Bernhard Schlink: Predčítač
Schlinka som spoznala cez jeho poviedky, ktoré som čítala v nemeckom jazyku, ak ste ich ešte nečítali, vrelo ich odporúčam (aj v origináli, ak je to možné). Zaujal ma spôsob jeho písania, práca s faktami, udalosťami a ich celková transformácia do literárneho diela. Predčítač sa číta relatívne rýchlo. Nie je to hrubá kniha a úplne nenápadne zapadne do akejkoľvek knižnej poličky, avšak hodnotou, ktorú má, suverénne svoju formu presahuje. Navonok pre niekoho možno kontroverzný vzťah medzi dospievajúcim chlapcom a viditeľne od neho staršou ženou čitateľa možno prekvapí, možno pobúri. No, prosím, netreba sa nechať zmiasť alebo odradiť, dôvod, prečo tento vzťah vôbec vznikol, čitateľom autor postupne odkryje prostredníctvom súdneho procesu s bývalými pracovníčkami v koncentračných táboroch. Kniha je rozdelená do troch častí. V prvej je dôraz kladený na vývoj vzťahu Michaela a Hany, v druhej sa autor venuje súdnemu procesu z čias nacistického Nemecka a v tretej sa dej trochu dostáva na druhú koľaj, pretože prevládajú vnútorné monológy a úvahové pasáže, ktoré kulminujú na konci autorskými otázkami. Tón a psychologické rozpoloženie hlavného hrdinu je v každej časti iné, čím čitateľovi nedáva jasnú odpoveď na to, aký má vlastne Michael k Hane vzťah, aký postoj k nej, po zisteniach zaujal a či je Hana naozaj monštrom alebo jeho pravý opak.
Téma dozorcov v koncentračných táboroch vyvoláva v ľuďoch rôzne postoje, prevažne negatívne, sprevádzané radikálnym zavrhnutím týchto osôb. No Schlink sa práve tomuto vyhýba. Problematika nie je popísaná hanlivo, ale neurčito. Autor nezaujíma k tejto téme žiadne stanovisko a práveže sa tak, ako aj hlavný hrdina, pýtajú, či je vôbec správne kategoricky odsúdiť takéhoto človeka bez bližšieho poznania jeho osobnosti a vnútorného rozpoloženia počas výkonu práce. A ak ho neodsúdime, znamená to, že sme sympatizantmi takejto politiky a spôsobu riadenia štátu?... Autor necháva otázky otvorené, a nie len tie, čo explicitne vyjadril, ale aj tie vnútorné, nevypovedané.
Román Predčítač som čítala niekoľkokrát. Prvý raz v nemčine a teraz, naposledy, v slovenskom preklade, v novom vydaní. Pri prvom raze som knihu čítala s viac-menej zahmleným zrakom a zamračenou tvárou, inak tomu nebolo ani pri tom poslednom. Jediný rozdiel bol v tom, že mám už na tvári viac vrások, ako počas prvého čítania.
Za recenziu ďakujeme Barborke Tatierskej.
Viac o knihách, si viete pozrieť aj na jej instagrame: @theartcticlass
