domov. Realita však bola celkom iná – poslali ich rovno do Osvienčimu, kde ich nútili otročiť. Vláda slovenského štátu zaplatila Nemcom 500 ríšskych mariek za každého takto „vysídleného“ Žida alebo Židovku. Z 999 deportovaných žien a dievčat z prvého transportu prežilo len niekoľko.
O prvom oficiálnom židovskom transporte do Osvienčimu sa vie len málo, ale tieto skutočnosti sú ešte aj dnes veľmi dôležité. V dobytčiakoch sa netlačili partizáni ani vojnoví zajatci, muži v ňom totiž vôbec neboli. Len necelá tisícka mladých dievčat a žien, ktoré slovenské vládne orgány poslali na takmer istú smrť. Bezmocné a bezvýznamné neboli len pre svoj židovský pôvod, ale aj preto, že to boli ženy.
Heather Dune Macadam, uznávaná autorka z USA, odkrýva ich tragické príbehy založené na rozhovoroch s preživšími, na konzultáciách s historikmi, očitými svedkami a na rozhovoroch s príbuznými prvých žien deportovaných zo Slovenska do Osvienčimu. Jej kniha je dôležitým doplnkom v mozaike literatúry o holokauste a o histórii žien.
dostupné aj ako:
Povídky a příhody ze zadního domu
K písemné pozůstalosti Anne Frankové patří také její takzvaná „Knížka povídek“, o níž 7. srpna 1943 ve svém deníku píše: „Před pár týdny jsem začala psát povídku, úplně vymyšlený příběh, a tak se mi to zalíbilo, že se má psaná rodina utěšeně rozrůstá.“ Ani ne o měsíc později začne „psanou rodinu“ přepisovat do zvláštního, velkého sešitu (vlastně do účetní knihy) v pevných deskách. Na první stránku nadepsala: „Povídky a příhody ze zadního domu, vylíčila Anne Franková“; na stejné stránce dole poznamenala: „zasvěcen: čtvrtek 2. září 1943“.
Jak titul napovídá, jde o dvě kategorie, totiž o „úplně vymyšlené“ povídky, a o vyprávění, která popisují příhody ze života v úkrytu. Anne Franková knihu na konci opatřila obsahem, v němž také označila, do které kategorie ten který text patří.
Většinu příběhů zřejmě Anne nejprve načrtla na jednotlivé listy papíru a pak teprve přepsala načisto do povídkové knížky, protože se v ní téměř nevyskytují škrtnuté pasáže nebo jiné opravy. Nejranější příběh má datum 8. prosince 1942, což je další příznak toho, že sešit obsahuje načisto přepsané dřívější verze; poslední příběh je datován 12. května 1944. Několik příběhů Anne převzala i do přepsané verze deníku (verze B), její otec Otto Frank jich pak po válce převzal ještě víc do knihy Het Achterhuis (Zadní dům), jejíž první vydání vyšlo roku 1947.
Již v roce 1949 bylo zveřejněno osm Anniných povídek pod názvem Weet je nog? Verhalen en sprookjes (Vzpomínáš? Příběhy a pohádky). Značně rozšířená sbírka s názvem Verhalen rondom het Achterhuis (Příběhy o zadním domě) následovala roku 1960. První úplné vydání Anniných povídek vyšlo péčí Joke Kniesmeyerové roku 1982. Nakonec sestavil Gerrold van der Stroom v roce 2001 úplné vydání literárních pokusů založené na Anniných rukopisech a opatřil je předmluvou: Verhaaltjes, en gebeurtenissen uit het Achterhuis / Cady´s leven (Povídky, a příhody ze zadního domu / Cadyin život) (Amsterdam 20053). Pro důkladný výzkum je toto vydání tím pravým pramenem. Tvoří také základ Anniných „povídek a příhod“ otištěných v této knize.
dostupné aj ako:
Cilkina cesta
Krása jej zachránila život – a odsúdila ju na roky utrpenia
Cecília „Cilka“ Kleinová mala len šestnásť rokov, keď ju deportovali do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau. Tam si ju vyhliadol veliteľ Schwarzhuber a násilne ju oddelil od ostatných väzenkýň. Cilka rýchlo pochopila, že moc, hoci nechcená, znamená šancu prežiť. Zato, že spala s nepriateľom, ju obvinili z kolaborácie. Mala však na výber? Kde sú morálne hranice pre dieťa, ktoré skončí v koncentračnom tábore? Po vojne Cilku odsúdili na pätnásť rokov nútených prác v gulagu. Na Sibíri čelí novým hrôzam vrátane nechcenej pozornosti dozorcov. Vďaka priazni istej lekárky dostane príležitosť starať sa o chorých. Tí zápasia o život v neľudských podmienkach a mladá žena sa tak dennodenne borí so smrťou. Napriek útrapám však stále nachádza dosť síl na prežitie a napokon aj na lásku.
Cilkina cesta je strhujúci príbeh Slovenky z pera austrálskej spisovateľky Heather Morrisovej a voľné pokračovanie románu Tetovač z Auschwitzu o osude našich krajanov, ktorý obletel svet.
Z anglického originálu Cilka’s Journey (Zaffre, an imprint of Bonnier Zaffre, a Bonnier Publishing company, London 2019) preložila Tamara Chovanová.
dostupné aj ako:
Smrť je mojím remeslom
Svetoznámy román Smrť je mojím remeslom je sugestívnou spoveďou Rudolfa Langa(inšpirovaný skutočnou postavou Rudolfa Hössa), ktorý sa počas druhej svetovej vojny stal veliteľom nacistického koncentračného vyhladzovacieho tábora Osviečim (Auschwitz) a dohliadal na smrť nespočetného množstva obetí.
Na jednej strane milujúci otec a manžel sa stal pre milióny ľudí symbolom zla a smrti - bol to muž, ktorý postupne stratil vieru v Boha, ale našiel novú vieru: v Nemecko...
Osvienčimská uspávanka
Podľa skutočného príbehu statočnej nemeckej zdravotnej sestry, ktorá sa v Osvienčime starala o najmladších väzňov.
V jedno obyčajné ráno roku 1943 Helene Hannemannová pripravuje svojich päť detí, keď k nim zrazu vtrhne nemecká polícia, ktorá má na príkaz SS odviesť jej päť detí aj manžela rómskeho pôvodu do väzby. Hoci Helene je Nemka a nijaké bezprostredné nebezpečenstvo jej nehrozí, odmietne opustiť svoju rodinu, čím si spečatí svoj osud spôsobom, o akom by sa jej nikdy ani nesnívalo.
dostupné aj ako:
Máme na vybranou
Ve své knize, která je víc než jen memoárovou literaturou, nám Edith Egerová předkládá nejen napínavý a působivý příběh vlastního života, ale také inspirativní příběhy svých pacientů. Na jejich pozadí nám ukazuje, že všichni máme na výběr – rozhodnout se vystoupit z role oběti, osvobodit se z pout minulosti a začít naplno žít.
Edith Eva Egerová se narodila 29. září 1927 v maďarské židovské rodině v Košicích. V pouhých šestnácti letech ji nacisti deportovali do Osvětimi, kde jí zavraždili rodiče a kde musela tančit Mengelemu. Spolu se sestrou Magdou přežila několik lágrů i pochod smrti. V roce 1945 ji američtí vojáci vytáhli z hromady mrtvol v Mauthausenu. Ještě desítky let po válce bojovala s traumaty a pocitem viny. V Americe, kam nakonec s manželem za dramatických okolností po komunistickém převratu emigrovala, si udělala doktorát z klinické psychologie, vychovala tři děti a otevřela si terapeutickou praxi. Na žádost americké armády začala pomáhat vojákům ohroženým posttraumatickým stresovým syndromem. O své vlastní minulosti přitom zpočátku vůbec nedokázala mluvit. Pak se ale odhodlala mlčení prolomit a po pětatřiceti letech se vydala do Auschwitz. Teprve tam pochopila, že aby se mohla uzdravit, musí nejdřív odpustit. Ne Hitlerovi nebo Mengelovi. Ale sama sobě.
dostupné aj ako:
Moje skutočné meno je Hanna
Hanna Slivková má štrnásť rokov, keď Hitlerova armáda prekročí hranice Ukrajiny. Snahou nacistov je vyčistiť mesto, kde žije, od všetkých židov. Hanna so svojou rodinou a niekoľkými ďalšími rodinami musí opustiť rodný dom a skrývať sa v lese. No čoskoro už ani les nie je bezpečný. Ľudia, ktorí sa previnili len tým, že sa narodili ako židia, sú nútení utiecť a uchýliť sa do temných podzemných jaskýň, ktoré sú jediným bezpečným miestom pred ľudskými zvermi poľujúcimi hore.
Sonderbehandlung alebo zvláštne zaobchádzanie
Kniha Filipa Müllera z roku 1979 je unikátnym svedectvom Čechoslováka, ktorý prežil Osvienčim. Ako väzeň Sonderkommanda musel v rámci zvláštneho zaobchádzania pracovať v tejto fabrike na smrť. Odhalil svetu vnútorný život likvidačného tábora. Zvláštne zaobchádzanie bol nemecký krycí názov pre masové vraždenie židov v plynových komorách a spaľovniach. Ako jeden z mála očitých svedkov prežil Müller nielen všetky likvidačné akcie tohto smrteľného komanda, ale zanechal aj jedno z najvýznamnejších svedectiev masového vraždenia. Je to prvé obsiahle svedectvo „nositeľa tajomstva“ a otrasný dobový dokument. V porovnaní s jeho výpoveďou v dokumentárnom filme Clauda Lanzmanna „Shoah“ a jeho výpoveďami voči príslušníkom SS v rôznych súdnych procesoch, obsahuje kniha najväčšiu zbierku autentických spomienok na svet zvláštneho zaobchádzania. Po premietnutí svojej výpovede vo filme Clauda Lanzmanna v nemeckej televízii (v roku 1986) Filip Müller už nikdy verejne o tejto téme nehovoril.
dostupné aj ako:
Margaréta biela
Margaréta biela je príbehom Heleny Weinwurmovej, ktorá sa 27. marca 1942 ocitla spolu so sestrou Aničkou medzi 703 mladými dievčatami v druhom slovenskom transporte do Osvienčimu. Je to príbeh mladého dievčaťa, ktoré dospievalo v ženskej časti nacistického koncentračného tábora Auschwitz - Birkenau. Helenin príbeh prináša svedectvo doby, ktorá sa môže kedykoľvek zopakovať a ktokoľvek z nás sa v nej môže stať nežiaducim. Hovorí o tom, aký dopad môžu mať naše osobné príbehy a tragédie na životy druhých, predovšetkým na našich najbližších a na ďalšie generácie. Odhaľuje bolestivé spomienky jednej ženy, neskôr matky, ktorá po skúsenosti koncentračného tábora nachádzala vzťah k samej sebe a hľadala svoje bezpečné miesto v spoločnosti. Helenino rozprávanie dopĺňajú spomienky jej synov Petra, Pavla a nevlastného syna Jozefa. Reflektujú svoje i mamine možné vyrovnávanie sa s tragédiou, akou bol holokaust. Texty citlivo spracovala Petra Nagyová.
dostupné aj ako:
Přežil jsem to
„Už je to dávno a všechno se to zdá být strašně daleko. Stojím mlčky, nořím se do myšlenek před náhrobním kamenem mé ženy a snažím se vzpomenout, jak všechno začalo.“
Paměti Hanuše Badera, Přežil jsem to, autenticky popisují životní příběh jednoho z mála pacovských přeživších holokaustu. Mapují nejen jeho nepříliš radostné dětství, dospívání a první lásku poznamenanou nacistickou okupací, ale i každodenní boj o přežití v koncentračním táboře.
Chlapec, který přežil pochod smrti
V roce 1981 sepsal Pavel Taussig pro svého staršího syna k jeho jedenáctým narozeninám svůj životopis. To proto, že i jemu bylo jedenáct, když se ocitl v Osvětimi. Poté přežil ještě tábory Mauthausen, Melk a Gunskirchen a pochod smrti. Při popisování zážitků použil jen své vlastní zápisky. Psal si deník a zážitky od zatčení přes koncentráky do osvobození tak, jak je měl v čerstvé paměti. S nikým se přitom o nich nebavil, psaním si krátil dlouhou chvíli v nemocnicích v Rakousku, kdy byl ještě přesvědčený, že ani jeden z rodičů válku nepřežil.
Postupně pak Pavel Taussig text doplnil o poznámky, dokumenty vystavené v koncentračních táborech a těsně po osvobození i o přepis původního deníku, který psal od 4. května 1945 do 27. 7. 1945.
Ženy z bloku 10 - 2.vydání
V mužské části osvětimského koncentračního lágru nechalo vedení SS na jaře 1943 oddělit dvoupodlažní budovu kasáren, blok 10, od ostatního táborového území. Prováděly se tam lékařské pokusy na zhruba 800 židovských ženách. Dva doktoři na nich zkoušeli metody sterilizace, jíní je podrobovali dalším experimentům.
Autor líčí, co se s těmi ženami dělo, jak zvládaly úkoly všedního dne a s jakými následky se přeživší vězeňkyně – bylo jich kolem 300 – musely po válce vyrovnávat.
Na sklade 4Ks
13,35 €
14,05 €
Voľba
Mala len šestnásť rokov, keď ju a jej rodinu odviedli nacisti z Košíc do Osvienčimu. Hneď po príchode ju doktor Mengele oddelil od mamy a jej rodičia zomreli v plynovej komore. Edith v tábore zažila nepredstaviteľné chvíle, no jej odvaha a sila pomohli prežiť nielen jej a jej sestre, ale aj ďalším ženám z tábora.
Dnes je Dr. Edith Eva Eger medzinárodne uznávanou psychologičkou a skúsenosti, ktoré nadobudla, jej umožňujú pomáhať najťažším prípadom, či už sú to vojnoví veteráni, ľudia žijúci v traumatizujúcom rodinnom prostredí, alebo potenciálni vrahovia. V knihe Voľba spracúva svoj jedinečný príbeh o prežití holokaustu a úteku do Ameriky. Spomienky pretkáva zaujímavými prípadmi zo svojej praxe, svojimi názormi na ľudský život a na to, čo sama nazýva "možnosťou voľby". Ukazuje, ako si každý môže zvoliť, že sa zbaví väzenia, ktoré si postavil vo svojej mysli, a nájsť oslobodenie bez ohľadu na minulosť.
dostupné aj ako:
Irenine deti
Strhujúci príbeh o Irene Sendlerovej - hrdinke, ktorá sa stala ženskou verziou Oskara Schindlera a zachránila pred smrťou a deportáciou 2 500 detí z nacistami okupovaného Poľska.
V roku 1942 dostáva mladá sociálna pracovníčka Irena Sendlerová povolenie vstúpiť do varšavského geta ako verejná zdravotná špecialistka. Počas svojej práce sa snaží dostať k židovským rodinám, chodí od dverí k dverám a prosí rodičov, aby jej dôverovali a zverili jej svoje deti. Tie potom postupne pašuje cez múry geta a presviedča svojich kamarátov a susedov, aby ich ukrývali. V extrémnych podmienkach a s pomocou lokálnych obchodníkov, obyvateľov geta a svojej osudovej lásky sa Irene nakoniec podarilo prepašovať do bezpečia tisíce detí. Mnohé pritom putovali mestskými odpadovými kanálmi, skrývala ich však aj v truhlách a posúvala cez tajné priechody v opustených budovách. Okrem toho na vlastné riziko schovávala tajné zoznamy, v ktorých figurovali mená a skutočné identity židovských detí. Urobila tak s nádejou, že príbuzní ich vďaka tomu budú vedieť po vojne nájsť. To, čo vtedy Irena nemohla tušiť, je, že deväťdesiat percent týchto rodín zahynie.
Autorke Tilar Mazzeovej sa v knihe Irenine deti podarilo vyrozprávať úžasný príbeh tejto odvážnej a statočnej ženy, ktorá riskovala vlastný život, aby zachránila nevinné deti pred holokaustom.
dostupné aj ako:
Mengeleho dievča - Skutočný príbeh Slovenky, ktorá prežila štyri koncentračné tábory
„Každý večer, keď myslím na svojich drahých, ktorí už nežijú, si hovorím: Ako si to mohla prežiť? Sama neviem. Bolo to naozaj iba o šťastí a náhode.“
To sú slová Violy Fischerovej, ženy, ktorá prežila Mengeleho pokusy, štyri koncentračné tábory a nakoniec nacistom utiekla.
Tá hrozná doba stvorila množstvo príbehov. Príbehov o odvahe, statočnosti, láskavosti a obetovaní sa, ale aj o zlobe, podlosti a obludnom ponižovaní iných ľudských bytostí. Príbeh Violy Fischerovej je však výnimočný. Ona totiž okrem toho, že prežila peklo táborov smrti a našla v sebe silu na riskantný útek, dokázala ešte niečo. Vďaka nej chytili brutálnu dozorkyňu z Birkenau.
Po vojne sa náhodou stretla so svojou veľkou láskou. Mužom, o ktorom roky nevedela, či ešte žije. Ale nakoniec sa vydala za niekoho iného. Rytiera. Skutočného novodobého rytiera, ktorý získal toto vyznamenanie od francúzskeho prezidenta za statočnosť v boji na strane Spojencov.
Viola Fischerová po rokoch zverila svoje spomienky reportérke Veronike Homolovej Tóthovej. Táto kniha zaznamenáva jej osud i osudy iných ľudí, ktoré by nemali upadnúť do zabudnutia.
dostupné aj ako:
Sonderkommando - V pekle plynových komôr
Celá pravda je oveľa tragickejšia a hroznejšia,“ píše sa v úvode tejto výnimočnej knihy – autentických spomienok. Ich autor Shlomo Venezia nielenže bol v koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau (Osvienčim-Brezinka), ale musel tam vykonávať tú najstrašnejšiu prácu: prenášať telá zavraždených v plynových komorách do kremačných pecí. To prinútili robiť členov Sonderkommanda – pozerať sa zblízka na vraždenie ľudí. Toto svedectvo je stále nesmierne dôležité, možno dnes ešte väčšmi, keď sa dokonca nájdu ľudia, ktorí popierajú existenciu holokaustu. Ak svoje dejiny nepoznáme alebo ani poznať nechceme a radšej si pred nimi zatvárame oči, môžu sa zopakovať.
Z dvora sa pravidelne ozývali výstrely – početné popravy politických väzňov. Miesto sa nachádzalo pri ostnatých drôtoch a strážili nás vojaci v uniformách, ktoré som nepoznal, no podobali sa na talianske. Aký som bol vtedy hlúpy, obrátil som sa na jedného vojaka na stráži a povedal som mu: „Som Talian! Mohol by som podľa vás ujsť?“ Ihneď na mňa namieril pušku, a tak som cúvol a zdvihol som ruky: „Nič som nepovedal, nechajte to tak!“ Bol to taliansky fašista z milícií kolaborujúcich s Nemcami. V istom zmysle ma zachránil, lebo keby mi povedal, že môžem utiecť, určite by ma zastrelili, všade boli nemeckí vojaci, každých dvadsať metrov na strážnej veži.
V karanténe som zažil aj ďalšiu silnú príhodu. Iba niekoľko dní po príchode prišiel za nami jeden kápo a spýtal sa, či nechceme pracovať navyše za dvojitú porciu polievky. Všetci chceli ísť, trápil nás ukrutný hlad. Ocitol som sa medzi desiatimi vybranými na robotu. Ani môj brat, ani bratanci v tej skupine neboli. Dali nám ťahať voz, aký sa používa na prepravu sena. „Zapriahli“ nás namiesto koní. Prišli sme k baraku na konci karantény. Volal sa Leichenkeller, čo bola vlastne márnica. Keď sme otvorili dvere, vyvalil sa na nás odporný zápach z rozkladajúcich sa mŕtvol. Predtým som popri tomto baraku nikdy nešiel, a tak som sa dozvedel, že slúžil na odkladanie mŕtvych, čo zomreli v karanténe
Utiekol som z Osvienčimu
Knihu Rudolfa Vrbu, ktorú poznajú čitatelia v mnohých krajinách, možno čítať rôznymi spôsobmi. Ako strhujúci príbeh plný nečakaných zvratov a stretnutí. Ako správu o vzniku a osude jedného z najzávažnejších dokumentov druhej svetovej vojny. Ako svedectvo o vyhladzovacích táboroch. Ako spoveď človeka, ktorý má silu otvorene hovoriť o veciach, o ktorých sa niekedy hovoriť nedá. Ako dobrodružnú správu o jednom z veľkých útekov histórie. Ako rozprávanie o mladom mužovi, ktorý vzdoroval nespravodlivému osudu, koľkokrát za neľudských podmienok, a pritom si dokázal zachovať svoju tvár.
dostupné aj ako:
Děti, které přežily Mengeleho
Evě Mozesové bylo pouhých deset let, když byla i se svou rodinou poslána do Osvětimi. Zatímco její rodiče a dvě starší sestry odvedli nacisté rovnou do plynových komor, Evu a její dvojče Miriam si vybral jakožto pokusné objekty muž, který byl znám jako Anděl smrti – doktor Josef Mengele. Dívky byly podrobovány sadistickým medicínským experimentům a každý den musely bojovat o svůj život.V tomto neuvěřitelném příběhu, který sepsala samotná oběť děsivých událostí, jsou čtenáři svědky dětské odolnosti proti mimořádnému zlu. Příběh je na jedné straně otřesným příkladem lidské krutosti, zároveň však také dokladem neskutečné odvahy a vůle malé dívky, která ví, že musí přežít, aby zachránila svou sestru.„Zůstat naživu byla ta nejdůležitější věc. Věděly jsme, že jsme naživu kvůli experimentům. Díky šťastné náhodě přírody. Protože jsme byly Mengeleho dvojčata…“
Knihy inšpirované temným obdobím holokaustu kúpite v eshope alebo v kníhkupectvách Panta Rhei.