Charles Dickens: Kronika Pickwickova klubu
Ako bystrý pozorovateľ a majster realistického zachytenia charakterov a scén vykresľuje zákulisné praktiky miestnych volieb, žurnalistickej roztržky medzi predstaviteľmi dvoch súperiacich politických strán, nekalými advokátskymi a sudcovskými postupmi, snobizmom kúpeľnej spoločnosti a ďalšími aspektmi verejného života, ktoré nestratili nič na svojej aktuálnosti. Slávu získal román vďaka ústrednej dvojici protagonistov – idealistický a dobrácky pán Pickwick a jeho praktický náprotivok Sam Weller, ktorí v mnohom pripomínajú ich nesmrteľné predobrazy Dona Quijota a Sancha Panzu.
Kto by nepoznal Charlesa Dickensa? Jeden z najslávnejších spisovateľov (nielen) devätnásteho storočia, ktorý bol od puberty nútený pretĺkať sa životom len vďaka vlastným schopnostiam. Po tom, ako jeho rodičov uväznili pre nahromadené dlhy, pracoval v továrni na výrobu leštidiel, neskôr sa zamestnal ako pisár. V dvadsiatich rokoch začal pracovať v novinách The Morning Chronicle a zážitky zo života premietol do svojich ťažiskových diel, vrátane Kroniky Pickwickovho klubu, ktorá vychádzala postupne, celkovo v devätnástich zošitoch.
Keď sme sa týmto dielom prehrýzali v rámci povinného čítania, dávali nám ho za príklad typického suchého anglického humoru. Úprimne priznávam, že vďaka tomu som ku knihe, napriek jej výnimočnej povesti, pristupoval s počiatočným dešpektom, pretože ak niečo nemám rád, je to práve typický suchý anglický humor. Jednoducho mi nesadol - Mr. Beana som si išiel iba na základnej škole, Monty Python ma obišlo veľkým oblúkom. No, napriek tomu by som si nedovolil vynášať súdy, ak by som knihe a jej autorovi nedal vo svojom vnútru aspoň šancu presvedčiť ma o opaku. A ono sa im to aj podarilo!
Prekérne situácie založené na nedorozumeniach, príhody, príšerné ženské postavy (povahou), nikdy nekončiaca satira, no predovšetkým autorov jazyk - láskavý, a predsa ironický tón, charakteristické prejavy jednotlivých postáv v dialógoch. Darmo, Dickens bol majster. Koniec-koncov, ak ste čítali, napríklad, Olivera Twista, túto knihu, či ktorúkoľvek inú od tohto spisovateľa, iste mi dáte za pravdu. Nebudem klamať, naďalej mi je britský humor na míle vzdialený, no napriek tomu ma kniha ani sekundu nenudila a dočítal som ju s úsmevom na perách a s pokojom na duši.
Dickens v Pickwickovom klube dokázal nádherne charakterizovať dva, na prvý pohľad odlišné svety - intelektuálov a vidiečanov, pričom sa neváhal pustiť do sociálnej kritiky štátnych úradov a vtedajšieho spoločenského zriadenia. Z tohto pohľadu môžeme knihu považovať za nadčasovú, pretože sociálny štát spravodlivý rovnako pre všetkých jeho obyvateľov, neexistuje. Nie, skutočne neexistuje a myslite na to aj vtedy, keď o tom budú (najmä pred voľbami) rozprávať naši politici.
