Andrzej Sapkowski: Zaklínač 2 / 3 - Meč osudu, Krv elfov
Andrzej Sapkowski pôvodne písal príbeh ako súťažnú poviedku a nepredpokladal, že sa jej v budúcnosti bude venovať viac než by čakal a že ho preslávi ďaleko za hranicami Poľska. Koniec - koncov, ak by sme spomenuli ešte pomerne známu Husitskú trilógiu, ocitli by sme sa prakticky na konci zoznamu jeho diel. Predsa len, ukočírovať taký veľký fiktívny svet ako ten Geraltov bezpochyby je, si vyžaduje poriadne kusisko času, spisovateľského kumštu a citu pre literatúru, ako aj jej náročného čitateľa. Svoje by o tom vedel čo-to porozprávať, napríklad, taký George R.R. Martin, ktorý ak niečo skutočne ovláda, je to zásadné nedodržanie ním stanovených deadlinov. Ozaj, koľko už čakáme na jeho ďalšiu knihu?
Osud buď nie je, alebo si ho Geralt z Lívie nedokáže / nechce pripustiť. Keby to urobil, prišiel by o jednu z posledných vecí, ktorá mu v jeho svete ešte ostala - o slobodu. O slobodu svojvoľne sa rozhodnúť, čo chce v živote robiť, o slobodu výberu kam, prípadne za kým sa vyberie. Ak by o túto možnosť prišiel, bol by len ďalšou bezvýznamnou figúrkou už v beztak chaotickom prostredí. Práve osud je ústredným motívom všetkých poviedok v poradí druhej knihy ságy a súčasne poslednej poviedkovej. Sapkowski na jednej strane umožnil v porovnaní s Posledným želaním vyniknúť oveľa viac aj vedľajším postavám, na strane druhej si umne začal pripravovať pôdu pre počiatok románovej tvorby.
Rovnako ako v prvej knihe sme sa aj tu dočkali siedmich poviedok, ktoré obsahujú nielen napínavé príbehy, ale aj dávku humoru a irónie. Hovorí sa, že dosiahnuť úspech je ťažké, ale obhájiť ho ešte náročnejšie. V prípade Meča osudu sa to Sapkowskému podarilo dokonale a čitateľ sa tak mohol tešiť na to, čo si na neho autor prichystal v tretej knihe.
Krv elfov má už samotný názov pomerne symbolický a pomerne viacvýznamnový. Hovoríme o krvi v zmysle genetiky, pokrvnej línie či príbuzenského vzťahu? Alebo snáď o krvi, ktorá sa v knihe listovaním jej stránok postupne preleje? Viac otázok než odpovedí, a to sme ju ešte ani neotvorili. Sám hľadám správne riešenie a mám vysoké očakávania. Pritom sa hlavný objekt nezmenil - Geralt z Lívie usilovne pracuje, putuje svetom a má stále rovnaký objekt záujmu.
To, čo Krv elfov po príbehovej stránke od prechádzajúcich dvoch kníh odlišuje, je niekoľko nových prostredí a faktov, ktoré sa pri jej čítaní dozvieme. Osobne za najzaujímavejšiu považujem líniu o samotnom zaklínačskom povolaní - kde sa stretávajú, kde a ako trénujú, ako sa pripravujú na svoje budúce povolanie. Po prečítaní mám zmiešané pocity - jednak si na svoju otázku nedokážem odpovedať, a jednak sa vo mne vynára ďalšia - či som dostal to, čo som od knihy očakával.
Nechápte ma zle, ak by išlo o samostatnú uzavretú knihu, dávam okamžite najvyššiu známku. No v kontexte toho, že ide o Sapkowského, ktorý si nastavil vysokú laťku a ktorý napísal viacero vzájomne súvisiacich kníh, musím byť pri konečnom hodnotení zdržanlivý. Krv elfov totiž funguje len vtedy, ak ho beriete ako kúsok skladačky v rámci komplexnej mozaiky. A to ju robí skvelou, pretože už teraz sa neviem dočkať toho ako otvorím Čas opovrhnutia. Albatros, ďakujem za skvelý čitateľský zážitok!
