Jeremy Dronfield: Chlapec, čo nasledoval otca do Osvienčimu

Týmito slovami sa začína príbeh Jeremyho Dronfielda o hrôzach druhej svetovej vojny. Mapuje osud židovskej rodiny Kleinmannovcov v Rakúsku. Ich pokojný život vo Viedni sa zo dňa na deň zmenil na boj o prežitie. Ich milované mesto sa im pred očami premenilo na nepoznanie. Nezmyselné protižidovské zákony im obmedzili každodenný život a znepríjemňovali ich každý jeden krok. Bolo už veľmi neskoro na to, aby sa im podarilo zachrániť všetky deti pred nepriaznivým osudom a odviezť ich z tohto chaosu čo najďalej. Jedného z nich, Fritza, odviezli spolu s otcom Gustavom do Buchenwaldu.

Pre nich dvoch tu začína skutočný teror. Každodenná tvrdá práca, neľudské podmienky, choroby, tresty, smrť na každom kroku... A keďže miesta bolo neustále menej a Buchenwald už nebol prispôsobený pre všetkých väzňov, rozhodli sa tých „nevyhovujúcich“ poslať do Osvienčimu. Medzi nimi aj Gustava, ktorý výrazne chradol a nevládal pracovať tak ako ostatní. Fritz sa teda musí rozhodnúť - zostať v Buchenwalde alebo odísť s otcom do Osvienčimu? 

„Chcem byť s tatom, nech sa deje čokoľvek. Nemohol by som bez neho žiť.“

Nesmierne emotívny a smutný príbeh, ktorý je zároveň tak nádherný. O tom, aká silná dokáže byť láska dieťaťa k rodičovi, aká obrovská môže byť túžba po prežití, viera v lepšiu budúcnosť, o tom, aké je niekedy ťažké správne sa rozhodnúť a opustiť. 

„Tak plynie čas,“ napísal, „vstávame skoro ráno, späť sa vraciame neskoro večer, najeme sa a potom rovno spať. Tak prešiel rok – práca a tresty.“

Kniha nám ukazuje, ako ľahko dokážu ľudia zabudnúť na priateľstvá, starých známych a páchať ohavné činy. Veď práve medzi tými, kto zatkli Gustava a Fritzla boli ich susedia a známi, s ktorými predtým veľmi dobre vychádzali. Zároveň poukazuje na nezmyselnosť celej tej doby a skutkov; nešlo však len o Židov v krajinách okupovaných nacistami, svoje si zažila aj jedna zo sestier, ktorej sa podarilo odísť do Anglicka, no ani tam nemali s partnerom pokojný život. Vždy sa totiž našiel nejaký dôvod.   

„Ó Buchenwald, na teba nezabudnem nikdy, ty si osud môj. Kto vyjde z teba, len ten vie, aké krásne je byť slobodný! Ó Buchenwald, nenariekame, nebedákame, a nech je náš osud hocijaký, životu hovoríme áno, príde deň, keď budeme slobodní!“ (pieseň väzňov)

Obdivuhodné bolo tiež konanie Fritza. Sám musel bojovať pre to, aby neumreli a vydržali, no on sa aj tak rozhodol pomáhať druhým. Nemyslel pritom na seba, čo sa mu môže stať, aké dôsledky z toho môžu vzísť, bol odhodlaný zachrániť aj iných, ktorí si sami častokrát nedokázali pomôcť. 

Chlapec, čo nasledoval otca do Osvienčimu je výnimočný príbeh. Nielenže nám ukazuje hrôzy, ktoré museli ľudia zažívať, no zároveň aj ich odhodlanie, bojovnosť a pomoc v tých najhorších časoch. A tak čítajme takéto knihy, obdivujme odvahu týchto ľudí a hlavne nezabúdajme.